BOH NÁS OSLOVUJE A VEDIE OD ZAČIATKU – 1. Adv. ned./A – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše odpustovej slávnosti sv. Ondreja vo farnosti Brusno 1.12.2019

Keď sa robí interview s veľkými osobnosťami, či už z oblasti športovej, umeleckej, alebo z niektorej inej oblasti života, veľakrát tieto osobnosti povedia niečo o začiatkoch svojho života, o základoch svojho úspechu. A povedia to často s úctou a vďačnosťou, lebo sú si vedomí, a aj to zdôraznia, že tam, možno aj v skromných podmienkach, začiatkoch, sa kládli základy ich skoršieho, alebo neskoršieho úspechu.

Možno ste niektorí počuli o skúsenosti pána kardinála Tomka, bývalého prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý mal na starosti misie na celom svete. Keď chodil po svete, isto zažil všeličo. Keď mal napríklad v Afrike svätú omšu v svahilskom jazyku, ľudia, ktorí počúvali ako s peknou výslovnosťou slúži v tejto reči svätú omšu, opýtali sa ho, kde sa naučil svahilštine. On s kľudom a nadhľadom, ako to on zvykne, povedal: „To som sa naučil v prvej triede.“ Oni, celí prekvapení sa ho pýtali ďalej, samozrejme ani nevediac, kde vôbec Slovensko je, ani nič o našej krajine, sa pýtali ďalej: „A to u vás sa v škole, v prvej triede učia deti svahilštinu? „Nie, nie,“ odpovedal, „tam som sa naučil čítať. A to bol základ toho všetkého, čo sa potom ďalej odvíjalo v mojom živote.“ Lebo keď sa človek nenaučí čítať, tak sa nemôže učiť ani iné reči a ani nemá predpoklad na to, aby zvládol možno tak ako on, slávenie svätej omše v tejto reči.

Teda začiatky. Aké sú dôležité! Možno aj my si každý jeden spomíname na svoj životný rozlet, na svoj životný začiatok: z rodičovského domu, zo školy… Alebo niečo iné mohlo byť odrazovým mostíkom, od ktorého sme sa odrazili, čo nás posunulo na našu životnú cestu. Aj dnes stojíme na ďalšom začiatku. Zapálili sme prvú adventnú sviečku, lebo stojíme  na začiatku adventného obdobia, na začiatku nového cirkevného roka. A všetci veríme, že sme zapálili v tejto chvíli nielen prvú adventnú sviečku, ale že zapálime aj druhú, tretiu, aj štvrtú, aby potom betlehemské svetlo prežiarilo temnotu noci. A to nielen skrze Betlehemcov, ale aby sme my všetci niesli Kristovo svetlo celému svetu.

Dnes, keď tu slávime odpustovú slávnosť svätého Ondreja  a rozpamätáme sa na slová evanjelia, cez ktoré Ježiš povoláva do svojej služby dvojicu bratov; najskôr Ondreja a Šimona, neskôr nazývaného Petra a takisto bratov Jakuba a Jána, vnímame toto ich pozvanie, to ich počiatočné povolanie, alebo počiatok ich povolania vnímame ako nový začiatok. Ale skúsme sa teraz na chvíľu v duchu preniesť do diaľky, na breh Genezaretského jazera, kde Ježiš vidí iste veľa rybárov. Tam nie sú len tieto dve dvojice bratov. Tam sú aj ďalší rybári. Ale Ježiš sa zahľadí práve na tieto dve dvojice a na nikoho iného. A povolá ich. Ondreja a jeho brata Šimona, a potom Jakuba a Jána. Oslovil teda len týchto štyroch rybárov, ktorí tam v tej chvíli chytali ryby, alebo sa ešte len pripravovali na lov rýb. Ale pokračujme ďalej. Títo rybári boli celkom – mysľou, rukami, celou svojou bytosťou ponorení vo svojej práci. Lebo bolo celkom normálne, že brali svoju prácu vážne, ak chceli žiť a nasýtiť svoje rodiny. Ale tu príde Ježiš a povie: „Poď za mnou!“ A v tej chvíli, v tom momente sa ich život celkom zmenil.

