V POKÚŠANÍ MÔŽEME OBSTÁŤ – 1. pôstna ned. /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (1. 3. 2020)

Aká zhoda je medzi čítaniami z Božieho slova v dnešnú prvú pôstnu nedeľu, s ostatnými dňami, ktoré sme prežívali v našej krajine. Kto chcel, mohol hodnotiť celé to dianie, ktoré nás sprevádzalo a nikoho neobchádzalo. Mohli sme postrehnúť, ako niekto slepo, niekedy aj so zlosťou voči iným, predkladal, či prijímal sľuby, ponuky. A povedzme to priamo: pokúšania. Pokúšania, ktoré z niektorých úst, alebo z niektorých centier vyznievali celkom jednoznačne a boli povedané asi takto: „Ľudia, na všetko máte nárok! A vezmite si to v plnej miere. Čo tam po tom, že Boh nastavil pravidlá inak. Čo tam potom!“

A Eva z dnešného prvého čítania z knihy Genesis? Čítali sme, že bola vystavená pokušeniu a tlaku, ktorému neodolala, podľahla, a naviedla na hriech aj Adama. Ale komu by sa v jej pozícii nezapáčilo to diablovo falošné: „Veď len keď nebudete rešpektovať Boha, len potom budete aj vy ako Boh a budete ako bohovia“. Vy nerešpektujte Boha! Lebo pokiaľ budete rešpektovať Boha, vždy zostanete takí maličkí, také červíky“. A Eva podľahla.

Novodobé pokúšania ponúkajú zaručené riešenia na všetky doterajšie problémy. Prichádzajú tí, ktorí ponúkajú väčší krajec chleba. Iste, táto ponuka nie je zlá. Nemať hlad, mať zabezpečenú rodinu. Kto by podcenil ponuku takéhoto charakteru?! Ale Ježiš Kristus prekukol, prehliadol diablovu ponuku. Z kameňov chleby? Teda z nemožného, aby sa stali chleby? A ak by to bol aj prijal, bude to zadarmo? Myslíme si, že diabol dáva ponuky len tak pre nič – za nič? Že nebude za to nič žiadať? Dôsledky boli, sú, aj vždy budú! Povedzme to zo skúsenosti života: skromne žijúcu rodinu zničil práve väčší krajec chleba. Niekedy to možno bolo  tým, že bolo treba jednému z členov rodiny, najčastejšie otcovi, ale dnes už nie sú výnimkou ani mamy, že bolo treba odísť za prácou, za tým väčším krajcom chleba kamsi do cudziny, a tu ostala rodina. Ťažko jednoznačne povedať, alebo jednoznačne odsúdiť, že tento krok nemal byť urobený, ak v blízkosti neboli iné  ponuky. Ale sme svedkami aj toho, že ak sa aj v mieste bydliska naskytla niekedy   lepšie platená pozícia, v doteraz skromnej rodine mohol prijatím tejto ponuky nastať rozklad a rozbíjanie rodiny.

Áno, modlíme sa každý deň za chlieb. Sám Pán nás naučil prosiť :“Chlieb náš každodenný daj nám dnes“. A so starozákonným svätopiscom prosíme: „Pane, nedaj nám ani bohatstvo ani biedu. Ale daj nám všetko to, čo je potrebné pre dôstojný život“. To je veľmi dôležité, v tom sa iste všetci zhodneme. Ak takto prosíme, vtedy postupujeme podľa Božieho pravidla: prosiť vždy o to, aby sme mohli dôstojne žiť. A aby nám nechýbal náš každodenný chlieb. Pre Ježiša Krista, po štyridsaťdennom pôste na púšti, prichádza ďalšie pokušenie: „Skoč dole z tejto veže. Skoč! Veď ak existuje Boh, nič sa ti nestane! Nech sa Boh ukáže!“ Koľkokrát sa človek postavil práve do takejto pozície. A pritom Boh už veľakrát ukázal svoju moc! Prejavil sa aj mnohými zázrakmi. Ale povedzme to aj priamo; a dúfam, že sa nikoho nedotknem a že to porozumieme všetci: milí bratia sestry, Pán Boh nie je nejaké „cvičené zvieratko“, ktoré koná na povel. Boh je Boh! On je tak veľký a vznešený, že si to nedokážeme predstaviť, pochopiť! My by sme ho chceli prirovnávať k praktikám tu, na zemi? Keď som spomenul cvičené zvieratko; uvážme, že krotiteľ nemôže prísť k zvieraťu a dať mu povel, aby to zviera poslúchlo len tak. Ten krotiteľ, ktorý prichádza k zvieraťu, predtým s ním musel stráviť veľa času. My sme „prach zeme“, čo nám bolo zdôraznené aj na Popolcovú stredu; veď všetci sa raz, po smrti zmeníme na prach. A my, „prach“, chceme rozkazovať Bohu, nášmu Pôvodcovi, Stvoriteľovi?! A to veľakrát bez toho, aby sme s ním strávili potrebný čas? A keď neposlúchne, odpoveď je jednoduchá: “Boh neexistuje, lebo ma neuposlúchol.“ Ale to je lož! Keď s Bohom budeme tráviť čas, a aj tento pôstny čas je vynikajúcou príležitosťou, aby sme sa stretávali s Bohom, viac ho spoznáme a zmeníme svoj pohľad aj na seba, aj na Boha.

