ŽIVÉ OHNIVKÁ V REŤAZI ŠÍRENIA VIERY – Slávnosť Narodenia Pána – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 25. 12. 2019

V televíznej relácii vzácny hosť dostáva častú otázku, či jeho deti ešte veria na  Ježiška. Hosťa táto otázka rozosmiala a s úsmevom odpovedal, že jeho „chytré a zvedavé deti už dávno neveria na Ježiška“. Samozrejme, môžeme sa nad touto  odpoveďou zamyslieť. Ako to myslel? Či tak, že jeho „chytré a zvedavé deti“ už dávno neveria na tajomstvo Ježiška vo vianočnej izbe, alebo už dávno neveria na Ježiška, ktorý sa narodil v Betleheme, ktorý je Božím Synom a ktorého narodeniny teraz slávime. Cítime, že táto otázka je stále aktuálna. Veríme, alebo neveríme na Ježiška; veríme, alebo neveríme v tajomstvo vianočnej izby, alebo dívajúc sa do betlehemských jasieľ?! Tí, ktorí už vieme, ako je to s tajomstvom vianočnej izby, možno si aj nostalgicky povzdychneme a povieme: „Prečo v to tajomné čaro už neveríme? Prečo neveríme dodnes? Bolo to také krásne! To krásne očakávanie onoho tajomného vstupu do tajomnej izby, kde bol stromček a vždy sme verili, že aj veľa darčekov. Prečo to už nie je?“ Či nie aj preto, že sme chceli byť veľmi skoro „zvedaví a chytrí“…?

Ale ak sme prišli o vieru v Božieho Syna narodeného v Betleheme, alebo ju stratili tí, ktorým sme ju mali odovzdať a pomáhať im, aby v nej rástli, nie je toto oveľa vážnejšie a horšie? Teda nie je oveľa vážnejšia strata viery v Božieho Syna narodeného v Betleheme, ako strata predstáv o tajomstve vianočnej izby?

Milí bratia a sestry, od pádu komunizmu dnes už asi tridsiaty krát je opäť v našich kostoloch a príbytkoch prítomné betlehemské svetlo. Symbolizuje Kristovo svetlo, ktoré prežaruje temnotu noci ľudskej beznádeje. Aj toto svetlo, ktoré je tu, pred oltárom, bolo zažaté v Betleheme a postupným zapaľovaním sviece od sviece, sa dostalo až k nám. Svetlo z Betlehema. Svetlo Kristovo je teraz tu, a určite mnohí ho máte aj doma. Boli ste si ho zažať od tejto sviece a priniesli ste si ho do svojich príbytkov. Táto symbolika odovzdávania svetla pripomína výzvu, aby sme sa od Krista, „Svetla sveta“, zapálili aj my, zapálili teplom jeho lásky; aby sme Kristovo svetlo odovzdávali ďalej  a tak postupne zapaľovali celý svet svetlom, ktoré neoslepí, ale osvetlí, presvetlí, ukáže nám vo svetle viery Boha, nás samých, naše poslanie byť soľou zeme a svetlom sveta, aby ľudia oslavovali nebeského Otca. Aby sme sa nechali preniknúť teplom jeho lásky, teplom, ktoré nespáli, nezničí, ale všetko prehreje, obnoví. Pre tých, u ktorých sa zriedila, alebo vytratila viera v Božieho Syna narodeného v Betleheme, toto svetlo zároveň symbolizuje obnovenú nádej, šancu znova prijať vieru. Nechať v sebe znova zapáliť a rozhorieť Kristovo svetlo a teplo jeho lásky. Je to šanca, aby v každom pokrstenom, pobirmovanom človekovi znova horel nádherný Kristov plamienok, plameň živej viery. Tam, kde je dobrá vôľa, tam je všetko možné. A tam, kde je dobrá vôľa, tam má Pán čo požehnať a aj požehná.

