MOROVÉ STĹPY SÚ VĎAKOU ZA BOŽIU I MÁRIINU OCHRANU – Slávnosť sv. Jozefa (vigília) – homília Mons. Stanislava Stolárika pri sv. omši v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 18.3. 2020 v priamom prenose rádia Lumen

Chcem začať pozdravom všetkých poslucháčov rádia Lumen, najmä chorých. Zvlášť vás, ktorí ste značne izolovaní, ale aj vás, ktorí sa snažíte pomáhať, možno rôznymi drobnými službami, bežnými nákupmi pre tých, ktorí si sami nemôžu ísť nakúpiť. Hoci tieto služby sa môžu javiť ako malé, sú veľmi vzácne, osobitne v čase, ktorý teraz prežívame.

Začnem celkom prozaickým, priam rozprávkovým: „kde bolo tam bolo“. Lebo sledujúc vývoj udalostí týchto týždňov, zvlášť ostatných, akoby sme si vzali „za svoje“ konštatovanie: „Všetko začalo veľmi, veľmi ďaleko…“ Aj keď cez televízne kanály sme boli bezprostredne kontaktovaní s tým, čo sa deje kdesi ďaleko, tam v ďalekej Číne, stále sme si nejakým spôsobom nahovárali, že nás sa to netýka. Ale pritom, sa to všetko kradmo, potichu dostalo do celého sveta a dostalo sa to aj k nám. Aktuálne prežívame stav núdze s opatreniami, ktoré menia náš život. Nie sme na to zvyknutí. Príčina sa volá: koronavírus. Niečo neviditeľné a predsa tak hrozné, ničivé a zabíjajúce.

Milí bratia a sestry, možno v tejto chvíli trochu odpútam našu pozornosť od súčasnej hrozby, keď sa spýtam: Ktovie, či sme do dnešného dňa, do dnešného času neprechádzali nevšímavo, ľahostajne, pohrdlivo, možno aj výsmešne okolo morových stĺpov, ktoré sú prakticky všade po Slovensku? Oni sú pomníkmi vďaky ľudí Panne Márii za ukončenie moru vo svojom čase. Teda nič nové pod slnkom. V 14. storočí zahynula na mor polovica populácie. Čierna smrť opakovane kosila ľudí v celej Európe do 18. storočia. V 19. storočí usmrcovala cholera. V 20. storočí po prvej svetovej vojne to bola takzvaná „Španielska chrípka“, ktorá údajne skosila 50 miliónov ľudí. To znamená raz toľko, ako ich zahynulo v prvej svetovej vojne. A na vírus HIV údajne zomrelo doposiaľ 25 miliónov ľudí. A to nespomíname ešte ďalšie epidémie i pandémie a ich obete.

Na Slovensko sa smrtonosný koronavírus doplazil v čase, keď sme horko – ťažko, ozaj so značným vypätím obetavých spoločenstiev i jednotlivcov; ktorí sa postili a modlili, a to v čase i v nečase na uliciach, ale aj v skrytosti; odohnali sme ničivý vírus, ktorý rozbíjal a zabíjal nielen telo, ale aj dušu. Sám Pán Ježiš nás varoval a v evanjeliu neustále varuje, aby sme sa takého vírusu báli oveľa viac ako toho, ktorý zabíja iba telo, ale nemôže, nemusí uškodiť duši. Áno, ubránili sme sa. Možno načas. Ale v tom istom čase sa odrazu priplazil druhý nebezpečný vírus. Prekvapuje nás motív konania vtedy i teraz tých istých a zainteresovaných, ktorí sa vtedy vehementne zasadzovali za presadenie toho, čo je v Istambulskom dohovore, čo môže zabiť aj dušu a zničiť človeka. A teraz tí istí, často v celosvetovom meradle, sa zasadzujú o ochranu života proti šíriacemu sa koronavírusu. V tomto smere, teda v tej druhej aktivite im treba poďakovať.

Ale zvlášť treba poďakovať znova všetkým tým, ktorí sú v prvej línii. Lekárom, zdravotníkom, záchranárom, ale aj tým, ktorých som spomenul v úvode, alebo ktorých možno ešte nikto nespomenul, určite aj pracovníkom médií, že sa môžeme takto kontaktovať a prinášať svätú omšu do príbytkov všetkých ľudí a umožňovať všetkým aj duchovné sväté prijímanie. Naozaj nechcem vynechať nikoho a všetkých vkladám aj do úmyslu tejto svätej omše. Takmer ako vždy, aj teraz, bez vášho úsilia, by mnohé aktivity pomoci ľuďom, či tej duchovnej, alebo materiálnej neboli účinné.