Svätý Otec František vo svojom posolstve na pôstny čas nám všetkým pripomína: Čo ak sa tento pôstny čas, čo ak sa táto ponuka už viac nezopakuje? Keď som mal v piatok svätú omšu pre bohoslovcov, povedal som im to isté. No len si vezmite ten vekový rozdiel: oni a ja. Povedal som im priamo: Vo vašom veku som ani ja veľmi nerozmýšľal o tom, že  prežívané pôstne obdobie môže byť pre mňa možno ostatný, posledný čas. Už v terajšom veku to beriem trošku inak. A oveľa vážnejšie a dôslednejšie beriem slová Svätého Otca Františka. Čo keď tento pôstny čas bude poslednou príležitosťou na zmierenie sa s Bohom, na stretávanie sa s Ním? Pôstne obdobie je vynikajúci čas na stretávanie sa s Ním. A potom, keď budeme tráviť čas s Bohom, viete už nikdy sa pred Boha nepostavíme ako tí krotitelia, ktorí budú vydávať príkaz. Tam už bude hlboký osobný vzťah, vzťah stvorenia k Stvoriteľovi, dieťaťa k Otcovi, vzťah, ktorý príkazy zmení na prosby a chvály. A Pán Boh bude ten, ktorý dá príkaz. Dá príkaz svojim anjelom, aby nám pomohli v tom, čo osoží našej spáse, na našej ceste života. Pán bude ten, ktorý rozkáže svojím anjelom, nech nám pomôžu. Aj keď sme „prach“, naše telo je z prvkov zeme a do zeme sa všetci vrátime, sme „prach“; ale Boh tento „prach miluje“ a má s nami láskyplný plán! Tak hovoril na túto tému Sv. Otec František na Popolcovú stredu.

Diabol napokon chce nalákať Ježiša, keď mu ponúka všetky kráľovstvá sveta. Zabúda možno aj zámerne na to, komu vlastne tieto kráľovstvá patria, aj keď diabol v každom jednom tomto kráľovstve stále robí svoju politiku. Ale aj napriek tomu; keď je niečia záhrada, hoci tam môže pobehovať niekto; či je to človek, alebo hoci aj zvieratko, niekto, či niečo, čo robí neporiadok, to ešte neznamená, že tá záhrada mu už patrí. A tak aj to ktorékoľvek kráľovstvo, ktoré patrí Bohu, je Božie, aj keď diabol v ňom môže robiť svoju politiku. Ale pozor, v tejto ponuke, v tomto pokúšaní diabla sa nám ozrejmujú priam neobmedzené možnosti, ktoré sa dnes ponúkajú a to cez cestovanie, techniku, mnohé ďalšie danosti, ktoré sú k dispozícii. Iste, zvlášť v zdravotníctve sa tešíme, kam sa  posunula technika a ako už pomáha človekovi. Ale to sú tiež veľakrát lákadlá, ktoré zvádzajú človeka k nezávislosti na Bohu. A do tejto obrovskej ponuky, ktorú má k dispozícii dnešný svet, odrazu vstúpil koronavírus.

Milí bratia sestry, netešíme sa z tejto hrozby! Akoby sme mohli! A modlíme sa za tých, ktorí zomreli na tento vírus. Modlíme sa za tých, ktorí sú napadnutí týmto vírusom. Modlíme sa za vedcov, lekárov aby sa našiel užitočný, účinný liek, ktorý pomôže. A modlíme sa aj na ten úmysel, aby sa tento vírus nešíril, hoci je už na našej hranici, alebo už možno aj vo vnútri krajiny. Ale rozumieme tomuto znameniu čias?! Chceme porozumieť aj tomuto znameniu čias, že do tej veľkej, obrovskej ponuky, ktorú súčasný svet ponúka každému človekovi, pochopiteľne v rôznej miere; vstupuje aj táto hrozba? Chceme porozumieť tomuto znameniu čias? Ak chceme porozumieť, veľmi sa musíme stíšiť, musíme veľmi zoskromnieť, lebo byť stále pyšní na to, čo máme k dispozícii, nás neoslobodí ani od dôsledkov našej pýchy, pretože naša pýcha plodí skutky. Skutky potom plodia dôsledky. Vráťme sa k dnešnému druhému čítaniu, k listu svätého apoštola Pavla Rimanom. Sv. Pavol tu jasne hovorí o tom, čo znamená rozhodnutie jedného jediného človeka. Aké dôsledky to prináša. Stačilo rozhodnutie Evy a prišli sme o raj. Mohli by sme povedať: naviedla Adama a teda hovoríme už o páre. Teda stačí rozhodnutie jedného jediného páru a aké dôsledky to má na celé ľudstvo. A nebyť jedného jediného človeka – Ježiša Krista, Bohočloveka, prišli by sme o tento raj naveky. Svätý Pavol apoštol v liste Rimanom nám pripomína práve to. Aké je dôležité rozhodnutie každého jedného človeka, a aké dôsledky prináša.

