Homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše pri slávení Kňazského dňa diecézy v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 18. 09. 2019

Pri príležitosti 160. výročia úmrtia sv. Jána Vianneya, farára z Arsu, Svätý Otec František napísal list všetkým kňazom. Z listu vyberám zvlášť pasáže o modlitbe, budovaní spoločenstva a vzťahu k Panne Márii.

Počas nášho života sme mohli kontemplovať, ako sa „s Ježišom Kristom stále rodí a znovuzrodzuje radosť“. Aj keď táto skúsenosť prechádza rôznymi fázami, vieme, že napriek našej slabosti a našim hriechom, Boh „nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť“. Táto radosť sa nerodí z nášho vôľového či rozumového úsilia, ale z dôvery vo vedomí, že Ježišove slová Petrovi naďalej účinkujú: vo chvíli, keď budeš prechádzať „zaťažkávacou skúškou“, nezabudni, že ja sám „som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera“ (Lk 22,32). Pán je tým prvým, ktorý sa modlí a bojuje za teba i za mňa. A pozýva nás, aby sme naplno vstúpili do jeho modlitby. Môžu nastať priam chvíle, kedy sa budeme musieť ponoriť „do modlitby z Getsemán, do tej modlitby, ktorá je z Ježišových modlitieb tá najľudskejšia a najdramatickejšia (…) Je v nej naliehavá prosba, smútok, úzkosť, takmer dezorientácia“ (Mk 14,33).

Práve v modlitbe zažívame tú našu požehnanú neistotu, ktorá nám pripomína, že sme učeníci, ktorí potrebujú pomoc od Pána…

Nestrácajme zo zreteľa skutočnosť, že práve v modlitbe Božieho ľudu sa srdce pastiera stelesňuje a nachádza svoje miesto. Toto nás všetkých oslobodzuje od toho, aby sme hľadali či chceli jednoduché, rýchle a hotové odpovede, a dovoľujeme tak Pánovi, aby nám cestu nádeje ukazoval on, a nie naše recepty a priority. Nestrácajme zo zreteľa skutočnosť, že v tých najťažších chvíľach raného spoločenstva, ako to čítame v Knihe Skutkov apoštolov, modlitba zohrávala ozajstnú protagonistickú úlohu.

Bratia, priznávame si našu slabosť, áno; ale dovoľme, aby ju Ježiš premieňal a neustále nás nasmerúval k misii. Nestrácajme radosť z cítenia sa „ovečkami“, z poznania, že on je naším Pánom a Pastierom.

Aby sme si udržali odvážne srdce, je nevyhnutné nezanedbávať nasledovné dve základné väzby našej identity. Po prvé: s Ježišom. Zakaždým, keď sa odpútame od Ježiša, alebo zanedbáme náš vzťah s ním, krok za krokom naše nasadenie vysychá a naše lampy zostávajú bez oleja, schopného dávať svetlo na cestu nášho života (por. Mt 25,1-13): „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne … lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,4-5). V tomto ohľade vás chcem povzbudiť, aby sme nezanedbávali duchovné vedenie (sprevádzanie), mať brata, s ktorým sa môžete porozprávať, vymeniť si názory, diskutovať a rozlišovať v plnej dôvere a priezračnosti svoju cestu; múdreho brata, s ktorým by ste mohli zažiť, čo znamená cítiť sa ako učeník. Hľadajte takého, nájdite ho a vychutnajte si radosť z prijatia starostlivosti, sprevádzania a rady. Je to nenahraditeľná pomoc, aby ste mohli žiť svoj úrad plniac vôľu Otca (porov. Heb 10,9) a nechali svoje srdce tĺcť „Kristovým zmýšľaním“ (porov. Flp 2,5). Ako dobre nám padnú slová Kazateľa: „Lepšie žiť vo dvojici ako samotnému … ak jeden padne, druhý ho zdvihne. Ale beda samotnému! Keď padne, nemá nikoho, kto by ho zodvihol“ (4,9-10).

