PRAK (ruženec) A PÄŤ KAMEŇOV (desiatkov) – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše slávenej pri príležitosti stého výročia narodenia sv. Jána Pavla II. 18.5. 2020 pri Pamätníku sv. Jána Pavla II. na Podrákoši v Rožňave

Všetkých vás vítam na tomto nám vzácnom mieste, kde pred sedemnástimi rokmi slávil sv. omšu pápež – sv. Ján Pavol II. Keď som pred niekoľkými rokmi zostavoval skriptum pre študentov filozofie a teológie, bolo treba zhrnúť filozofické a teologické postrehy, myšlienky Svätého Otca Jána Pavla II., predtým Karola Wojtylu, bolo to treba všetko zosumarizovať a napokon dať tomu aj názov. Rozhodol som sa pre názov, ktorý mi z toho všetkého vychádzal: „Nový Dávid – prorok nádeje.“ Aj vysvetlím, prečo „Nový Dávid – prorok nádeje.“

Dávid bol povolaný a poslaný od oviec. Karol Wojtyla bol povolaný od „oviec“ Krakowskej arcidiecézy. Prišiel spoza „Železnej opony“. Bol už trocha známy, ale podobne ako starozákonný Dávid – aj on sa objavil odrazu – ako nový človek. Jeho meno mnohým nič nehovorilo. Dávid sa musel vyrovnávať s predchodcom Saulom, s kráľovským prostredím, musel sa vyrovnávať so Saulovými prívržencami. Karol Wojtyla sa tiež musel vyrovnať s tými, ktorí vládli vo vtedajšom Poľsku, hoci neviem, či nie je vhodnejšie povedať, že to ešte skôr a viac sa oni museli vyrovnávať a vyrovnať so skutočnosťou, že z komunistického bloku vzišiel nový pápež. Keď sa stal pápežom, prišiel do nového prostredia, kde boli zabehnuté  zvyky, zvyklosti. Mnohí nechápali tohto mladého, päťdesiatosemročného pápeža. Svoj úrad, službu pápeža prijal celým srdcom a do prostredia kde prišiel, vniesol novosť, istú sviežosť. Napríklad nestačili mu, keď sa ponáhľal po schodoch. Prekvapil ich, keď požiadal o to, aby mu v objekte Vatikánu urobili bazén. Prekvapil zahraničnými cestami, bezprostrednosťou, protokol akoby niekedy ostal bokom. Vnášal ducha…

Ale poďme ďalej v porovnávaní dvoch „Dávidov“. Ten prvý Dávid zhodil zo seba osvedčený pancier, vzal do ruky prak a päť kameňov proti výzve a hrozbe vtedajšieho sveta a proti Goliášovi. Ján Pavol II. prekonajúc niektoré konvencie, tiež vzal do rúk „prak“ a veľmi účinný „prak“ – ruženec a päť kameňov nahradilo päť desiatkov ruženca. A s týmto „prakom“ a s týmito „kameňmi“ – teda s ružencom a piatimi desiatkami jednotlivých ružencov vstúpil do boja s kde-kým…, do boja s niekým zvnútra, do boja s niekým zvonku. S ružencom bojoval za to, aby prekonal, odstránil všetko to, čo je neúčinné a zas aby oživil to, čo je tradíciou osvedčené, potvrdené, potrebné. Aby znova zdôraznil dôstojnosť človeka, dôstojnosť rodiny, potrebu modlitby, duchovného života a uviedol do života počiatky novej evanjelizácie. Keď začal napríklad so Svetovými dňami mládeže, Svetovými dňami rodín… to všetko boli prvky novej evanjelizácie. Ale váhou  svojej osobnosti a silou duchovnosti rozbil aj pancier komunizmu a viedol ťažký boj s liberalizmom. Tento boj stále pokračuje, pretože otázka ochrany života od počatia až po prirodzenú smrť je stále aktuálna, otázka manželstva ako zväzku muža a ženy je stále aktuálna…

Mohli by sme pokračovať, v čom všetkom, alebo do čoho všetkého sa tento vzácny pápež pustil ako do veľkého zápasu. Z mnohých bitiek vyšiel ako víťaz a otvorili sa mu „dvere“ do mnohých krajín, niekde i do parlamentov, čo dovtedy nebolo mysliteľné. Podarilo sa mu nanovo priblížiť niektoré pravdy viery, ktoré po II. vatikánskom koncile boli nesprávne vysvetľované. Napr. náuka o kňazstve, o manželstve, o sviatostiach, o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista… a urobil obrovský krok aj na poli ekumenizmu. Práve v otázkach viery, morálky a ekumenizmu sa prejavil ako „prorok nádeje“. Pretože vždy najskôr potvrdil stálu platnosť právd viery, aby potom poukázal na novú nádej, ktorá môže byť založená len na základoch, ktoré kládli apoštoli. Neostával teda vo vzduchoprázdne, neodmietal nové úsilia, neznižoval prácu novodobých teológov. Povzbudzoval ich v bádaní, ale vždy vo vernosti apoštolskej tradícii. To bol základ, na ktorý neustále poukazoval.

