VIDIEŤ SRDCOM – 4. pôstna ned. /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Biskupskej kaplnke v Rožňave 22.3. 2020 (bez účasti ľudí, v čase pandémie)

Mnohí z nás máme skúsenosť slabšieho zraku a aby sme dobre videli do diaľky alebo nablízko, potrebujeme okuliare a dioptrie sú nám určené na základe čo najpresnejšieho merania nášho zraku. 

Dnešné Božie slovo nás pozýva do Božej „optiky“, aby sme si nechali premerať zrak samým Stvoriteľom. Chce nás poučiť, aké je dôležité vidieť srdcom a nielen vidieť veci, ktoré je možné vidieť naším fyzickým zrakom. Je to stará tradícia Cirkvi – vidieť srdcom. Aj trnavský arcibiskup Mons. Orosch má svoje biskupské heslo: „Corde videre“ – „Vidieť srdcom“.

V dnešnom prvom čítaní z prvej knihy Samuelovej sme počuli,  ako bolo jasne povedané, že sú veci, ktoré človek odhaľuje prostredníctvom svojich zmyslov, ale iba Boh vidí do srdca. Človek nie vždy dokáže preniknúť do vlastného srdca, tým menej do srdca kohosi iného. Ale aké je dôležité vidieť srdcom, to by sme mohli povedať z vlastnej skúsenosti. Naznačil to už aj prorok Ezechiel, keď tlmočil Božiu reč: „dám vám srdce nie z kameňa, ale z mäsa“. To je jeden z veľmi výrazných znakov a schopností vnímania ľudského srdca. Aj ľudovo sa hovorí, že srdce človeka môže byť kamenné alebo môže byť veľmi citlivé, veľmi jemné a vnímavé na všetko to, čo sa deje.

Dnešné Božie Slovo nám odhaľuje práve toto. Ako je potrebné, ako je dôležité mať otvorený duchovný zrak. Na slepcovi, ktorý sa motal okolo rybníka Siloe bolo jasne viditeľné, že fyzický zrak nemá v poriadku. Ale na tomto človekovi sa mali ukázať veľké Božie skutky. Boh koná skrze svojho Syna Ježiša Krista a Ježiš ho uzdravuje. Samozrejme, ako vždy, môžeme sa zastaviť pri niektorých jednotlivých úkonoch, ktoré nás môžu obohatiť alebo zneistiť. Napríklad: prečo Pán Ježiš potreboval urobiť blato a tak sa dotknúť slepcových očí. Veď vieme, že dokázal uzdraviť na diaľku, vieme, že dokázal vyliečiť bez dotyku. Stačilo predsa jeho slovo… A teraz prepáčte, ale ako také malé dieťatko sa musel pohrať s nejakým blatom a ním potrieť oči slepému?! Nech nás netrápi, kedy a prečo Ježiš zvolil taký alebo taký spôsob… to nechajme na neho. Jednoducho, možno nám chcel poukázať na to, s čím si nevedel rady ani Náman Sýrsky. „Mám sa okúpať vo vodách tohto obyčajného Jordánu? Len niečo také jednoduché mám vykonať a budem uzdravený z malomocenstva?!“ Pán Ježiš nám chcel povedať, že aj blato je Boží dar, ako nedávno povedal pápež František: „Sme prach vo vesmíre, sme však prachom, ktorý Boh miluje.“ (Homília pápeža Františka na Popolcovú stredu 26.2.2020). Lebo sme vyšli z  Božích rúk. Takže aj skrze prach zeme uzdravuje. Ale samozrejme aj v tomto príbehu uzdravenia prichádza proti-reakcia zo strany nespokojencov, predstaviteľov vtedajšieho zákona a vedenia židovského národa, keď začnú spochybňovať, či tento muž, teda Ježiš je vôbec Boží, keď urobil čosi také. Povedzme to znova jednoducho, z ľudského hľadiska: im nejde o to, či On je Boží alebo nie je, hoci ak by ho uznali za Mesiáša, odrazu by mali pred sebou nechcenú konkurenciu. To je ľudské hľadisko. Keby im išlo o pravdivý úmysel, chcejúc poznať pravdu o Ježišovi – kým je – to by bolo v poriadku, pretože v každom čase sa ukazujú rôzni „proroci“ a v súčasnosti to ešte viac exploduje. Títo vždy nachádzajú nejakých stúpencov a keď rázne zaznie odmietavý hlas Cirkvi, lebo rozlišuje pôvod a zámery „prorokov“, v očiach týchto samozvaných, ale aj v očiach verejnosti  je v „neporiadku“ Cirkev a nie ten, ktorý „vyskočil“. Takže do určitej miery treba chápať týchto ľudí, ak je ich úmysel čistý, ak chcú rozlišovať, ale ak vidia len to, že tu hrozí, vyrastá nová konkurencia, to je ich ľudská bieda.

