„Smrť spája dva brehy života“ – homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika pri sv. omši na Spomienku na všetkých verných zosnulých 2. 11. 2016 v rožňavskej katedrále (priamy prenos Rádio Lumen)

Erb Mons. StolárikMilí spolubratia kňazi, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry prítomní tu, v našej katedrále, ale tiež milí poslucháči Rádia Lumen, osobitne vy, ktorí sa po tieto dni modlievate za duše v očistci a  spoločne môžeme tvoriť modlitbové spoločenstvo pomoci týmto našim zosnulým. Pozdravujem aj vás, chorých, ktorí k týmto modlitbám pridávate aj svoje utrpenie, bolesti, choroby a tak vyprosujete hojnosť Božieho požehnania a milosrdenstva pre duše v očistci.

Učiť pravdu o živote a smrti

V tento posvätný večer, keď sa k vám prihováram, začnem možno nezvyklo, takou neobyčajnou otázkou, ktorá sa môže javiť ako neprimeraná, alebo školská, keď sa opýtam: Čo sa stane s človekom, keď padne do nejakej hlbokej vody? Môže to byť rieka, môže to byť jazero, alebo bazén; akokoľvek, je to voda, ktorá ho prevyšuje. Čo sa s ním stane? Niektorí, takí múdrejší by hneď povedali: No, bude mokrý. Ďalší by však analyzovali situáciu takto: Ak by nevedel plávať, asi by sa utopil. Ak vie plávať a nie je ďaleko od brehu, má šancu na záchranu. Ďalší by ešte pridali: No ale aj keby vedel plávať a boli by tam víry, tie by boli nebezpečné, mohli by ho stiahnuť a mohol by sa utopiť. Tých možností, ktoré by bolo vhodné a možné  spomenúť, by sa našlo ešte viac.

Skúsme toto prirovnanie priblížiť k životu človeka. Nechceme povedať, že človek spadol do života, alebo ako hovorí filozof Sartre: človek bol vrhnutý do života, a preto jeho život je nezmyslom. Nie. My sme vyšli z rúk Božích. Ale tiež sme akoby v takej rieke života, ktorá má svoje úskalia. Ako je potrebné, aby sme sa naučili plávať, aby sme nezahynuli, aby sme sa nestratili v hĺbke tejto vody! Dnešné prvé čítanie z proroka Daniela nám pripomína, že tí, ktorí iných privedú k Bohu, teda podľa tohto kontextu by sme povedali, ktorí iných naučia plávať v  rieke života, budú sa naveky skvieť ako hviezdy na oblohe, teda na nebi. To je lákavá pozvánka pre nás všetkých, ktorí sme nejakým spôsobom v pozícii, že máme iných učiť, viesť, poúčať. Či už som biskup, kňaz, otec, mama, učiteľ, vychovávateľ, a tak ďalej; každý jeden nesieme v sebe zodpovednosť, ako toho druhého vychovávame, ako ho vedieme. A keď prídu víry života, ak sme už nám zvereného naučili plávať, ako v týchto víroch života dokážeme pri ňom stáť? A ako mu dokážeme pomôcť, aby sa dostal bezpečne do svojho cieľa, aby nezahynul a nestratil sa?

V  náuke našej Cirkvi  a jej chápaní podľa Ježišovho posolstva, je niečo veľmi dôležité: aby sa nám zverený človek nestratil naveky. To je veľká zodpovednosť pre každého jedného z nás, ktorí sme pokrstení, ktorí sme pobirmovaní, ktorí nesieme v sebe nezmazateľné znaky týchto sviatostí. Ak sa pýtame: Na čo je to potom dobré? Odpoveď nám už bola daná: Aby sme sa my sami, ale aj tí, ktorí sú nám zverení, aby sme  sa všetci nestratili naveky, ale aby sme s Božou pomocou seba samých, aj nám zverených, priviedli bezpečne do cieľa k večnej blaženosti.