Druhou základnou väzbou, ktorú treba posilňovať a živiť, je vzťah s vaším ľudom. Neizolujte sa od svojho ľudu a od kňazov či od spoločenstiev. A tým viac, neuzatvárajte sa do uzavretých a elitárskych skupín. Toto nakoniec udusí a otrávi ducha. Odvážny Boží služobník je ten, ktorý je neustále vo vychádzajúcom pohybe; a toto „vychádzanie“ nás vedie ku kráčaniu „niekedy vpredu, niekedy uprostred a niekedy vzadu: vpredu, aby sme viedli spoločenstvo; uprostred, aby sme mu dodávali odvahu a podporovali ho; vzadu, aby sme ho udržiavali zjednotené, aby nikto príliš nezaostal, na udržanie jednoty, a tiež pre iný dôvod: lebo ľud má svoj „čuch“! Má cit nachádzať nové cesty ako kráčať, má „sensus fidei“ [zmysel pre vieru; porov. Lumen gentium, 12]. Čo môže byť krajšie ako toto?“. Sám Ježiš je vzorom tejto evanjelizačnej voľby, ktorá nás vovádza do srdca ľudu. Ako dobre nám padne vidieť ho, ako je všetkým nablízku! Ježišovo darovanie sa na kríži nie je nič iné ako vrchol tohto evanjelizačného štýlu, ktorý poznamenal celú jeho existenciu.

Naša doba, poznačená starými i novými zraneniami, nás vyzýva, aby sme sa stali tvorcami vzťahov a spoločenstiev, otvorenými, dôverujúcimi a očakávajúcimi tú novosť, ktorú Božie Kráľovstvo dnes chce vzbudiť. Kráľovstvo hriešnikov, ktorým bolo odpustené, pozvaných dosvedčovať stále živý a činný Pánov súcit; „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.

Nie je možné hovoriť o vďačnosti a povzbudení bez kontemplatívneho pohľadu na Máriu. Hľadieť na Máriu znamená opäť „uveriť v revolučnú silu nežnosti a lásky. V nej vidíme, že pokora a nežnosť nie sú čnosťami slabých, ale silných, ktorí nepotrebujú zle zaobchádzať s druhými, aby sa cítili dôležití“.

Ak sa niekedy cítime pokúšaní izolovať sa a uzavrieť do seba samých a do našich plánov, chrániac sa neustále prašných ciest dejín, alebo ak sa lamentovanie, protesty, kritiky či ironizovanie zmocňujú nášho konania bez vôle bojovať, vyčkať a milovať…, vtedy sa pozrime na Máriu, aby nám vyčistila oči od každej „slamky“, ktorá by nám mohla brániť byť pozornými a bdelými, aby sme kontemplovali a oslavovali Krista, ktorý žije uprostred svojho ľudu. A ak vidíme, že nevládzeme kráčať rovno, že nezvládame dodržať naše predsavzatia obrátenia, obráťme sa na ňu. Ona „je vždy pozornou priateľkou, ktorá sa stará, aby v našom živote nechýbalo víno. Je tou, ktorej srdce prenikol meč; ona chápe všetky bolesti. Ako skutočná Matka s nami kráča, s nami bojuje a neprestajne šíri blízkosť Božej lásky“.

Pri slovách Svätého Otca sme mohli cítiť povzbudenie pokračovať  v aktivitách, ktoré sa v našej diecéze už praktizujú, a zároveň porozumieť, že Svätý Otec ukazuje cestu „ako ďalej“ celému kléru sveta.

V tom duchu vnímajme, o.i. i tohoročnú modlitbovú aktivitu v našej diecéze, v ktorej prosíme o oslobodenie od každého druhu závislosti. Ale táto modlitbová aktivita niekde prerástla aj do konkrétnych krokov a výsledkov – nech je oslávený Pán! Iste to ako takmer vždy, bolo podmienené zaangažovaním kňaza vo farnosti, ktorý zmobilizoval veriacich.

S vďakou voči Pánovi si 10. novembra pripomenieme 50 rokov, čo po II. Vatikánskom koncile bola slúžená po prvýkrát sv. omša „po novom (v slovenčine)“ práve tu – v Rožňave. Pri tejto príležitosti  by sme radi pripravili, zatiaľ na 20. novembra celoslovenský Liturgický deň, ktorý by zároveň nahradil tradičný decembrový Kňazský deň.  (Presný dátum slávenia dáme včas vedieť.)