Sám uzdravený hoci doteraz fyzicky slepý, vidí správne duchovným zrakom, keď svedčí: „Ako on môže byť od zlého, keď mi vrátil zrak? Hriešnikov predsa Boh nevyslyší, ale vyslyší toho, kto si ctí Boha a plní jeho vôľu. Keby nebol od Boha, nemohol by to urobiť.“ Všimnite si, že tento spôsob alebo múdro povedané táto metodológia sa zopakuje v dejinách ľudstva „x“ krát. Cirkev zakladala školy, nemocnice, hospice, univerzity, stála pri vedeckých výskumoch. Kto toto spomína? Často sa hovorí, že Cirkev toto všetko vlastne zneužívala na ohlupovanie ľudí. Ešte aj pri vedeckom bádaní sa dodnes spomínajú prípady upálenia, atď… Ale nespomenie sa, prečo k tomu došlo. „Cirkev bola na vine!“ Málokomu záleží na tom, aby sa oboznámil s  pravdou o čo vlastne išlo, že vlastne tí, ktorí vystúpili s novými teóriami nedokázali odpovedať na vtedajšie otázky predstaviteľov univerzitného života. A dopadli tak, ako dopadli. To je ďalšia téma, ale metodológia je veľakrát použitá práve takisto. Naozaj krásne je svedectvo uzdraveného z evanjelia, ktorý už vidí srdcom. On by mohol povedať: „Bol som u toho lekára – divotvorcu Ježiša.“ Ale on v Ježišovi vidí už kohosi celkom iného.

Dnešné prvé čítanie z knihy Samuelovej, je mojím obľúbeným čítaním. Je to príbeh o vyvolení a pomazaní Dávida za kráľa. Ukazuje srdce proroka Samuela,  otvorené pre Boha. Keď uvidel Eliaba, bol vnútorne presvedčený bez akejkoľvek korupcie, podplatenia, sympatií či antipatií, že on má byť ten kráľ Izraela, ktorého má pomazať. Ale Samuel si nechal pred Bohom otvorené srdce. Teda nie, že som odrecitoval toľko ružencov, krížových ciest, omší, som tak zasvätený alebo tak.  Nie, dôležité je,  ako máš  otvorené srdce. A Boh ti hovorí v každej chvíli, len či ho chceš počuť. Samuel teda v úprimnosti uvažoval o Eliabovi, ale vtedy mu Boh povedal: „Nie, nie. Neobviňujem ťa, že chceš konať nečestne, ale nie je to ani Eliab a ani jeden z tých, ktorých tu vidíš. Ten malý pastier – Dávid je môj vyvolený. Toto je Corde videre. Vidieť srdcom. Ale koľko nám treba na to, aby sme takto videli.