A  práve preto by v tejto chvíli bola vhodná aj druhá otázka, aby sme možno porozumeli ešte lepšie, alebo viac práve tento princíp pokračovania života aj po smrti. Známa zakladateľka katolíckej televízie EWTN v Spojených štátoch, matka Angelika, ktorá nie tak dávno zomrela, spomína na obdobie, keď ešte sama navštevovala hodiny náboženstva. Učila ich rehoľná sestrička a tá im na jednej hodine položila otázku: Čo je protipólom života? Celá trieda stíchla. Vedeli, že keď sestrička kladie túto otázku, bude  v tom nejaký chyták. Čo je protipólom života? Teda čo je to, čo ničí život? Ak by sme použili príklady protipólov: oheň a voda, svetlo a tma… Čo je protipólom života? Keď Matka Angelika spomína po päťdesiatich rokoch na túto udalosť, hovorí: Celá trieda ostala ticho, ja som však bola taká hŕŕ-povaha, tak som nemohla ostať ticho, vystrelila som ruku a  nedočkavo som vykríkla: protipólom života je smrť! Sestrička pozrela na mňa a hovorí: No, keby toto bola pravda, tak ja svoj habit môžem zavesiť na klinec a všetko to, čo robíme a žijeme ako kresťania, nemá zmysel. V triede nastalo ticho. Angelika spomína po toľkých rokoch: Dlho som uvažovala nad touto odpoveďou. Pretože bežne v živote sa to takto formuluje, takto hovorí: život a smrť. Ako to mohla byť nepravda, že  protipólom života je smrť? Až potom som prišla na to, prečo sv. apoštol Pavol povedal: Keby Kristus nevstal z mŕtvych, márna je naša viera. Lebo Ježiš nám nepriniesol smrťou koniec. On vstal z mŕtvych!

Kedysi povedal jeden z našich básnikov: smrť je len kus života ťažkého. Ktovie ako to myslel, ale povedal veľkú pravdu. Smrť nie je koniec života, smrť je súčasťou života. A smrť nie je to, čo znamená koniec. Smrť je to, čo spája. Smrť je ako most, ktorý spája dva brehy rieky. A jednoducho po ňom prebehneme. Človek, ktorý zomrel, zmenil podobu života, ale neskončil. On žije, hoci jeho telo kladieme do hrobu, on zatiaľ v  podstate duše žije ďalej. Tak, ako spievame v prefácii pri zádušných svätých omšiach: život sa neodníma, iba mení. Takže tu nie je koniec. A toto posolstvo by sa teraz malo niesť našimi cintorínmi a mohlo by v nás vzbudzovať obrovskú nádej na večný život. Na nádhernú pokračujúcu komunikáciu s tými, ktorí nás predišli do večnosti, ku ktorých hrobom prichádzame, aby sme ich upravili, ale hlavne, aby sme sa za nich modlili. Počas týchto ôsmych dní môžeme získavať plnomocné odpustky za duše v očistci.

Denne sa modliť za zomrelých a pamätať na vlastnú smrť

Ale nielen počas týchto ôsmych dní sa máme v prvom rade za nich modliť. Aj inokedy, po celý život. Za koho z týchto zomrelých sa treba modliť? Vieme, že netreba sa nám modliť za mučeníkov. Lebo sám Ježiš povedal: kto stratí svoj život pre mňa, získa ho. Za mučeníkov sa nám teda modliť netreba. Netreba sa nám tiež modliť za pokrstené deti, ktoré nedospeli k užívaniu rozumu a zomreli. Tie išli rovno do neba. Za ne sa nám netreba modliť. Ale za všetkých ostatných sa nám modliť treba. Ale aj za tých, o ktorých vieme, že žili takým svätým, nábožným životom? Milí bratia a sestry, aj za tých. Mnohé omilostené duše, svätci, dostali viacero zjavení, kde im bolo spomenuté, alebo aj videli, ako za nimi prišla duša prosiaca o modlitbu, aby sa čím skôr dostala z očistca. A pritom zomierali, dá sa povedať, v chýre svätosti. Katarína Emmerichová dokonca hovorí, že videla miesta, kde sa očisťovali tie duše, ktorých proces svätorečenia prebiehal. Až keď sa očistili, , až potom došlo k svätorečeniu. Sv. Ludvik Bernard spomína na svojho otca, ktorý žil nábožným životom. Ludvik dostal zjavenie, že jeho otec musel byť po smrti ešte osem rokov v očistci a to aj napriek tomu, že jeho syn sa zaňho veľa modlil a obetoval. Pritom otec žil veľmi nábožným životom. A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Čo s modlitbou za tých, ktorí nábožne nežili? Za tých sa nám oplatí modliť? Má to ešte zmysel modliť sa za nich? Treba sa nám za nich modliť? Vezmime si príbeh o nádenníkoch, v ktorom Ježiš pozýva do vinice ešte aj o piatej. Zahľaďme sa na Kalváriu, na kajúceho lotra, ktorý je ako prvý svätorečený. „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ A to mu povedal Ježiš z kríža! Tomu, ktorý celý život žil neporiadne. Keď hovoríme o tejto stránke, to nie je návod na ľahkomyseľné vzatie a bratie života. Práve naopak. To má znamenať veľmi zodpovedný prístup od nás, ktorí ešte tu žijeme, aby sme napriek všetkému, obetovali za nich sväté omše, modlitby, obety, kríže, trápenia, súženia, to všeličo aj náročné, čo poznačuje náš život. Lebo je možné vyprosovať život večný, keď sa dostali do očistca. A ako sa mohli dostať do očistca, keď celý život žili neporiadne, bohorúhavo a boli proti Bohu? Aj tu vychádzame len z toho, čo bolo zjavené niektorým svätým, keď hovoria: milosrdný Ježiš nenechal jeden podaný pohár vody bez odmeny. A tak prichádza ku zomierajúcemu veľakrát s poslednou šancou a ponukou, aby oľutoval všetky hriechy svojho života. Vďaka tomuto nesmiernemu Božiemu milosrdenstvu sa tento zomierajúci človek zachráni. Najskôr pre očistec, ale potom pre nebo. Ani o jednom človekovi svätá Cirkev nepovedala, že je v zatratení. Ani o Judášovi. Ale na druhej strane, že existuje peklo, to dosvedčuje aj taká príťažlivá svätica, akou je sv. Faustína. A nielen ona, ale aj ďalšie svätice   a ďalší tak sympatickí svätci. Ba aj deti z Fatimy mali možnosť vidieť hrôzu pekla.