 

Pred novembrom, v októbri, upriamuje našu pozornosť Svätý Otec František na potrebu misionárskeho zápalu ako v celosvetovom chápaní, tak aj v prostredí v ktorom sa nachádzame. Povaha nášho misionárskeho zápalu vyplýva už z nášho krstného povolania a poslania, a pre nás kňazov je umocnená aj prijatím sviatostného kňazstva a poslania evanjelizovať, katechizovať a hlavne svedčiť. Neustále obnovujme svoj misionársky zápal, ktorý nikdy nemôže byť statický, ale značne dynamický, vynaliezavý a predovšetkým Boží. Aj v tomto roku sa môže prejaviť okrem iného aj v aktivizovaní detí v modlitbe sv. ruženca detí v projekte „milión detí sa modlí ruženec“. Práve pred rokom sme mohli s radosťou zachytiť medializovanú informáciu, ako sa v Tornali zišli deti v Božom chráme k spoločnej modlitbe sv. ruženca. Využime mesiac október k spoločnej modlitbe sv. ruženca, zvlášť s deťmi, aby sa naša diecéza stávala stále viac „diecézou sv. ruženca“. Práve k modlitbe sv. ruženca sa v ostatnom čase dostávajú stále viac do popredia veľmi mocné prisľúbenia Panny Márie. A akoby v závere „roka za oslobodenie od rôznych druhov závislostí“, môžeme ešte viac zintenzívniť svoje modlitby na tento úmysel.

 

Popri duchovnej starostlivosti o zverené farnosti, nemôžeme obísť ani spomenutie náležitej materiálnej starostlivosti a zodpovednosti za zverený majetok farností. Každý farár – administrátor sa musí správať ako múdry hospodár, ktorý rešpektuje nariadenia a usmernenia štátu i Cirkvi. Pre nejaký dôvod sa nemôže správať nezodpovedne a má sa usilovať, aby získal pre farnosť to, čo jej právom patrí. Jednoducho povedané: nemôže mať na zreteli viac záujmy prenajímateľa majetku farnosti ako dobro farnosti, veď keď bude zle, obrátim sa na biskupský úrad.  

 

Pri dodržaní stanovených pravidiel sa kladú vhodné základy vzájomnej solidarity, ktorú tiež možno vnímať v slovách pápeža Františka. V tejto súvislosti je veľmi aktuálne si premeditovať skúsenosť prvotnej cirkvi o vzájomnej starostlivosti. (Sk 5, 1-11; Ananiáš a Zafira), ktorá je tiež prejavom služby „kňazi kňazom“.

 

Pri všetkých krokoch tejto cesty je nápomocný biskupský úrad, zvlášť majetkové oddelenie. Ale aj z vašej strany sa očakáva korektnosť a pravdivosť, jednoznačná schopnosť úprimnej komunikácie. To znamená: prvý kto musí urobiť všetko, aby farnosť dostala to, čo jej patrí, je farár – administrátor. Za túto starostlivosť vám všetkým vyslovujem svoje úprimné poďakovanie.

 

Naše zamyslenie, usmernenie a povzbudenie zakončíme slovami pápeža Františka: 

Bratia, ešte raz, „neprestávam za vás vzdávať vďaky“ (Ef 1,16), za vašu oddanosť a poslanie s istotou, že „Boh odstraňuje aj tie najtvrdšie kamene, o ktoré sa trieštia nádeje a očakávania: smrť, hriech, strach, svetáckosť. Dejiny ľudstva sa nekončia pred nejakým hrobovým kameňom, pretože dnes objavujú ten «živý kameň» (por. 1 Pt 2,4): vzkrieseného Ježiša. My ako Cirkev sme založení na ňom, a aj keď klesáme na duchu, keď sme v pokušení súdiť všetko podľa našich neúspechov, on prichádza urobiť všetko novým“.

Dovoľme, aby nás vďačnosť viedla k chvále a opätovne nás povzbudila v poslaní pomazávať našich bratov a sestry v nádeji. Aby sme boli mužmi, ktorí svedčia svojím životom o súcite a milosrdenstve, ktoré nám môže darovať iba Ježiš.

Nech vás Pán Ježiš žehná a Panna Mária nech vás ochraňuje. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

O to prosím vás všetkých aj ja. Amen.