Keď som spomenul, že urobil obrovský krok na poli ekumenizmu, treba povedať, že následne sa mu dosť podsúvalo a nespravodlivo vyčítalo, že akoby stieral hranice medzi náboženstvami. To u bežných ľudí vyvolávalo falošné presvedčenie a následné šírenie mienky, ktorá sa zakorenila v mysliach a srdciach mnohých. Vyjadrujú to asi takto: „Je jedno do ktorého kostola pôjdeme. Je jedno, v ktorom kostole pôjdeme na prijímanie. Je jedno, v ktorom kostole sa budeme sobášiť. Veď Boh je len jeden.“ A tak by sme mohli pokračovať ďalej, čo všeličo sa podsunulo sv. Jánovi Pavlovi II., o čom ani vôbec nevedel. Na veci, ktoré som spomenul, odpovedá v encyklike „Ut unum sint“ – aby všetci boli jedno. Odpovedá veľmi jasne –  ponúka ľuďom všetkých vyznaní túto myšlienku: aby každý najskôr dôsledne poznal a uskutočňoval – teda žil svoje náboženstvo – a tak obohacoval iných v ekumenickom, alebo medzi-náboženskom dialógu. Povedal to jasne: každý aby poznal svoje náboženstvo, žil ho a potom komunikoval. Teda, ak by som to chcel prirovnať: aby každý vedel, „kde býva“ a až tak môže chodiť kdesi inde „na návštevy“, lebo vie, kde je jeho dom, nie je bez domova. Teda aj vo vieroučných úsiliach svojej služby ako pápež neustále hľadal spojivá, ktoré mali stále viac zjednocovať celú jednu ľudskú rodinu. Teda to, čo bolo povedané, nemalo rozbíjať, ale vo vlastnom sebauvedomení malo hľadať práve tie body, ktoré nás všetkých ako ľudí dobrej vôle v jednote jednej jedinej ľudskej rodiny spájajú.

Ale vráťme sa aj k jeho „praku a k piatim kameňom“ – teda k ružencu a piatim desiatkom – najskôr k trom ružencom a potom dal Cirkvi aj štvrtý –  ruženec svetla. Vráťme sa k ľudovej modlitbe, k ľudovým pobožnostiam, ktoré tiež našiel v opozícii spochybňovania, lebo ľudové pobožnosti sa vytrácali, znevažovali. On týmto „prakom“ svätého ruženca neustále ukazoval: „toto je zbraň“. S touto „zbraňou“ treba čeliť výzvam, ale aj hrozbám tohoto sveta a tých „päť kameňov“ – to je stále päť desiatkov ruženca. Kto sa takto zadíva na jeho duchovnosť prejavovanú aj v hĺbke modlitby, porozumie, že novú nádej prorockej vízie Ján Pavol II. nezakladal na vlastnej múdrosti, a pritom bol naozaj veľmi vzdelaný, ovládal viaceré jazyky. Ale novú nádej ľudstva a prorockej vízie nezakladal na vlastnej múdrosti, ale na dôvere v Božiu a Máriinu pomoc. Niekedy to mnohí nechápali, aj z jeho najbližšieho okolia a pýtali sa: prečo tento pápež trávi toľký čas v modlitbe?! Ak ste počúvali dnešný príhovor Svätého Otca Františka, alebo ste si ho prečítali na internete, Svätý Otec František zhrnul veľkosť Svätého Otca – sv. Jána Pavla II. v troch bodoch. Povedal, že sv. Ján Pavol II. ohlasoval, ale aj praktizoval milosrdnú spravodlivosť. Veľmi udivujúce je to, koľký čas si nachádzal na modlitbu a pritom bol stále blízky ľuďom. Opakujem: toľký čas na modlitbu a stále bol blízky ľuďom. To sú zhrnuté myšlienky z dnešného príhovoru Svätého Otca Františka na hrobe sv. Jána  Pavla II. v bazilike sv. Petra v Ríme. Keď niektorí reagovali na jeho heslo „Totus Tuus Mária“ a vytýkali mu, že práve tento mariánsky aspekt bude prekážkou v ekumenickom a medzi-náboženskom dialógu, tí, ktorí stále viac poznávali hĺbku jeho duchovnosti, uvedomovali si, že aj to je otázka,  ktorú nemožno odsúvať.