O tom treba rozprávať. Ak raz chceme, aby sme sa skveli ako hviezdy na nebeskej oblohe, aj preto, že sme aj týmto poučením iných priviedli k Bohu. Lebo našou úlohou je byť na pomoci iným, aby si zachovali olej vo svojich lampách a aby sme nebrali ľahkovážne to všetko, čo nám bolo ponúknuté v  rieke nášho života. Lebo v tej rieke života nie sú len nástrahy, je tam aj množstvo milostí, je tam aj veľa tých pomocníkov, ktorí nám pomáhajú, ktorí sa za nás modlia. Aká je to útecha pre nás  keď sa znova dozvedáme, že zvlášť tých, ktorí sa modlia Korunku Božieho milosrdenstva, sa dotýka veľké  Ježišovo prisľúbenie. Aká je to istota, keď vieme,  že veľkú silu má v tejto ostatnej chvíli nášho života, Matka Božia, Panna Mária. Keď sa k nej utiekame, keď sme k nej vedení, keď vy, rodičia vediete svoje deti k mariánskej úcte, vyprosujete veľkú protekciu pre svoje deti pred večným Sudcom. Nezabúdajme ani na sv. Jozefa, patróna dobrej smrti. Dnes je streda a každá jedna streda je zasvätená sv. Jozefovi. Nepodceňujme tieto osvedčené praktiky duchovného života, ktoré nám zabezpečujú prehlbovanie duchovného života, ale aj večnú spásu.

Ak by som to prirovnal k niektorým moderným technológiám, tak poviem, máme CD nosiče. Teraz je to hit, možno však už prichádzajú novšie technologické vynálezy. Ale nikdy nevieme, čo z nich bude o päťdesiat, o sto rokov. Či sa tie dáta, ktoré sú tam teraz vložené, aj zachovajú. Teraz je to hit. Ale to môže skončiť. Ale osvedčené praktiky náboženského života nás nesklamú, ale zaručia nám večnú blaženosť. Aké to bude krásne, keď sa milosrdný Ježiš bude na nás dívať, ako predstupujeme pred neho, vedení za ruku Máriou i Jozefom. Máriou, ktorá prosí za nás teraz i v hodinu našej smrti, i Jozefom, ktorý je patrónom dobrej smrti. Pamätajme, že je potrebné modliť sa aj za hodinu dobrej smrti. Aby sme vedeli umierať, lebo toto každého z nás čaká. Aký život, taká smrť a aká smrť, taká večnosť.

Milí bratia a sestry, tieto chvíle, dni a momenty nie sú chvíľami strašenia. Tieto chvíle sú chvíľami návodu, povzbudenia, aby sme veľmi dobre zužitkovali to hlboké, čo nám Ježiš zanechal a pre čo zomrel na kríži a aby sme dokázali z tej rieky života, v ktorej teraz sme, získavať všetko to potrebné, čo nás priam prinesie do večnej blaženosti. Amen.