Ale treba znova povedať, že keď sa stretáme s vírusom a aj keď sa ho na nejaký čas pozbavíme, každý vírus sa vracia veľmi rád. Aj ten prvý, ktorý som spomenul, ktorý rozbíjal človeka, ale ničil aj dušu. Takže neusnime na vavrínoch. Ale zadívajme sa znova na morový stĺp, ktorý nepripomína len epidémiu, či pandémiu, ale každý jeden morový stĺp pripomína pozitívny „vírus“, ktorý k nám tiež došiel a došiel tiež zďaleka. Došiel zo Svätej  zeme. V našom európskom prostredí a v celom rozvíjajúcom sa kultúrnom svete bol tento „vírus“ prijatý  a volá sa kresťanstvo. Kresťanstvo bolo prijaté so všetkými svojimi znakmi, s učením i praxou. Teda aj to začalo ďaleko, dávno. Začalo to vtedy, keď sa udialo vtelenie Božieho Syna, Ježiša Krista. Ale vtelenie Božieho Syna Ježiša Krista bolo podmienené súhlasom, otvorenosťou na Boží plán, a to súhlasom a otvorenosťou Márie a Jozefa. Ako potichu sa všetko začalo kdesi tam, na konci sveta. V Nazarete. Odtiaľ viedla cesta najskôr do Betlehema, kde sa prišli Ježišovi pokloniť nielen pastieri a traja králi, ale do Betlehema smeroval a došiel aj Herodesov vírus nenávisti a smrti. Preto Mária i Jozef museli opustiť aj mestečko, kde mali svoje „korene“ a utekať do neistoty, do neznáma, do cudzej krajiny, do Egypta. Aj oni sa pýtali: „čo bude s nami?“

Milí bratia a sestry, koľkokrát zaznela táto otázka v týchto dňoch. Čo bude s nami? Koľkokrát? To sa nedá zrátať. Viem, že to, čo teraz poviem, aj pre veriacich poslucháčov nemusí byť ľahko prijaté. Mária s Jozefom položili túto otázku o budúcnosti, ale kládli ju s dôverou v Božiu ochranu: „Čo bude s nami? Ale s nami je Boh! A my chceme plniť Boží plán.“ Sledujeme prvý krok Božieho plánu spásy ľudstva: zvestovanie v Nazarete, potom prechod do Betlehema, podľa Micheášovho proroctva, sledujeme, ako sa napĺňa Boží plán. Dnes si môžeme pripomenúť útek do Egypta, aby sa napĺňali ďalšie slová predpovede Svätého Písma Starého zákona: „z Egypta som si povolal syna“. A odtiaľ ich kroky smerujú späť do Nazareta, aby sa znova naplnilo: „budú ho volať Nazaretský“. Keď sa zamýšľame nad napĺňaním týchto proroctiev, ktoré si dovolím povedať, že boli známe aj Márii a Jozefovi, opýtam sa trochu úsmevne: Myslíte si, že Mária s Jozefom si pred odchodom do Betlehema, potom pred útekom do Egypta narýchlo prečítali v Písme, kam majú utekať? Bol na to čas, aby v tom hroznom ohrození života dieťaťa aj ich samotných, aby takto konali? To isto nie! Oni boli otvorení pred Pánom a voči Pánovi a vedeli v konkrétnej chvíli zachytiť Boží hlas a nechali sa ním viesť. O tom svedčí pri návrate z Egypta, aj ich nasmerovanie do Nazareta, čo bolo záchranou  pred smrtiacim „vírusom“ Herodesovho syna Archelausa, ktorý nastúpil na trón s podobnými praktikami, ako mal jeho otec. Tieto kroky záchrany, ktorými Boh viedol a ochraňoval cez Jozefa aj Máriu malého Ježiša od vírusov smrti, práve tieto záchranné kroky boli potrebné a účinné, proti hroziacim vírusom ktoré  prirovnávame ku všetkým smrtiacim vírusom.