Predstavme si silu takéhoto radikalizmu a opýtajme sa seba samých, či by sme ho my uvítali vo svojom živote. Máme svoje životné plány… Dnes ste prišli do Božieho chrámu. Ale možno mysľou ste kdesi inde; napríklad rozmýšľate, čo ešte doma treba stihnúť. A odrazu by prišiel aj k vám Ježiš a povedal by: „Už sa nevracaj domov, hneď teraz poď za mnou!“ A v tej chvíli by ste mali „prehodiť výhybku“ a už nesmerovať domov, ale ísť celkom inou cestou. Uvítali by sme takýto radikalizmus? Spomeniem ešte iný začiatok. Začiatok nového cirkevného roka, spolu so začiatkom adventu i nového cirkevného roka. Je to znova príležitosť dať si svoje adventné i celoročné predsavzatia. Lebo, ako som už povedal, ten začiatok je veľmi, veľmi dôležitý. Ak urobím prirovnanie napr. so športom; ktorí aspoň trochu sledujete atletiku – napríklad beh, viete, že zvlášť tí, ktorí behávajú krátke trate, vedia veľmi dobre, čo to znamená vpadnúť do výstrelu. Vtedy, pri štarte, keď sa bežec v správnom momente odrazí, už má určitý náskok voči ostatným. Kto zmešká výstrel, už štartuje neskoro a už sa šanca na víťazstvo zmenšuje. My sme teraz na začiatku. A dnes by bolo veľmi dobré a potrebné „vpadnúť“ práve do tohto „výstrelu“ a tiež sa v správnom momente takto rozbehnúť. A začať hneď. Možno aj v tomto  duchu zamerajme svoju myseľ na pastiersky list, ktorý dnes my, biskupi Slovenska adresujeme všetkým katolíkom na celom Slovensku, aby nás inšpiroval v roku Božieho slova, pretože tento začínajúci sa nový cirkevný rok nesie v sebe aj výzvu Roka Božieho slova. Ponúka novú inšpiráciu, ponúka novú náplň. Preto si teraz pripomeňme aspoň niekoľko myšlienok z tohoto listu pre našu inšpiráciu, ktorá nech napĺňa naše duchovné snaženie.

V pastierskom liste čítame: „Kresťanský advent je predovšetkým o večnom Božom slove. O slove, ktoré sa v lone Panny Márie stalo telom a svojím narodením prišlo uskutočniť našu spásu… Pre nás kresťanov je advent vhodnou príležitosťou, aby sme si premysleli, čo presnejšie povedané, kto – je pre nás v nasledujúcom období najdôležitejší. Komu treba venovať prvoradú pozornosť, aby sme mohli dobre zvládnuť svoj život. Advent nás teda učí, ako treba žiť, aby sme mohli obstáť pred večným Sudcom.“ Vždy, nech sa kedykoľvek pred neho postavíme; či už možno pri večernom spytovaní svedomia, alebo vo chvíli, keď nás už odvolá z tohto pozemského putovania. A kedy to bude, nevie nikto z nás. Dnes večer, alebo ešte skôr? Podobne ako na cestách, aby sme sa dostali do svojho cieľa, podľa modernej  techniky, sa zvykneme riadiť navigáciou; tak pamätajme, že tým najspoľahlivejším Navigátorom je milujúci a vševediaci Boh. „On hovoril od počiatku ľuďom, rozličným spôsobom; „v plnosti času prehovoril k nám cez svojho Syna“, ako čítame v liste Hebrejom.“ Aj to je dôvod, prečo upriamiť svoju pozornosť v tomto začínajúcom roku na Božie slovo.

V pastierskom liste sú spomenuté tri závažné body. Prvým je 1600 rokov od úmrtia svätého Hieronyma, „ktorý zasvätil celý svoj život prekladaniu Svätého písma do vtedajšej reči ľudu – do latinčiny… Tento preklad sa nazýva Vulgata, čiže „všeobecne rozšírený“. Druhým podnetom pre tento Rok Božieho slova je venovať zvýšenú pozornosť Božiemu slovu pri príležitosti 50. výročia katolíckej biblickej federácie, na čele ktorej stojí filipínsky kardinál Luis Antonio Gokim  Tagle. Práve on navrhol, aby od dnešnej prvej adventnej nedele až do 30. septembra 2020, teda do sviatku svätého Hieronyma, bol slávený Rok Božieho slova. Ale tým najsilnejším motívom a podnetom je apoštolský list Svätého Otca Františka „Aperuit illis“, „Otvoril im myseľ, aby porozumeli Písmu.“ (Lk 24, 45) V tomto liste Svätý Otec František veľmi zvýrazňuje, zdôrazňuje význam Božieho slova a ustanovuje, čo je nové: tretiu nedeľu cezročného obdobia, ako nedeľu Božieho slova. Najbližšie sa táto Nedeľa Božieho slova bude sláviť 26. januára 2020.

