AKÚ ODMENU DÁME JEŽIŠOVI? Spomienka všetkých verných zosnulých – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 2.11. 2019

V dnešný deň Pamiatky všetkých verných zomrelých, si priblížime skúsenosť Lukáša Vaníka, editora slovenského vydania časopisu Slovo medzi nami. Mal takúto skúsenosť: „Pred pár týždňami som sa ocitol na odovzdávaní plakiet za darovanie krvi. Bolo tam pár desiatok ľudí. Niektorí dostali plakety bronzové za 10 odberov, iní strieborné za 20, atď. Napokon boli dopredu zavolaní traja páni, ktorí mali dostať plaketu za 80 darovaní krvi. Úplne na záver ešte vyvolali po mene staršieho pána z neďalekej neveľkej dedinky, ktorý mal dostať medailu za 100 darovaní. V tej chvíli sa mi do očí nahrnuli slzy. Jednak preto, že som si uvedomil, že vďaka tomu, že z jedného odberu možno zachrániť až troch ľudí, títo štyria jednoducho a úplne neznámi páni zachránili dokopy možno aj 1000 ľudí. No ešte viac preto, že som si uvedomil, že nejako takto to raz bude vyzerať v nebi, či presnejšie pri poslednom súde. Možno v tom detailnom chápaní  – kto koľko „krvi“ dal do služby toho druhého. Teda nemusí ísť len o vyliatie, ale o to fyzické nasadenie pre dobro iného.“ Spomenuté svedectvo je iste svedectvom o ľudskej nezištnosti a obetavosti. Štyria ľudia zachránili život asi 1000 ľuďom.

Je to vďaka Bohu svedectvo v mierových podmienkach, ale koľko ľudskej krvi sa nezmyselne vyleje vo vojnových konfliktoch. A v takých prípadoch sa stáva i to, že vyliata krv niekoľkých, by mohla zachrániť veľký počet iných ľudí, práve v tom bojovom nasadení. Dnešnému dňu, alebo týmto dňom, ktoré prežívame, ba aj celému obsahu našej katolíckej viery dáva zmysel vyliata krv jediného Človeka, ktorý, keď sa stal človekom, neprišiel o svoju božskú prirodzenosť. Zostal Bohočlovekom. Je to Ježiš Kristus. Jeho vyliata krv dáva zmysel všetkému tomu, čo prežívame počas týchto dní a týchto chvíľ. Sv. Pavol síce hovorí: „keby Kristus nevstal, márna je naša viera“. Ale Ježišovmu zmŕtvychvstaniu predchádzalo vyliatie jeho  krvi. Vylieval ju keď bol bičovaný, keď bol tŕním korunovaný, keď bol napokon ukrižovaný. Ježišova vyliata krv znamená vykúpenie celého ľudstva.

Ak som spomenul pred  chvíľou vyliatu krv na vojnových bojiskách, Ježišova krv má oveľa väčší záber, pretože vyliata krv na bojiskách sa stáva nástrojom v rukách politikov, aby neskôr pri mierových rokovaniach začali zaberať aj iné územia. A často sa tak dialo, deje a bude diať, a to  už nielen kvôli zväčšeniu územia, či zvýšeniu počtu kolónií, ale hlavne ide o mocensko – strategický vplyv a nerastné bohatstvo. Teda tie vojny nie sú pre krásne heslá. Ony majú jasný zámer: zväčšiť územie, vplyv a získať nerastné bohatstvo. Ježiš však nevylial svoju krv z geopolitických dôvodov, i keď nemožno povedať, žeby mu nešlo o bohatstvo.

Aj Ježišovi pri vyliatí vlastnej krvi išlo o bohatstvo. Dokonca o to najcennejšie. Išlo mu o človeka. O človeka a o jeho dušu. Od pádu prvých rodičov, keď sa nebo zavrelo, ho otvorila až krv Baránka. Od tejto chvíle  pred Pána môžu predstúpiť len tí, ktorí si už oprali rúcho v krvi Baránka. Tí, ktorí si už oprali svoje rúcha v krvi Baránka, sú už v nebi. Spomínali sme ich včera. Veľmi zjednodušene povedané: duše, ktoré sú v očistci a na ktoré zvlášť dnes spomíname, si svoje rúcha ešte perú. Ale ani to nie je celkom presné. Oni sami si ich vyprať nemôžu. Oni sami to robiť nemôžu. Sú úplne odkázaní na našu pomoc a na Božiu milosť. Predstavte si v rodinách taký bežný jav: koľko periete vo svojich rodinách, nielen pre seba, ale aj pre deti, pre celú rodinu; aby vaši drahí, pre ktorých periete ich odevy, sa mohli postaviť a prísť pred iných v opratých šatách. Aby neprišli špinaví. I keď si niekedy povzdycháte nad kopou prádla, ale iste viete, o čo ide a prečo to robíte. Aby vaše dieťa, váš manžel, manželka, keď prídu do školy, na pracovisko, cestujú, vyzerali, ako sa patrí. A o to tu ide v zmysle oveľa hlbšom, duchovnom. Krv Baránka už nám je k dispozícii. Ale to prádlo – duše v očistci sú vo veľkej  miere v našich rukách. A zvlášť v týchto dňoch. Podmienky, ako im pomáhať máme napísané aj na kartičkách, na stolíku v katedrále. Je to pomôcka, aby sme sa denne modlievali za duše v očistci, zvlášť počas týchto dní.

Dnes máme aj prvú sobotu v mesiaci a treba si stále pripomínať, ako sú dnes „naširoko“ otvorené „dvere“ očistca i neba. A my môžeme dušiam v očistci vyprosiť rýchlejší vstup do neba! Keď sa modlievame pravidelne, počas týchto dní, ale aj celý rok za duše v očistci, za všetkých našich zomrelých veriacich; možno i neveriacich, lebo aj za nich sa treba modliť; aj my pri týchto modlitbách pamätáme na večnosť. Pripomíname si, že večnosť existuje. Teda pomáhame tým, ktorí nás predišli do večnosti, ale sami pamätáme na to, že raz ich budeme nasledovať. A keď to robíme v spoločenstve svojej rodiny, učíme aj našich rodinných príslušníkov, aby raz, keď my odídeme, oni pamätali na nás. Teda aj iných učíme pamätať na túto pomoc.

Milí bratia a sestry, akú plaketu  by sme dnes dali Ježišovi Kristovi za záchranu nás všetkých? Za vykúpenie celého ľudstva? Obdiv vzbudila spomenutá príležitosť oceňovania  štedrých darcov krvi. Akú plaketu by sme dali Ježišovi Kristovi? Zlatú? Diamantovú? Dovolím si povedať, že nenájdeme, jednoducho niet takej plakety, akú by bolo treba dať Ježišovi. Ani takej medaily, ani takej odmeny.

Ale predsa jedna možnosť je. Dajme seba. Dajme seba, i svoj celoročný a celoživotný záujem o pomoc zomrelým. A pamätajme, že je to tiež jeden zo spôsobov, ako aj seba postupne pripraviť na večnosť. V plnej dôvere a odovzdanosti do Božej vôle opakujeme často, zvlášť v týchto dňoch: „Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech i m svieti, nech odpočívajú v pokoji.“ Amen.