Znova sa vraciame, či upriamujeme našu pozornosť na morové stĺpy. Ak aj pripustíme, že ľudia pred nami možno boli na nižšej intelektuálnej úrovni, alebo veda ešte nebola na takej úrovni, ako je dnes, predsa títo ľudia sa v kritických chvíľach ohrozenia života doslova „prebudili“. Áno, prebudili v sebe otvorenosť viery, dokázali si uvedomiť, kde majú hľadať záchranu. Prosili, kajali sa,  modlili, dôverovali, že vyprosia pomoc z neba. A vyprosili. Preto tie morové, mariánske stĺpy, sú aj stĺpmi vďaky za vyslyšané prosby. Vtedajší ľudia sa svojou otvorenosťou pred Bohom chceli priblížiť aspoň trocha k otvorenosti, dôvere a závislosti na Bohu, ako ju  prežívali Mária a Jozef. Títo ľudia pozerajúc na príklad Márie a Jozefa, keď videli ako oni boli odovzdaní do Božích rúk, chceli, aby aj ich Boh tak viedol a chránil, ako kedysi chránil Svätú Rodinu. A za tie dlhé roky kresťanskej tradície tu už bola aj silná skúsenosť, akú veľkú silu orodovania pred Pánom majú Mária a Jozef. Preto už nielen, že sa chceli priblížiť k príkladu Márie a Jozefa, teda nielen napodobňovať ich otvorenosť, dôveru, pokoru pred Bohom, ale už zakúsili aj silu ich orodovania.

Preto sa utiekali a prosili o ich orodovanie, o ich príhovor u Syna. A má to celkom jednoduchú logiku. Lebo keď bol Ježiš tu na zemi úplne poslušný Márii a Jozefovi, za ich veľkú lásku, dobrotu a starostlivosť im teraz v nebi nič neodmietne. Ježiš je taký. Tak miluje Máriu a Jozefa, že im v nebi, keď budú čokoľvek prosiť, nič neodmietne. Kto tomu uverí, nebude sa čudovať ani spochybňovať, keď sa v týchto ťažkých chvíľach modlíme Deviatnik k Rožňavskej Panne Márii a javíme záujem o jej mocný príhovor i o mocný príhovor svätého Jozefa a keď sa modlievame aj ďalšie pobožnosti. Ako sme sa modlili možno v celej Strednej Európe, možno aj ďalej, ale aj na duchovných cvičeniach Konferencie biskupov Slovenska 11. marca (2020) slávnostný ruženec so záverečnou modlitbou zasvätenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a potom aj na druhý deň. My sa naozaj nebojíme v tejto pozemskej skúške prosiť o pomoc aj nebo. A nebojíme sa zachytávať aj výzvu Panny Márie z Medžugoria, lebo vieme, že Medžugorie je pokračovaním Fatimy. Modlievame sa tiež tri ružence denne, ak sa dá. Lebo my vieme, že cez tento mocný príhovor Panny Márie, Ježiš sa nad nami zmiluje. A robíme tak aj pri rešpektovaní a zachovaní všetkého, čo nám je k dispozícií v rámci medicíny a cez rôzne opatrenia. To je veľká sila. A v tom je naša veľká nádej.

Aj keď sú v tomto ťažkom období zamedzené slávenia svätých omší a možnosti priameho svätého prijímania, tešíme sa z možnosti duchovného svätého prijímania. A to tiež nie je maličkosť a tiež to nie je zanedbateľné. Počujme, čo o duchovnom svätom prijímaní hovorí napríklad svätá Terézia z Avily: „Keď neprijmete sväté prijímanie, a keď sa nezúčastníte na svätej omši, môžete prijímať duchovne. To prináša bohaté ovocie. Týmto spôsobom príde do vás láska nášho Pána“. To hovorí svätá Terézia z Avily. Dovolím si ešte citovať aj svätého Leonarda z PortoMaurízio, ktorý hovorí ešte  krajšie. „Sľubujem vám, ak budete denne viackrát praktizovať duchovné prijímanie, bude vaše srdce v priebehu jedného mesiaca úplne premenené.“ Aké nádherné prisľúbenie o sile duchovného svätého prijímania! Využívajme v našom duchovnom živote aj tieto duchovné praktiky. A to nielen v čase ohrozenia, ale vždy. Lebo nás posilňujú a znova stavajú tak ľudovo povedané, „na nohy“.

Milí bratia a sestry, potom naozaj pochopíme nanovo, alebo ešte vo väčšej hĺbke, že morové stĺpy, ktoré sú rozosiate aj u nás na celom Slovensku v takom hojnom počte, nie sú prejavom mágie. Nie sú prejavom zaostalosti vtedajších ľudí, ako sa nám to všelikto usiloval a usiluje nahovoriť. Morové stĺpy sú svedkami dôvery! Keď skúsenosť skúšaných ľudí potvrdila, čo to znamená mať odvahu, pokoru a dôveru volať nebo na pomoc v pozemských  starostiach, ohrozeniach. Odvahu, pokoru a dôveru. Morové stĺpy sú, opäť opakujem, svedkami dôvery a pravej múdrosti vtedajších ľudí, lebo oni vedeli, kto im môže určite pomôcť. Pred dvoma dňami sme čítali o Námanovi Sýrskom, ktorý bol chorý na malomocenstvo a ako každý chorý, aj on chcel vyzdravieť. Od proroka Elizea dostal odporúčanie, aby sa sedemkrát vykúpal v rieke Jordán. Začal sa zdráhať, odporovať: „Vari naše rieky v Sýrii nie sú lepšie?!“ A taký jednoduchý úkon by ma mal uzdraviť?!“ Zvrtol sa a sklamaný, urazený odchádza. Ešte dobre, že mal pri sebe múdreho sluhu, ktorý mu povedal: „Pane, keby ti prorok povedal, aby si urobil nejakú veľmi ťažkú vec, tak by si ju urobil. Ale keď ti hovorí takú jednoduchú, tak sa z toho vysmeješ a pohŕdavo ju odmietneš. Urob to, poslúchni ho!“ A keďže poslúchol, bol uzdravený.