Svätý Otec v tomto apoštolskom liste pripomína, aké je dôležité ústne podanie, lebo tak sa na počiatku šírilo Božie slovo, ešte skôr ako bolo vložené do knihy Svätého písma. Preto nás povzbudzuje i podnecuje, aby aj pre nás bolo Božie slovo živé, a aby sme ho vedeli aj ústne podávať ďalej, samozrejme dnes už po predchádzajúcom čítaní a počúvaní. Preto nás Cirkev pozýva k častej účasti na svätej omši, častému stretávaniu sa s Ježišom Kristom a s jeho slovom v Cirkvi. Znova sa odporúča počúvanie Božieho slova, otváranie sa mu pri každej svätej omši, modlitbe, rozjímaní, štúdiu. Je to podnet pre nás kňazov, biskupov, aby sme ohlasovali Božie slovo slovom, ale ešte viac ho ohlasovali svojím kňazským príkladom. A veriaci sú povzbudzovaní, aby sa zúčastňovali na liturgii, na bohoslužbách a so záujmom a s veľkou vďakou počúvali Božie slovo. Všetci sme  pozývaní, aby sme sa nechali osloviť Kristom Pánom a zároveň, aby sme boli ochotní na základe Božieho slova meniť svoje zmýšľanie, aj skutky.

V tomto pastierskom liste je výslovne napísané, že nenavrhujeme nijaké mimoriadne aktivity. Navrhujeme len to, aby sa zachovávalo to, čo ku kresťanskej tradícii patrí: Pravidelná účasť na svätej omši v nedeľu a v prikázaný sviatok, osobná modlitba. A prehlbovať záujem o Sväté písmo. Aj vzdelávaním sa v chápaní obsahu písma, čítaním odbornej literatúry, ktorá má cirkevné schválenie. Ďalej meditovať v rámci biblických krúžkov; spoločenstvá vo farnostiach, na školách atď. My na Slovensku môžeme túto výzvu prijať aj s vďakou voči našim vierozvestom, svätému Cyrilovi a Metodovi a to aj prostredníctvom iniciatívy našich biblistov, ktorí prekladajú Jánovo evanjelium z gréckej pôvodiny podľa najnovších výskumov a poznatkov. Teda to evanjelium, ktoré preložili svätí Cyril a Metod. Áno, volajme slovami proroka Izaiáša: „Hor sa, … kráčajme vo svetle Pánovho slova!“ (Porov. Iz 2, 5). Sme teda povzbudení a povzbudzovaní, aby sme kráčali práve v sile a svetle slova, ktoré sa nám ohlasuje, ktoré sa nám dáva. Teda milí bratia sestry, zdá sa, že je veľa podnetov, veľa začiatkov, o ktorých sme dnes hovorili. Môžete si v tejto chvíli povedať: „Už toľkokrát sme si povedali, že začneme. A veľmi rýchlo sme skončili.“ Lenže teraz dostávame novú šancu. Dostávame ďalšiu šancu vo svojom živote začať a už pokračovať v začatom úprimnom úsilí.

V uplynulom týždni, od pondelka do piatka, (25. do 29. novembra) som mal v Tatrách duchovné cvičenia pre kňazov. Ústredná téma duchovných  cvičení bola: anjeli. Jedna z hlavných myšlienok, ktorú som sa snažil pretlmočiť kňazom bola: aj anjeli, aj ľudia museli prejsť skúškou. Ale ako podľa náuky cirkvi vieme, niektorí anjeli v skúške  neobstáli. Ale počúvajme dobre: keď neobstáli v tejto skúške, druhú šancu už nedostali! A to preto, že ako Božie stvorenia dostali v porovnaní s nami ľuďmi oveľa vyššie poznanie. Dostali jednu jedinú šancu. V skúške neobstáli a skončili. My ľudia, práve preto, že sme oproti anjelom boli stvorení ako menej dokonalí a nemali sme také poznanie, hoci naši prarodičia v skúške tiež neobstáli, dostali sme novú šancu. Cez vieru, utrpenie, obety a hlavne Ježišovu smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie sa znova a znova môžeme vrátiť k Bohu. Padlí anjeli už nie. Prečo je to tak? A zvlášť s anjelmi?

