PRÁZDNY HROB A PRÁZDNE KOSTOLY – Veľkonočný pondelok – homília Mons. Stanislava Stolárika počas svätej omše slávenej bez účasti verejnosti v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (13.4. 2020)

Všetko začalo veľmi dramaticky. Bol tajomne počatý a neskôr sa nemal ani kde narodiť, lebo nechceli nikam prijať jeho Matku Máriu a pestúna svätého Jozefa. A napriek tomu, že ho nikto nechcel prijať a nemal sa kde narodiť, prišli sa mu pokloniť nielen jednoduchí pastieri, ale aj traja králi. Ale ten štvrtý kráľ, ktorý sa dozvedel o jeho narodení, ten ho chcel zabiť. A tak bolo treba utiecť do Egypta, inej záchrany nebolo. Celých 30 rokov jeho života s výnimkou, keď mal 12 rokov a stratil sa v jeruzalemskom chráme, bolo ticho, potom prišli tri roky verejného účinkovania. A bolo dobre, keď bolo dobre.

Ježiš, nezrušil zákon, ale vrátil mu obsah. Nebol populista a tak sa ani nedostal do rúk manipulantov. Ale to už nie vždy bolo dobre, aj keď on všade robil iba dobre. Nemohli ho podchytiť v reči. Šiel svojou cestou, ale nie v tvrdohlavosti a egoizme. Ale svojou cestou, podľa Otcovho plánu. Získal si mnohé srdcia. Ale ešte bol potrebný čas, aby získané srdcia spevneli a aby nekričali raz „hosanna“ a o chvíľu na to „ukrižuj ho“. Napokon ho bolo treba zmrzačiť, aby nemal ľudskej podoby a poriadne pribiť na kríž. Dať mu ešte aj ranu istoty a kopijou prebodnúť bok. Ale ešte ani to nestačilo. Ešte raz sa bolo treba poistiť – jeho hrob bolo treba zapečatiť a postaviť k nemu stráž. Nič nepomohlo. Vstal z mŕtvych a hrob je prázdny. Preto musí nastúpiť represia a klamstvo, falošná propaganda. Ženy, ktoré mohli rozšíriť zvesť o zmŕtvychvstaní začali násilne rozháňať a šírilo sa oficiálne klamstvo, že ho ukradli. Dobre stráženého rímskymi vojakmi, ošľahanými v rôznych bitkách, vraj ukradli ustráchaní apoštoli.

Milí bratia a sestry, tak bolo treba urobiť pred 2000 rokmi. A odvtedy veľakrát. Ale do falošnej propagandy popri represiách bolo treba vždy vložiť nejaké lichotivé lákavé prisľúbenie. A tak v mene lepších zajtrajškov sa z 13. na 14. apríla 1950 udiala Barbarská noc. Dnes je presne 70 rokov odvtedy, ako sa to stalo. Bola to likvidácia mužských kláštorov a ešte v tom istom roku aj ženských. Rozbehli sa trestajúce a likvidačné procesy proti biskupom, kňazom, rehoľníkom, veriacim a ktovie ešte proti akým a koľkým nepriateľom štátu. A Ježiš Kristus znova trpel, krvácal i umieral, teraz pre „krajšie zajtrajšky“. Bolo treba zbaviť sa raz a navždy „tmárstva, ktoré šírila Cirkev o neexistujúcom Bohu“. Pýtame sa, prečo sa rozsievala, prečo sa praktizovala toľká nenávisť? Veď ak Boh neexistoval, nebolo treba proti nemu bojovať. Ak nepriateľ neexistuje, proti komu sa bojuje? Bojovali by sme dnes proti koronavírusu keby neexistoval?

Toto ideologické ničenie trvalo 40 rokov. Dôsledok? Mnohé hodnoty sa zdevastovali. Ale na pozitívnu stránku krvácajúcich rán Cirkvi v jej údoch v našej krajine, poukázal hneď pri prvej návšteve u nás svätý Ján Pavol II., keď povedal: „Táto krv mučeníkov splodila po páde komunizmu množstvo nových – mužských i ženských duchovných povolaní.“ Obnovili sa a naplnili kňazské semináre, kláštory, obnovil sa slobodný život v Cirkvi. Teraz máme za sebou 30 rokov slobody a počet nových povolaní sa dramaticky znížil. Povolania sa takmer vytratili. Okrem iného sa otvárajú aj otázky, čo s vybudovanými a obnovenými seminármi a kláštormi?!