My sme tiež veľakrát v takej pozícii. Úprimná modlitba nám môže pomôcť? Vyprosiť o čo prosíme, zachrániť nás? Nie sú dôležitejšie rôzne výpočty, kozmické lety a neviem, čo?!“ Nikto nespochybňuje pokrok ľudstva a sme vďační za všetko, čo nám pomáha, ale čo nás zároveň neničí. Ak sme múdri, podľa vzoru našich vedecky možno nevzdelaných predkov, ale múdrych, lebo vedeli u koho majú hľadať pomoc, chceme urobiť to, čomu veríme a to v pokore, odvahe a v dôvere.

Milí bratia a sestry, milí poslucháči rádia Lumen, táto svätá omša dnes tu, v Rožňavskej katedrále je tichá, tak, ako bol tichý svätý Jozef. Svätý Jozef vo Svätom Písme nič nepovedal. Nič tam nemáme zapísané. Ale koľko kníh je o ňom napísaných! Aký mocný orodovník je ten, ktorý bol taký tichý. Lebo v tichu sa rodia veľké veci. V tichu sa rodia Božie veci. V tichu sa rodí pozitívny „vírus“, ktorý ničí všetky smrtiace vírusy. Z ticha tejto katedrály vysielame toto posolstvo všetkým, čo nás počúvajú s otvoreným srdcom. Všetkým ľuďom dobrej vôle. A ešte jedno porovnanie vzťahujúce sa na dnešný deň. Pred tridsiatimi rokmi celé Námestie baníkov v Rožňave bolo úplne zaplnené, pretože sa tu konala biskupská vysviacka. V deň svojich menín bol vysvätený za biskupa monsignor Eduard Kojnok. Dnes je toto námestie úplne prázdne. Tak ako v týchto dňoch mnohé námestia, ulice, nielen v Rožňave, ale aj v Ríme v Paríži a inde. Ale na tomto námestí pred biskupským úradom stojí mariánsky stĺp. Stojí tu ako prejav vďaky Božieho ľudu za vyprosené dobro. Je to tichý pamätník, ktorý neustále pripomína nielen ťažké chvíle skúšky, ale aj Božiu pomoc, ochranu a milosrdenstvo. Nechávajme sa oslovovať aj hoci tichou, ale vytrvalou výzvou morových stĺpov. Už neprechádzajme okolo nich nevšímavo. Otvorme sa, dovoľme, nech nám hovoria o viere, dôvere, o Božej moci a láske, o láske Panny Márie, ktorá neopúšťa svoje deti a o ktorej nikdy nebolo počuť, žeby nepomohla niekomu, kto ju prosil o pomoc, o príhovor u Syna.

Milí bratia sestry, začnime naše uvažovanie nad tým, čo nás teraz ohrozuje  pokáním. A Boh nás ochráni. Keby sme aj boli zranení na tele, Boh isto zachráni našu dušu, a tak nás zachráni naveky. Nielen na niekoľko rokov pozemského života. Podľa príkladu Márie a Jozefa, predstúpme pred Pána v pokore, odvahe a dôvere a prednášajme mu svoje prosby cez naše spoločné i súkromné modlitby. V tomto období zvlášť za odvrátenie tohto ničivého vírusu. Ale prosme aj za duchovnú obrodu Slovenska, aby sme boli ostražití aj voči tým vírusom, ktoré chcú zničiť ako telo, tak aj dušu, aby sme sa raz mohli postaviť vedľa Panny Márie, Matky Božieho Syna  a Jozefa, ktorý bol Božiemu Synovi na zemi tým najlepším otcom, ktorí nás privedú pred ich Syna Ježiša Krista, aby nás predstavili a povedali: „Synu náš, prijmi túto moju dcéru, tohto môjho syna, lebo oni nás neustále prosili, aby sme ich priviedli k tebe. A my ich dnes všetkých k tebe privádzame navždy. Amen.