Milí moji, ale či chceme alebo nechceme, tieto časy nás nútia, aby sme čo najviac pozerali srdcom. Vidíme ako sa zhoršuje situácia. Viete, čím bude trvať dlhšie, tým viac do toho budú vstupovať negatívne ľudské vlastnosti. Lebo keď nebudú prichádzať financie, ľuďom bude veľmi ťažko. Keď prídu ešte striktnejšie opatrenia, povedzme si to teraz priamo, keď budeme musieť ostať uzavretí, teda nebudeme môcť nikde chodiť, „ponorková atmosféra“ sa prejaví ešte viac, poriadne nás preskúša a kto nebude vidieť srdcom, bude vidieť len svoje a bude to stále nejakým spôsobom dávať navonok a presadzovať ďalej. Pre mnohých je to ťažké, to je pravda a nikto to nespochybňuje. Ale vidieť srdcom je aj to, či sme sa zamysleli nad tým, že by sme mali ďakovať Pánu Bohu, že nie je vojna, že máme strechu nad hlavou, že máme vodu, elektrinu a teplo a že nemusíme utekať pred vojenským konfliktom do neistoty a neznáma? Vidíme to alebo to nevidíme? Milí moji, naozaj každá jedna etapa úseku osobného život i života ľudstva si vyžaduje práve toto videnie aj hľadanie zmyslu toho, čo prežívame – od malých vecí, až po veľké. Keď toto videnie chýba, keď sa zahmlieva alebo sa stráca, stávajú sa vzájomné ľudské vzťahy veľmi náročné, priam nedobré. Ale všimnite si, tam kde vstupuje Božie videnie, tam vždy vstupuje záujem o iného človeka, človek vidí to, čo je potrebné.  

Na záver by som mohol povedať, že sa hovorí – poznáme to z rozprávok –  že keď sa narodí dieťa, pri kolíske má nejaké sudičky. Použijeme iné, pravdivé prirovnanie na čas narodenia i na terajší čas: Dostávame dve knihy. Jedna je kniha možností, a druhá je kniha skutkov. Tú prvú knihu možností sme dostali už napísanú. Je v nej napísané, aké možnosti každému jednému z nás v živote dáva Pán Boh. Každému dáva rovnaké možnosti, aj keď nie v detailoch. Veď je logické, že keď sme sa narodili tu, tak sa nemôžeme porovnávať s tými, ktorí sa narodili kdesi v Amerike, v džungli, atď., lebo každý máme túto knihu možností napasovanú pre seba, pre našu realitu, o ktorej Boh od večnosti vedel. Ale teraz, dennodenne osobne píšeme knihu skutkov. To je naša výsostná, nezastupiteľná úloha „písať“- možnosti, ktoré nám Pán Boh dáva, ako všetky tieto možnosti využívame alebo napĺňame vo svojom živote. Dovolím si povedať, že odrazovým mostíkom, základným kameňom, na ktorom sa budujú a rozvíjajú všetky tieto možnosti, často býva práve videnie srdcom. Ale srdcom, ktoré máme od Boha, podľa jeho prísľubu: srdcom, ktoré nie je kamenné, ale ktoré je srdcom z mäsa. Ktoré je z mäsa nielen preto, že je tak stvorené. Ale preto, že je naplnené Božím duchom. Pretože je to Božie srdce, srdce dané Bohu. Preto nie nadarmo pri modlitbe Ranných chvál každý piatok opakujeme: „Bože, stvor vo mne srdce čisté…“ a pri litániách k Božskému Srdcu na záver, ale môžeme sa to modliť aj inokedy, prosíme aj o zmenu srdca: „pretvor naše srdce podľa svojho Srdca, Ježišu“. Urob nám naše srdce podľa tvojho Srdca, aby bolo úprimne také a naozaj také.

Milí moji, chcem vám naozaj poďakovať za všetko vzájomné porozumenie aj za ochotu toto všetko napĺňať, lebo len to nás môže posúvať ďalej. A opakujem znova: čím viac sa budú tieto časy, v ktorých aktuálne sme predlžovať, tým viac na nás budú doliehať tlaky. A našou jedinou nádejou je, že čím viac budeme mať to Božie Srdce, ktoré sa díva na svet, na okolie a na druhých Božími očami, tým máme väčšiu nádej obstáť v týchto časoch a aj pre iných byť značným oslovením a povzbudením. Nech nám Mária i Jozef vyprosujú potrebné milosti a ich príklad, nech s ich pomocou stále nasledujeme. Amen.