Homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika počas Missa chrismatis na Zelený štvrtok (24.3.2016)

Prežívame historickú chvíľu vysielania svätej omše posvätenia olejov z rožňavskej katedrály Nanebovzatia Panny Márie prostredníctvom Rádia Lumen. Vysielania sa stanú pravidelnými od 6. apríla 2016, za čo vyslovujem poďakovanie prítomnému riaditeľovi rádia.

Táto chvíľa je však nesmierne prevýšená inou historickou chvíľou, ktorá má nadčasový charakter. Je to Zelený štvrtok, deň ustanovenia kňazstva, sv. omše, Eucharistie. A tak spoločne uvažujme: Komu zveríme deti, osobné vzácnosti? Len blízkemu človekovi…

Dnes si pripomíname deň, keď Boh, ktorý nás už nenazýva sluhami, ale priateľmi, nám zveril svojho Syna, pre naše duchovné dobro i dobro celého sveta. Prežívame marec – mesiac sv. Jozefa, ktorému nebeský Otec zveril to najcennejšie  – svojho Syna a jeho mamu Máriu. Boh každému kňazovi, tak ako sv. Jozefovi, zveril svojho Syna a šírenie mariánskej úcty. Ako sme prijali a ako prežívame prejavenú Božiu dôveru voči každému z nás?

Väčšina z nás koná túto službu už niekoľko rokov a všeličo nám mohlo zovšednieť. Boh však k nám prichádza znova a znova a ponúka nám nové oslovenie a povzbudenie i pozvanie k vernosti. A možno predostiera i pozvanie zastaviť sa a posilniť živosť kňazskej služby. I keď sa prirovnanie nezdá byť príťažlivé, predsa nemožno v našich úvahách obísť jednu z postáv prežívaných tajomstiev – Judáša. V evanjeliu čítame: Ježiš  „Namočil smidku chleba a dal ju Judášovi.“  (Jn 13, 26).

Predstavme si, ako musel Ježiš trpieť, keď ho zradil niekto, koho nazýval priateľom. V Žalme čítame: „Dokonca i môj priateľ, ktorému som dôveroval a ktorý jedával môj chlieb, zdvihol proti mne pätu“ (Ž 41, 10). Napriek zrade chcel Ježiš stále Judášovi pomôcť.

Ešte skôr, v synagóge v Kafarnaume, keď Ježiš vyhlásil, že on je chlieb života, sa mnohí jeho nasledovatelia od neho odvrátili. Už vtedy vedel, že ho Judáš zradí (Jn 6, 70 – 71). Keď neskôr pri Poslednej večeri Ježiš umýval nohy svojim učeníkom, je možné, že veril, že si týmto prejavom lásky Judáša získa a že sa spamätá? V starovekom svete bolo znamením priazne, keď hostiteľ ponúkol hosťovi najlepší kúsok jedla. Takže možno počas večere Ježiš poslednýkrát apeloval na Judáša, keď ponúkol „smidku“ práve jemu (13, 26). No Judáš odmietal tieto ponuky na zmierenie a priateľstvo a pevne sa pridŕžal svojich plánov.

Lukáš hovorí, že Judáš bol pri tom, keď Ježiš požehnal chlieb a víno, dávajúc svoje telo a krv svojim učeníkom (Lk 22, 19 – 21). Takže Judáš pravdepodobne dostal prvú Eucharistiu. Avšak ani to ho neovplyvnilo. Ježišova ústretovosť nemala odozvu.

Je to pre nás veľké ponaučenie! Svätý Tomáš Akvinský o Eucharistii napísal: „Žiadna iná sviatosť nemá väčšiu uzdravujúcu silu; ňou sa očisťujú hriechy, rozmnožujú čnosti a duša sa sýti hojnosťou všetkých duchovných milostí.“ Avšak Tomáš Akvinský tiež učil, že je nevyhnutné, aby sme prijímali Ježiša s vierou, ak chceme zakúsiť tieto úžasné dary. Je smutné, že Judášovi pre jeho nedostatok viery a neochotu zmeniť sa ani Eucharistia, ktorú prijal, nepomohla.