Na hodinu náboženstva kňaz priniesol pekne zabalenú škatuľu, zaviazanú  mašľou. Deti najskôr hádali, čo asi v tejto krabici bude. Azda obrázok Panny Márie, Ježiša Krista, alebo nejaká soška? Iste, detská fantázia pracovala na plné obrátky a mohla tušiť všeličo. Každý je zvedavý. A preto treba okamžite tú škatuľu nejako otvoriť, no najprv je potrebné rozuzliť mašľu. Ale išlo to ťažko. Netrpezlivé, zvedavé deti; ale nielen  deti sú také; sa rozhodli, že tú mašľu prestrihnú, papier roztrhajú a s otvorením krabice bude svätý pokoj. Hneď sa  dozvedia, čo je vo vnútri. Ale kňaz ich pribrzdil, a povedal: „Poďme po poriadku, poďme najskôr rozviazať ten uzol na mašli“. Uzol bol takmer nerozviazateľný. Deti sa pokúšali, trápili, nešlo to. Nie je dôležité, ako skončil tento príbeh. Ale kňaz deťom vysvetlil, prečo im doniesol túto škatuľu a prečo ten uzol bol tak veľmi zaviazaný. Taký pevný, nerozviazateľný. Povedal im toto: „Čo Adam a Eva zviazali, človek nemohol rozviazať. Musel prísť sám Boží Syn, Ježiš Kristus, aby rozviazal tento uzol“. Preto nedovolil deťom, aby strihali, trhali… Mali robiť všetko po poriadku. V dejinách spásy, v chode Božieho poriadku vystúpili mnohí „mesiáši“, aby ponúkli ľudstvu „spásu“, ale často len „spásu“ pozemského charakteru. V Božom poriadku mal prísť Boží Syn Ježiš Kristus, aby rozviazal ten uzol, ktorý zviazali Adam a Eva.

Milí bratia a sestry, dopovedzme k týmto myšlienkam aj to, že sme začali nový mesiac. Mesiac marec, mesiac svätého Jozefa. Jozef bol tiež vystavený skúške. Stál pred rozhodnutím: prijať Božie oslovenie adresované mu cez anjela? Mohol uvažovať: „Veď ak prijmem toto oslovenie, to, že Boh ma volá do svojho plánu, veď sa dostanem do problémov!“ A to do problémov aj vo vtedajšom veriacom prostredí. Vieme, že sa tak aj stalo. Či si nemohol Jozef povedať: „Radšej sa vykašlem na tento Boží plán, veď v tejto chvíli aj tak nerozumiem, čo Pán Boh som mnou a odo mňa vlastne chce! Radšej sa na to vykašlem, zabudnem na to“. Znova išlo o rozhodnutie jedného človeka, či bude zväzovať realizáciu Božieho plánu spásy, alebo povie Bohu svoje rozhodné áno. Spravodlivý Jozef, muž hlbokej, živej viery a lásky k Bohu a jeho vôli, povedal Mu svoje „áno“ a ono prispelo, aby sa vytvoril priestor na to, aby mohol prísť Boží Syn Ježiš Kristus na túto zem. A tak, ako kedysi pár Adam a Eva zaviazali spomenutý uzol, teraz iný pár – Mária a Jozef, vytvorili priestor, aby sa príchodom Ježiša Krista na túto zem ten uzol mohol rozväzovať. Počas tohto mesiaca si častejšie spomeňme na svätého Jozefa, a to nielen v deň sviatku, keď máme možno niekoho v rodine, kto sa volá Jozef. Ale berme si túto nádhernú postavu, vzácneho muža ako príklad.

Žijeme v našej krajine, v tejto spoločnosti. Aj na nás sú vyvíjané rôzne tlaky, tak ako naňho, ale pamätajme, že každé naše rozhodnutie je dôležité nielen pre tento život, ale aj pre večnosť. Každé jedno rozhodnutie. Ako rozhodnutie jednotlivca, tak aj párov, zvlášť manželov. Spolu so svätým Jozefom sa v tomto pôstnom čase zastavme aj nad doterajšími svojimi rozhodnutiami, myšlienkami, postojmi. Snažme sa to, čo bolo, alebo čo je zlé, napraviť. A to, čo je dobré, upevniť. Aby nás nezviedli falošné lákadlá, ktoré na nás neustále dobiedzajú. Naozaj vždy ide o veľa. Ide o náš pozemský, ale aj večný život. Keď sa takto obrátime k Bohu podľa príkladu Pána Ježiša, aj nám pošle anjelov na pomoc. Aby nám pomáhali, aby nám posluhovali. A poslal nám aj svätého Jozefa, aby sme si jeho mocným orodovaním vyprosovali potrebnú silu na našej ceste života do večnosti. Amen.