Prečo sa rozhodli pre neposlušnosť voči Pánu Bohu? Dôvodom bola pýcha a vedomie sebestačnosti: „Nepotrebujem Boha vo svojom živote!“ To je jav, ktorý nesprevádzal len anjelov. Je to nebezpečný  jav, ktorý ohrozuje aj človeka a to od prvého hriechu prvých ľudí až podnes: „Nepotrebujem Boha. Nepotrebujem spásu.“ Anjeli dostali podľa teológov vedomie toho, že Boh pošle na svet Pannu Máriu. Ona sa stane kráľovnou anjelov. Dostali vedomie, že anjeli s vyšším poznaním majú slúžiť ľuďom. Vo svojej pýche nechceli prijať túto úlohu a toto poslanie, aby slúžili človekovi, ktorý je na nižšej úrovni. A zvolali: „Non serviam!“ „Nebudem slúžiť!“ A to je otázka, ktorá sa znova dotýka aj dnešného človeka. Otázka vo vzťahu  k Panne Márii a v službe iným ľuďom. Niekedy je to ten falošný pocit nadradenosti, až opravdivej pýchy. Ten napokon tiež plodí výrok, či výkrik: „Non serviam!“ „Nebudem slúžiť!“ Lenže treba znova pripomenúť, že anjeli, ktorí neprijali Božie požiadavky, nedostali druhú šancu. Ak je niekto presvedčený, že Boh sa správal ako nespravodlivý, nech si uvedomí, že anjeli sa rozhodli slobodne. My po toľkých nevyužitých a premárnených začiatkoch dostávame dnes ďalšiu šancu. Koľkokrát sme už dostali ďalšiu, novú šancu, aby sme prehĺbili svoj život viery. Využili sme to? A keď sme nevyužili toto pozvanie od milosrdného Boha, je na vine Boh? To Boh je nespravodlivý? Môže to byť aj naša slabosť, lebo všetci sme krehkí a slabí. Ale buďme úprimní pred Bohom a uznajme si, že veľakrát môže byť práve naša pýcha dôvodom nevyužitia ďalších príležitostí k tomu, aby sme sa slobodne rozhodli a začali nanovo svoj život viery.

Iste celé dnes prečítané evanjelium bolo zaujímavé, ale zvlášť jedna veta upútala moju pozornosť, bola veľmi zaujímavá. Noe, koráb, potopa, postoj jeho súčasníkov. Keď Noe staval koráb, všetci sa smiali. Keď už Noe aj vošiel  do korába, pretože  čas potopy sa blížil, ľudia to neregistrovali. Podcenili to. Ale potopa prišla. Až potom sa spamätali, ale už bolo neskoro. Podcenili, nevážili si predchádzajúce upozornenia, šance na pokánie, nápravu života. My sme tiež teraz pred takýmto „Noemovým korábom“, ktorý je našou záchranou. Tento „koráb“ sa volá Cirkev. Ale často nechceme vidieť, čo všetko sa na nás valí: boj proti životu, boj proti rodine, boj proti normálnym ľudským vzťahom. A sme akoby oslepení, práve tak, ako Noemovi súčasníci, nevnímajúc slová z dnešného druhého čítania z listu svätého Pavla apoštola Rimanom: „prebuďte sa zo sna…!“ Tie „vody“, ktoré sa blížia nevidíme, teda neveríme, že sa privalia, Čakáme, pokiaľ nás celkom táto potopa nezničí. Ale to už bude neskoro. Ak nebudeme reagovať na prívaly potopy, tak nás zničí.