Nedovoľme, aby sa to stalo aj nám. Dnes je Zelený štvrtok – deň, keď si pripomíname prvú Eucharistiu. Pokúsme sa nájsť si čas a skúmajme svoje srdce; pýtajme sa, ako by si mohli zväčšiť svoje očakávanie a túžbu po Ježišovi. Vždy, keď prijímame Eucharistiu, prijímame jeho. Čo vlastne chceme, aby pre nás i v nás a pre teba urobil? (porov. SMN, 10.2.-27.3.2016, s. 22).

V Roku milosrdenstva prichádza na pomoc aj sv. Faustína s myšlienkami, ktoré sú zapísané ako slová Pána Ježiša v Denníčku:

(D 367): Raz mi dal Ježiš poznať, že keď ho prosím na úmysel za iné duše, vždy je pripravený udeľovať svoje milosti. Ale duše ich nechcú vždy  prijať:

 „Moje srdce je preplnené veľkým milosrdenstvom pre duše a zvlášť pre úbohých  hriešnikov. Kiežby mohli pochopiť, že som pre ne najlepším otcom, že pre ne vytryskla z môjho srdca krv a voda ako z prameňa plného milosrdenstva. Kvôli nim prebývam v tabernákulu, ako kráľ milosrdenstva túžim duše obdarovávať  milosťami, ale nechcú ich prijať. Aspoň ty prichádzaj ku mne čo najčastejšie a vezmi si tie milosti, ktoré oni nechcú prijať. Tak potešíš moje srdce. Ó, aká veľká je ľahostajnosť duší za toľkú dobrotu, za toľko dôkazov lásky. Do môjho srdca preniká samá nevďačnosť. Duše, žijúce vo svete, na mňa zabúdajú: na všetko majú čas, len nie na to, aby prišli ku  mne po milosti. A tak sa obraciam na vás, vy, vyvolené duše, či ani vy nechápete lásku môjho srdca? Aj tu sa moje srdce sklamalo, nenachádzam úplné odovzdanie  sa mojej láske. Toľko výhrad, toľko nedôvery, toľko opatrnosti. Na tvoje potešenie ti poviem, že vo svete žijú duše, ktoré ma úprimne milujú, v ich srdciach prebývam s rozkošou, aleje ich neveľa. Aj v kláštoroch sú také duše, ktoré napĺňajú moje srdce radosťou, sú v  nich vtlačené moje črty, a preto Nebeský Otec hľadí na ne so zvláštnym zaľúbením. Oni  budú obdivom pre anjelov aj ľudí. Je ich veľmi málo, chránia nás pred spravodlivosťou nebeského Otca a vyprosujú milosrdenstvo pre svet. Láska a obeta týchto duší udržujú jestvovanie sveta. Najbolestnejšie  zraňuje moje srdce nevernosť duše, ktorú som si zvlášť vyvolil. Jej nevernosti sú mečmi, ktoré prerážajú  moje srdce.“

(D 1447):  „Ach, ako ma bolí, že duše sa vo svätom prijímaní tak málo spájajú so mnou. Čakám   na  ne, a ony sú voči mne ľahostajné. Milujem ich tak nežne a úprimne, a ony mi  nedôverujú. Chcem ich zasypať milosťami–ony ich nechcú prijať. Zaobchádzajú so  mnou ako s niečím mŕtvym, a predsa mám srdce plné lásky a milosrdenstva. Aby  si  poznala aspoň trochu moju bolesť, predstav si najnežnejšiu matku, ktorá veľmi miluje svoje deti, avšak tieto deti pohŕdajú matkinou láskou. Rozjímaj nad jej  bolesťou,  nikto ju nepoteší. To je slabý obraz a podobenstvo o mojej láske.“

(D 840): „Prežívam chvíľu s Božou Matkou a pripravujem sa na tú slávnostnú chvíľu, na príchod Pána Ježiša. Božia Matka ma poúča o vnútornom živote duše s Ježišom, zvlášť vo sv. prijímaní. Aké veľké tajomstvo  uskutočňuje v nás sv. prijímanie, spoznáme až vo večnosti. Ó, najvzácnejšie  chvíle života!