Keď sa hľadajú odpovede, prečo to zašlo tak ďaleko, viacerí prichádzajú takmer s jedinou a jednoznačnou odpoveďou: Cirkev – a myslia tým biskupov a kňazov, nevie osloviť dnešný svet. Ich reč je značne cirkevná a zastaralá. Málokto sa zamýšľa nad tým, že tieto odpovede často tlmočia tí, ktorí majú vyštudovanú teológiu a nielen katolícku, ale aj protestantskú, majú problém vo svojej kňazskej službe alebo z kňazskej služby už dávno odišli. Avšak v liberálnych médiách dostávajú ohromný priestor a mätú ľudí. To je tak, ako keby sme sa o odbornú radu obrátili na chirurga, ktorý z nejakého dôvodu už dávno nevykonáva svoju činnosť. Namiesto  toho, aby sme sa v odbornej záležitosti obrátili na chirurga, ktorý denne operuje a rieši náročné prípady, radšej hľadáme tých, ktorí zutekali. Ale znova sa vráťme k udalostiam po Kristovom zmŕtvychvstaní. V Jeruzaleme sa po zmŕtvychvstaní konajú represie a šíri sa klamstvo.

Vráťme sa k udalostiam spred sedemdesiatich rokov v našej krajine. Diali sa represie a šírilo sa klamstvo. A teraz sa znova pristavme pri tridsiatich rokoch slobody. Povieme: represie nie sú. Ale stratilo sa aj klamstvo? Tu sa k odpovedi musí dostať každý sám. Lebo to nie je o tom, kto má silnejší hlas v hádke, alebo väčší priestor v médiách. To je o predložených argumentoch, ktoré musí zhodnotiť každý sám. Iste nevylučuje sa pomoc charakterných ľudí. Ale v konečnom dôsledku každý musí sám zhodnotiť predložené argumenty. Ale teraz tu máme koronavírus a prázdne kostoly. Máme tu však aj prázdny hrob. Z prázdneho hrobu vzišiel nový Život. Čo sa zrodí z prázdnych kostolov? Zrodí sa zvyk – z pohodlia domova, chaty, letoviska mať zapnuté bohoslužby? Alebo sa zmobilizuje a obnoví rodinná modlitba? Alebo už teraz v nás rastie, silnie a stáva sa pevnou túžba i rozhodnutie mať vo svojom životnom štýle svätú omšu nie podľa ľubovôle, ale stabilne – teda, vždy budem navštevovať bohoslužby? Budem mať záujem o pravdivú Ježišovu náuku alebo znova dám na to, čo kto povie, čo kde sa napíše?! Budeme hľadať Ježišovu odpoveď? Čo sa zrodí z prázdnych kostolov?

Milí bratia a sestry, veci sa začnú lámať a meniť k lepšiemu, keď dlhšie zotrváme pri prázdnom hrobe a budeme veľa prosiť, aby sme sa aj my stali svedkami zmŕtvychvstania. Svedkami zmŕtvychvstania so všetkým, čo s tým ide a súvisí. To nie je nejaké klišé – lebo sa to niekedy  hodí alebo niekedy nosí. To je to, čo je v nás a čo z nás vyžaruje navonok, teda to vidieť aj na ovocí nášho života. Nakoniec, na našich skutkoch vidieť aj vnútornú prázdnotu. Ľudí možno poznať podľa ich skutkov, podľa ich  „ovocia“.

Dívame sa na jeden prázdny hrob. Ale v našom čase sa už plnia spoločné hroby obetí pandémie s tisíckami zomrelých a často bez prítomnosti najbližších. Umierajú často osamotení. Z Ježišovho prázdneho hrobu sa však zrodil nový Život, ktorý je od tejto chvíle ponúknutý nielen tomu, ktorý odchádza z tohto sveta, ale aj tomu, kto chce zmysluplne a bohato prežiť svoj život na zemi. Toto nie sú zavádzajúce formulky politických agitátorov. To je Kristovo posolstvo, ktoré bolo potvrdené jeho umučením, Jeho smrťou a Jeho zmŕtvychvstaním. Keď to teraz hovorím, všetci cítite, že vy sami rozhodujete, či to uveríte, prijmete a podľa toho zariadite aj svoj život. Kristovo posolstvo sa nedá prijať príkazom.

Milí bratia a sestry, ako sa teda bude naďalej vyvíjať život viery u nás, bude záležať presne podľa kritéria, ktoré uplatnili apoštoli, keď hľadali do apoštolského zboru nového člena po Judášovi. Tým kritériom bolo: nový člen musí byť svedkom zmŕtvychvstania. Každý bude musieť prijať svoj život podľa Ježiša. Jeho život bol dramatický, premenlivý, ohrozený a bol zabitý. To očakáva každého, kto Ho prijme. Aj to zabitie či už fyzické alebo morálne. Ale ak prijmeme aj takýto status, potom zanecháme za sebou prázdny hrob. Lebo ako Kristus vstal z mŕtvych, vstaneme aj my. Ale vstaneme, prebudíme sa už počas pozemského života, aby sme boli svedkami zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. A ako svedkovia zmŕtvychvstalého Krista budeme šíriť svojím životom pravdu o Jeho utrpení, smrti a slávnom zmŕtvychvstaní. Amen.