Milí bratia sestry, apoštoli Ondrej, Šimon, Jakub a Ján, ktorých som dnes spomenul, reagovali okamžite na oslovenie Krista Pána a šli za ním. Ak sa divíme a pýtame, ako mohli v tejto chvíli tak promptne zareagovať, jeden z dôvodov je tento: títo jednoduchí rybári boli vychovaní v tradícii Božieho slova, Svätého písma. Oni poznali náuku o Bohu, oni boli formovaní vo vzťahu k Bohu. Preto dokázali rozpoznať šancu, pozvanie a okamžite na to všetko reagovať. Niektorí, vieme, že reagovali až neskôr, alebo postupne. Rok Božieho slova, aj nás môže takto pripraviť v rodine, v kostole, v krúžkoch; aby sme lepšie porozumeli, keď príde oslovenie od Boha: „Poď za mnou!“ „Poď“, či už k duchovnému povolaniu, alebo hlbšiemu prežívaniu života viery. Potom nebude problém ani s duchovnými povolaniami. A nebude problém ani s veriacimi rodinami. Teda naozaj sa zamerajme s veľkou vďakou aj na túto ponuku Roka Božieho slova, ktoré nás môže poučiť, pripraviť, otvoriť naše srdcia na to možné oslovenie, s ktorým Boh príde k nám a povie: „Poď za mnou!“ Ako som už povedal, niekoho osloví pre duchovné povolanie, niekoho osloví pre prehĺbenie života viery vo svojej rodine. Ale my sa musíme pripravovať, aby nás našiel pozorných a schopných počuť jeho hlas. Títo jednoduchí rybári mali značné vedomosti života viery vtedajšej židovskej spoločnosti.

My ešte nesieme známky akože kresťanskej  spoločnosti. Ale koľké vedomosti máme z náuky našej viery? A koľkým týmto  pravdám ešte veríme? Treba sa nám znova vrátiť k začiatkom. Áno, k tým jednoduchým, elementárnym veciam. Keď som v úvode spomenul otca kardinála Tomka, že aj vo svahilštine dokázal sláviť svätú omšu, a na otázku kde sa to naučil, odpovedal, že v prvej triede, uvedomme si, ako je dôležité naučiť sa čím skôr čítať v knihe Božieho slova. Kto toto zvládne, oveľa ľahšie bude rozumieť a prijímať Božie oslovenia v každom čase a v každej situácii a pozícii života. A bude lepšie rozumieť aj potrebám života Cirkvi. Kto toto zvládne!

Milí bratia a sestry, zopakujme, že dostávame ďalšiu životnú šancu a je na nás, ako sa k nej postavíme. Prosíme dnes svätého Ondreja apoštola, aby nám vyprosil svetlo i silu správneho rozhodnutia. Možno, kto vie, či už tohoročné rozhodnutie nebude veľmi dôležité pre náš terajší, ale aj večný život. Keby sme si len toto zobrali z dnešného zamyslenia: že naše dnešné rozhodnutie môže byť podstatne dôležité pre náš pozemský, ale aj večný život! Keby sme si len toto zobrali, iste by to bola značná hnacia sila, ktorá by nás stále viac motivovala poznávať svoju vieru, nechať sa oslovovať Božím slovom a byť aj podľa príkladu svätého Ondreja pripravenými na oslovenie Ježiša Krista v danej chvíli, keď nám povie, aby sme konali to, alebo to; a jednoducho aby sme boli stále svedkami viery v Ježiša Krista aj v dnešnom svete.

Nech Pán požehná tento vzácny čas Adventu v živote každého z nás, nech Pán požehná tento vzácny čas, ktorý nám otvára nový liturgický rok, ktorý je aj rokom Božieho slova, ktoré nás môže obohatiť, lebo nevieme, skutočne nevieme, ako bolo povedané v Božom  slove, ani dňa ani hodiny, keď sa jednoducho bude treba postaviť pred večného Sudcu a budeme môcť povedať: „Pane, ty si ma viedol a nechal som sa viesť.“ Je to iste krajšie, ako keď budeme musieť priznať: Pane, darmo si sa pokúšal, aj tak si so mnou nič nedokázal. Sudca sa potom inak na to pozrie. Ale iste nás bude s láskou počúvať, keď v pravde, aj pri svojej slabosti budeme môcť  pred Ním povedať: „Pane, snažil som  sa. Nešlo mi to všetko tak, ako by som bol chcel, lebo som človek krehký a slabý. Ale dôveroval som ti, veril som ti, a naozaj v rámci svojich ľudských možností som sa usiloval byť verný tvojmu pozvaniu, povolaniu a tvojmu slovu. Amen.