Ježišove slová z  Denníčka sv. Faustíny hovoria o neprekonateľnej Božej ponuke na jednej strane, ale aj o ľudskej ignorancii na druhej strane. Boh sa nám ponúka vo sv. prijímaní s množstvom milostí. Žiada od nás, aby sme sa na chvíľu zastavili – a vo chvíli sv. prijímania privítali Pána. Neprichádza k nám predsa „hocikto“, ale k nám prichádza Boh, a neprichádza naprázdno. Nemyslime v tejto chvíli na tých, ktorí ho ignorujú a neprijímajú, ale zamyslíme sa každý nad sebou – ako prežívame chvíľu sv. prijímania. Kňaz, diakon či mimoriadny rozdávateľ môže oslabiť či znehodnotiť túto chvíľu tak, že sa vôbec nezastaví ani na krátku adoráciu prijatého Pána, a ešte Hostiu „neprehltol“, už uteká Eucharistiu rozdávať komunikantom, hoci vie, že z komunikantov nikto neutečie. Sv. prijímanie nie je protokolárny úkon – to je stretnutie so živým Bohom a taká chvíľa si vyžaduje stíšenie v adorácii. Až potom, podľa príkladu kňaza, diakona či mimoriadneho rozdávateľa, možno očakávať stíšenú adoráciu od komunikantov. Chvíľa stretnutia so živým Pánom musí byť veľmi dôstojná, ale stojí to zato, kvôli milostiam, ktoré Ježiš prisľúbil v Eucharistii. Ináč o ne môžeme prísť. Aj v tomto smere cíťme svoju kňazskú zodpovednosť.

Dnešný deň je zvlášť vhodný pripomenúť si aj moje povzbudenie z inauguračnej reči (16.5.2015), kedy som vás všetkých povzbudil k dennej adorácii. Dnes sa už môže rekapitulovať nakoľko boli tieto slová vzaté vážne. Každý môže v tejto chvíli odpovedať: koľko denného času venuje adorácii? A koľko času všeličomu inému? Tu nejde o papierovú štatistiku, tu ide o našu komunikáciu so živým Bohom, prítomnom v Eucharistii! Z týchto stretnutí sa rodí potrebné požehnanie pre pastoračnú činnosť. Ak tieto adorácie chýbajú, veriaci sú ochudobnení o značný prílev Božích milostí. To nám prišla okrem iného povedať i sv. Terezka Ježiškova, keď v januári navštívila našu diecézu. Ona takto vyprosila milosť obrátenia nekajúcemu zločincovi, tak vyprosila hojné Božie požehnanie pre misie. Teda nie pre svoje aktivity bola vyhlásená za patrónku misií (hoci potrebné aktivity nemožno v pastorácii zanedbávať), ale pre obetavú a silnú adoračnú modlitbu. Pamätajme na jej odkaz.

Aké je dobré, keď aj naši poslucháči (v iných prípadoch diváci), predovšetkým chorí, môžu počas vysielaných sv. omší konať na diaľku eucharistickú adoráciu a mať duchovné sv. prijímanie! Aké je to veľké požehnanie pre nich i nás všetkých, a ako radi to pre nás robia! Aj touto cestou im ďakujem, aj za ich obetu, utrpenia a bolesti.

V prežívanom Roku milosrdenstva prehlbujme v našej diecéze vzťah k živému Pánovi v Eucharistii podľa príkladu sv. Jána Pavla II., ktorého relikvia krvi putuje po našich farnostiach a všetkých kostoloch. Už sú prvé ohlasy na prítomnosť svätého pápeža uprostred Božieho ľudu nášho biskupstva. Znova je veľa reakcií ovplyvnených zaangažovanosťou miestneho kňaza pri tejto návšteve. Je to predobraz záverečného hodnotenia každého pastiera raz pred Pánom. Teraz sa to všetko ešte dá posilniť, a nech k tomu prispeje i dnešné stretnutie. Sám Pán nech je povzbudením a posilou pre každého z nás! V obnovenom zápale pre Božie kráľovstvo, keď vieme, že všetko ostatné sa nám pridá (porov. Mk 6, 33-34), pristúpme aj k obnove svojich kňazských sľubov. Amen.