ZA MRAKMI JE MOJE MILOVANÉ SLNKO Svätá omša Veni Sancte – homília Mons. Stanislava Stolárika pri svätej omši v katedrále Nanebovzatia Panny Márie, po ktorej požehnal Katolícku materskú školu bl. Zdenky v Rožňave 2. 9. 2019

Srdečne pozdravujem vás všetkých, ktorí ste prijali pozvanie na slávenie tejto svätej omše, pri ktorej vzývame Ducha Svätého na začiatku školského roka, vítam všetkých, ktorí ste priložili ruku k dielu, aby dnešná svätá omša mala svoju slávnostnosť aj vo vďaky vzdávaní Pánovi za všetky obsiahnuté dobrá.

Je začiatok nového školského roka. Pre niekoho radosť, pre niekoho starosť, niekde je to namiešané. Začína sa nový čas pre žiakov, študentov, učiteľov, rodičov, zamestnancov a ktovie pre koho ešte ďalšieho. Keď hovoríme o začiatku školského roka, doteraz sme ho v Rožňave slávievali v rámci začiatku vyučovania s Katolíckou základnou školou sv. Jána Nepomuckého. Dnes možno poprosím o prepáčenie, ak táto škola ostane trošku v tieni, pretože chceme ďakovať za začiatok Katolíckej  materskej  školy bl. Zdenky. 

Ako ste mohli vidieť, či na pozvánke, či na plagáte, alebo uvidíte aj na obrázku, všade sa trochu zvláštnym spôsobom na nás usmieva logo. Logo KMŠ bl. Zdenky, ktoré tvoria modré obláčiky a za nimi je usmievavé zlaté slniečko. Logo vyjadruje naplnenie nádherných slov, ktoré vyslovila blahoslavená Zdenka: „Za mrakmi je moje milované Slnko“. Áno, je to výrok bl. Zdenky, ktorá aj v tých najťažších chvíľach väzenia a mučenia živila v sebe túto nádej. Za tými mrakmi, ktoré ma obklopujú, ktoré vnášajú pesimizmus, neistotu, je predsa to milované Slnko! Aj v jej čase bolo veľa tých, ktorí naháňali mraky, ktorí dávali dokopy mraky, alebo ich aspoň udržiavali, aby tieto mraky zakrývali Slnko. Zdenka bola tá, ktorá tie mraky rozháňala, seba aj iných utvrdzovala v nádeji, že naozaj aj za týmito pochmúrnymi a hustými mrakmi je milované Slnko. Je Boh. Jej pohľad nás dvíha za hranicu tohto sveta a nášho života.

Tak, ako nám to pripomenul aj v dnešnom prvom čítaní sv. Pavol apoštol v liste Solúnčanom, ktorým adresoval tento istý pohľad, či túto istú víziu pohľadu do večnosti. Adresoval slová plné nádeje. Pre niektorých tieto slová boli priam  neuveriteľné. Žeby za mrakmi, žeby za týmto pozemským životom bolo ešte nejaké Slnko? Žeby bolo pokračovanie života za mrakmi smrti, žeby bolo pokračovanie života? Sv. Pavol Solúnčanom zdôrazňoval práve toto: zdôrazňoval Boží večný život. Večný život. A práve dnes, keď stojíme na začiatku nového školského roka, treba si uvedomiť, alebo pripomenúť, že práve to má byť zvláštnou charakteristickou črtou cirkevného školstva. Pripomínam: Boží a večný život. A v tomto duchu formovať, stvárňovať a vychovávať aj nové generácie.

Keď sa vrátime k slovám dnešného evanjelia, vidíme, že ani sám Pán Ježiš to nemal ľahké. Ježiš jednoducho pripomenul Židom pravdu o Božom prorokovi, Eliášovi. Pripomenul, že Boh poslal tohto muža, ktorého vyvolil pre svoj ľud, aby najskôr zachraňoval pohanku. Keď toto hovoril Židom, ktorí sa cítili značne elitne, to ich tak rozhorčilo, že začali Ježišovi pripomínať, a aj medzi sebou hovoriť: „Či to nie je syn Jozefov? Čo nám tu on bude tárať? Poďme, žeňme ho za mesto  a tam ho ukameňujeme!“ Milí bratia a sestry, je veľmi zaujímavé, že  tí, čo prinášajú svetlo, tí, ktorí majú nejakú životnú víziu a zvlášť víziu večnosti, sú nepriateľmi. Dokonca aj sám Ježiš. Sú nepriateľmi. Ale tí, čo mraky udržujú, ktorí mraky nerozháňajú, tí sú priateľmi. Opakujem: tí sa stávajú priateľmi.