Je to podobne, ako v príbehu o kňazovi, ktorého preložili do novej farnosti  v horách. Hneď na úvod mu pri náhodnom stretnutí na ulici, jeden akože kresťan povedal: „Pán farár nemyslite si, že niekoho pritiahnete do kostola. Tu sa do kostola chodilo kedysi, keď ľudia nemali peniaze. Teraz, keď majú peniaze, chodia do krčmy. Tu vám do chrámu nepríde nikto.“ Zaujímavé konštatovanie a nápadne podobné situácii mnohých farností. Ako reagoval kňaz? Nikoho nenútil. Nejaký čas to vyzeralo, že onen náhodne stretnutý muž na ulici mal pravdu. Kňaz svoje ovečky stretával len na ulici. Nikdy nie v kostole. A predsa po čase mal komu kázať. Začalo to tým, že ho zastavila bielovlasá starenka  a povedala mu: „Pán farár, nám je tak ľúto, že ste sám, a tak sme sa tri dohodli, že každá pôjdeme jeden deň do kostola.“ Nejaký čas chodievali tieto tri starenky, potom sa pridali ďalšie a keď po rokoch odchádzal kňaz do inej  farnosti, lúčil sa s ním plný kostol veriacich. A on mohol povedať: „Odchádzam odtiaľto s vďakou Bohu, že ma sem na tých osem rokov neposlal nadarmo. Postupne sa ukázala úroda zrniek, ktoré hľadali a našli úrodnú pôdu. Tie zrniečka boli malé, nepatrné, ale dnes môžem povedať: Pán požehnával moje rozsievanie medzi vami. A ja odchádzam z tejto farnosti s vďakou.“ To povedal v kostole plnom veriacich. Kňaz, ktorý bol na začiatku svojho pôsobenia vo farnosti úplne sám.

Skúsme slovíčko „rozsievanie“ zameniť za slovo „zapaľovanie“. Kňaz zapaľoval, začiatky ďalších zapálených sviec boli skromné, len tri striedajúce sa osoby v kostole. Len tieto tri boli spočiatku zapálené ako nepatrné zrniečka. Ale napokon sa Kristovo svetlo rozplamenilo vo veľkom počte duší. Drahí bratia a sestry, takáto možnosť sa ponúka aj nám. Nie chváliť sa tým, ako už neveríme na Ježiška, ale ďakovať Bohu za dar jeho Syna, ktorý rozdúcha, dá rozhorieť možno už len tlejúcej viere v nás a potom ako v „reťazi“ sa Kristovo svetlo bude zapaľovať aj v iných. Použil som nádherné prirovnanie, blízke na mnohých miestach aj na Slovensku, že v našich chrámoch, príbytkoch máme betlehemské svetlo, ktoré bolo zapálené v Betleheme a prostredníctvom zapaľovania sviece od sviece, putujúc celé tie stovky kilometrov sa dostalo až sem, k nám. Je to pre nás krásny obraz, aj výzva: buďme aj my „ohnivkami reťaze svetla“, ohnivkami, ktoré odovzdávajú svetlo ďalej, to svetlo viery, Kristovo svetlo nádeje. To nás samozrejme pozýva k tomu, aby sme si v prvom rade sami strážili svetlo viery a ohník viery vo svojej duši, aby si tí, ktorí sú okolo nás, mali od čoho zapáliť svetlo viery a potom ho v tom „reťazení“ podávali aj ďalej.

Stojíme, či kľačíme pri jasličkách a ďakujeme Bohu za dar Syna. Slovo sa stalo telom a prebývalo, ale hlavne stále prebýva s nami. Rozdúchajme v sebe túžbu a dobrú vôľu, že nielen počúvame jeho prísľub, že chce byť stále s nami, ale že chceme odpovedať aj svojim životom že chceme byť stále s Ním počas týchto vianočných sviatkov, ale aj v celom svojom živote a tak byť aj rozplamenenými ohnivkami v reťazi šírenia viery v nášho Pána. Amen.