Veľmi zaujímavý je jeden starozákonný príbeh, ktorý iste poznáte aj vy, z knihy  Numeri v 13 a 14. kapitole. Keď Židia putovali z Egypta do zasľúbenej zeme, Boh ich viedol skrze Mojžiša. A svoje príkazy dával Mojžišovi. Nie inému. Jedine Mojžišovi, lebo len Mojžiš bol ten, cez ktorého boli tlmočené Božie slová. Nikto iný. Boh teda prikázal Mojžišovi, aby vyslal  vyzvedačov do zeme Kanaán, ktorú Boh pripravil Izraelitom. A naozaj, dvanásti vyzvedači; tak ako neskôr Pán Ježiš vyslal dvanástich apoštolov do celého sveta; tak títo dvanásti vyzvedači išli do určenej krajiny na výzvedy. A tu prichádza zaujímavý moment. Všetci v tejto krajine videli všetko rovnako. Videli, že Boh naozaj pripravil túto krajinu práve im. Bola to krajina tečúca mliekom  a medom. Jednoducho, nová vízia a nová výzva. A na znak toho, aká bohatá je táto krajina, ktorú Boh  prisľúbil Židom, dvaja mocní chlapi odtiaľ priniesli na tyči obrovský strapec hrozna. Je známy tento obraz, je jedným zo znakov štátu Izrael. Ten strapec hrozna, ktorý doniesli ukázať Mojžišovi a zhromaždenému ľudu, bol znakom toho, čo ľud čaká v zasľúbenej krajine. Prirodzene by sa čakalo, že všetci dvanásti vyzvedači budú celkom nadšení pre Božiu ponuku, úplne nadšení pre Zasľúbenú zem.

Ale čo sa stalo? Desiati z nich začali šíriť nepravdu. Desiati začali šíriť nepravdu, strach a klamstvo. Videli síce aj mocných chlapov v tamojšej krajine a tak ich vykreslili ako obrov, ktorí sú nepremožiteľní, a celému zhromaždenému izraelskému ľudu infiltrovali myšlienku: „Týchto ľudí, týchto obrov nepremôžeme. Nemáme šancu získať túto krajinu. Boh chcel cez Mojžiša, aby sme získali túto krajinu? A kto nám potvrdí, že Mojžiš je vyvolený Boží?! Nás je väčšina. Nás je desať! Že sa Káleb a Jozue  pridali na stranu Mojžiša a Árona? Čo tam po tom, predsa väčšina má pravdu!“ Lenže Boh poveril vedením židovského národa Mojžiša a nikoho iného. A tak je možno namieste, či je to zbytočná otázka: Komu uveril tento ľud? Mojžišovi, lebo mal poverenie od Boha? Kálebovi a Jozuemu, ktorí stáli na strane Mojžiša? Už poznáte odpoveď: ľud neuveril ani Mojžišovi, ani Áronovi, ani Kálebovi, ani Jozuemu, ale uveril týmto desiatim klamárom, ktorí boli vo väčšine a ktorí šírili nepravdu a strach. Vyzerali títo desiati v očiach ľudu ako neveriaci? Kdežeby!  Oni sami sa považovali za elitných veriacich. Že nekonali v jednote s Bohom skrze určeného muža Mojžiša? No kto by ešte veril v nejaké Božie poverenie?! Veď tieto časy už dávno skončili! Aby sa verilo niečomu takému?! Desať ľudí – vyzvedačov je predsa väčšina! A v nás je, že väčšina má pravdu. Teda poďme tohto Božieho muža Mojžiša a tých, ktorí sú s ním, poďme ich ukameňovať. Takto mal byť zavŕšený tento príbeh.

Ľud zdezorientovaný týmito desiatimi klamármi išiel kameňovať Mojžiša, Árona, Káleba a Jozueho. A ako sa zvykne hovoriť, Pán Boh sa už na to nemohol dívať a nebyť jeho zvláštneho zásahu, k ukameňovaniu by aj došlo. Ale Boh zasiahol a nedovolil, aby boli títo muži ukameňovaní. Ako ľahko by bolo zničené Božie dielo. A kým? No akože hlboko veriacimi, pre ktorých boli dôležitejšie mraky nepravdy. Tu by sme mohli povedať, že príbeh skončil. Ale on neskončil. To naozaj nebolo všetko. To, čo doteraz bolo priam neuveriteľné vo vzťahu vyvoleného národa k Bohu skrze prostredníka, ktorého určil Boh, tá neuveriteľnosť sa tiahne i ďalej. Je to neuveriteľné aj pre možno pravidelného návštevníka kostola. Pretože ľud, tento ľud nechcel poslúchnuť Božieho vyvoleného – Mojžiša, Boh pristúpil k razantnému rozhodnutiu. Predstavte si, Boh bol ochotný a schopný vyhubiť celý Izraelský národ. Pre jeden jediný prejav neposlušnosti voči vyvolenému Božiemu služobníkovi Mojžišovi. Celý Izrael mal byť vyhubený. Čo nasledovalo? Ľudsky povedané, Mojžiš sa im teraz mohol škodoradostne vysmievať: chceli ste moju hlavu, teraz o ňu prídete vy všetci. Ale Mojžiš sa nevytešoval z tohto Božieho rozhodnutia, ani nezvolával pomstu. Prosil Boha o odpustenie pre búriaci sa ľud. A pretože Mojžiš bol vyvolený Boží, jeho prosba bola taká mocná, že Boh neskántril tento ľud, ale ho omilostil a zachránil.

Áno, povedal som, aj pre akože veriaceho je tento postoj priam neuveriteľný. Ale je to pravda. Boh si svojich chráni, i keď dopustí. I keď dopustí aj nebezpečenstvo odplaty. Radšej však ostaňme pri tom, že keď Boh okamžite netrestá, robí to preto, aby človek mal šancu spamätať sa a napraviť. A tak to bolo so všetkými, ktorých Boh poslal, ktorí  mali víziu, ktorí ukazovali nádej, cestu. Vráťme sa znova k Ježišovi, ktorý kadiaľ chodil, všade dobre robil a ako ho ľudia častovali? „Žráč, pijan, priateľ hriešnikov…“ Ešte aj na kríži sa mu posmievali a kajúci lotor musel vyznať, že On – Ježiš má moc vrátiť ho do neba. A po Ježišovej smrti pohanský vojak vyznal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Pohan to musel vyznať! Predtým diabli pri jeho účinkovaní kričali: „Viem kto si, Svätý Boží, daj nám pokoj, lebo ty si Svätý Boží.“ Sv. Ján Nepomucký, patrón našej Katolíckej  základnej školy, je ďalším príkladom vernosti Bohu. Bola rozbehnutá hra ziskuchtivého kráľa a on neprikývol. A tak prišiel o svoj život. Človek, ktorý si stál na svojej pozícii Božieho povolania a poslania. Blahoslavená Zdenka, patrónka škôlky verí a vyznáva: „Za mrakmi je moje milované Slnko.“ Iste, ako pomáhala a obetovala život na zemi, pomáha nám i z neba.

Vráťme sa znova k sv. Pavlovi a k jeho listu Solúnčanom, teda k dnešnému prvému čítaniu, kde hovorí o nebi. Aj Pavol napokon skončil ako sťatý. Ale keď Solúnčanom hovorí o nebi, zároveň im aj pripomenie; lebo si mysleli, že to príde hneď a ľahko: Nie, nebude to tak. Povedal im, že ešte treba všeličo urobiť, pretrpieť, porozháňať mnohé mraky, aby bolo vidieť Slnko. Milí bratia a sestry, ktorí ste takto pochopili spoluprácu na Božom diele, mnohí ste dnes tu. Nemohli prísť všetci z celého Slovenska, ani všetci naši priatelia z Poľska. Milí bratia a sestry, nie je vás málo a ťažko je menovať všetkých, aby som niekoho nevynechal. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa zapojili do Božieho diela škôlky od prvotných nákresov, cez búracie a stavebné práce po schvaľovacie záležitosti, zariaďovanie, upratovanie a neviem, čo všeličo ďalšie. Viem, ako ste sa zapájali celým telom i dušou, celým srdcom do tejto práce, lebo mraky nad týmto Božím dielom stále viseli, boli na blízku. Ale dnes ďakujeme, že tie mraky sa rozohnali a zajtra môžu detičky nastúpiť do škôlky, ktorú dnes požehnám.

Prajem hneď na začiatku škôlke i škole, aby ste Božieho Ducha vkladali do sŕdc týchto nevinných detí; Boha a Boží život. Ale v pravde, lebo toto je dôležité. Tu naozaj ide o výchovný proces: Mať Boha v srdci. Lebo je rozdiel dávať mraky dokopy, alebo ich udržiavať vo vyhovujúcom komfortnom režime, alebo ich rozháňať, aby svietilo Slnko. To je rozdiel. Veľa síl, Božieho požehnania prajem obom riaditeľkám, ktoré začínajú,  ďakujem odstupujúcej pani riaditeľke za všetko dobro, ktoré urobila pre Katolícku základnú školu, i cez prázdniny poverenej zastupujúcej pani riaditeľke. Všetkým chcem zapriať čo najmenej mrakov a čo najviac usmievajúce sa slniečko, ktoré nech cez deti vstupuje do ich rodín.

Ale mám aj jednu pragmatickú prosbu pre všetkých. Ak sme doteraz pomáhali, možno niektorí zatiaľ nepomáhali tejto škôlke, odteraz jej všetci vždy pomáhajme, lebo potrebuje život. I škôlka, i škola. Aby to slniečko za tými mrakmi bolo stále vidno a aby sa stále usmievalo na detičky, na pedagógov, zamestnancov, rodičov, a vnášalo úprimnú nádej do sŕdc všetkých, ktorí aj podľa slov blahoslavenej Zdenky naozaj chcú ísť za týmto Slnkom, ktoré je niekedy za hustými mrakmi, ale to neznamená, že tie mraky tam musia byť vždy. Lebo tie mraky sa dajú rozohnať aj našim pričinením, pričinením každého jedného a potom už ostáva len to nádherné slniečko. A pamätajme, že tým Slnkom, o ktorom som dnes hovoril a ktoré aj za mrakmi videla blahoslavená Zdenka, je sám Ježiš Kristus. Nech je On stále pred nami i v srdci každého jedného z nás. Amen.