Milovaní bratia a sestry, dovolím si povedať, že toto je životný, osobnostný princíp „proroka nádeje“. Proroka nádeje, ktorý vlastné úsilie hlboko zakorenil vo svojej duchovnosti, vo svojej viere a dôvere. Viera a dôvera je nová nádej ľudstva. Ale táto nová nádej ľudstva je stále konfrontovaná podľa Ježišových slov, ktorý nám hovorí, že žijeme vo svete, ale „nie sme zo sveta.“ (porov. Jn 15,19) Treba nám počítať s tým, že keď budeme žiť posilňovaní vierou a v dôvere v Pána, vo svete budeme stále narážať na tých, ktorí zmýšľajú inak, lebo nežijú v širšej dimenzii svojho života. Preto môžeme povedať, že postoj sv. Jána Pavla II. budí zo spánku, z driemania každého spiaceho, driemajúceho, nečinného, zaháľajúceho. Budí každého, aby žil a konal, nie však živelne,  ale aby celé svoje konanie vystlal modlitbou a dôverným vzťahom s Bohom. Teda každý „nový Dávid“ a „prorok nádeje“ pôjde podľa príkladu sv. Jána Pavla II. Až keď pochopíme takto charakterizovanú osobnosť Jána Pavla II., až potom pochopíme aj niektoré jeho ďalšie výroky, napríklad keď povedal: „Politika sa nerobí ani v Moskve, ani v Berlíne, ani vo Washingtone, ale na pútnických miestach.“ Tam, kde sa ľudia modlia, vymodlia a premodlia nové časy. Priznám sa, že dlho som nemohol pochopiť jeho slová, ktoré povedal po vyzdravení z atentátu. Vtedy sa vyjadril: „Ak som doteraz plánoval svoje cesty sám, teda robil svoj program sám, teraz mi všetko organizuje Panna Mária.“ Tieto slová sa dajú naozaj pochopiť len vtedy, ak budeme do hĺbky vnikať do jeho sformovanej osobnosti. Len takto dokážeme pochopiť tiež to, prečo zasvätil celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Teda, milí bratia a sestry, sv. Ján Pavol II. nám príkladom ukázal, ako byť „novým Dávidom, prorokom nádeje“. Ako vziať „prak a päť kameňov“ do svojich rúk. Teda ruženec a päť desiatkov. Takto lepšie pochopíme aj iniciatívu, ktorú máme tu, v našom meste, keď sa v mesiaci máji v plnej dôvere vždy o 19,30 hod. modlíme pri mariánskom stĺpe, ktorý je na námestí pred biskupskou rezidenciou. My takto ideme v šľapajach predkov, ktorí postavením stĺpa ďakujú za záchranu a vkladáme svoje nohy do šľapají sv. Jána Pavla II., ktorý sa v takej dôvere modlil a učil modlitbe aj nás. On nás presviedča o tom, že len tak vnesieme a vyprosíme do našich radov novú nádej i obnovu. Treba nám modliť sa a konať: „Ora et labora“ – staré benediktínske heslo – „Modli sa a pracuj“. Nezaháľaj, nečakaj na niekoho, kto ťa „postrčí“ dopredu, ale sám prichádzaj s iniciatívou a sám strhávaj iných. Ale aby to nebol individualizmus, alebo nejaký prejav ješitnosti, všetko dobre premodli.

Na záver by som povedal len toľko, že s určitým dojatím som si v príprave na túto homíliu prečítal dnešné prvé čítanie zo Skutkov apoštolov. Keď Pavol a Sílas prichádzajú do Filíp, predavačka purpuru Lýdia sa po ich kázaní dáva pokrstiť s celým svojim domom. Podľa tradície Lýdia je počítaná za prvú Európanku, ktorá prijala krst. Potom jemne prosila, ba prinútila ich, aby prijali ponúkanú pohostinnosť v ich dome. Cítila sa poctená, ak príjmu pozvanie pohostinnosti v jej dome, cítila, že ona bude tým obdarovaná. Pri storočnici sv. Jána Pavla II. si dovolím povedať, že aj Rožňava sa môže i má cítiť dotknutá poctou hostiť tak vzácneho hosťa, akým bol sv. Ján Pavol II. To nie je samozrejmosť. To nemôže povedať o sebe hocikto. Bola to veľká udalosť a ťažko povedať, či sa v dejinách tohto mesta a tejto diecézy ešte niečo také zopakuje. Ale pred sedemnástimi rokmi aj Rožňava bola poctená, uznaná ako dôstojná návštevy Svätého Otca – sv. Jána Pavla II.

Zakončím tým, že svätý Otec Ján Pavol II. bol za pápeža zvolený 16. októbra 1978. Šestnásteho! Šestnásty deň v mesiaci je vždy dňom modlitby za diecézu, za mňa ako diecézneho biskupa i na stanovený úmysel. Šestnásteho – každý mesiac – môžeme teda ďakovať i za túto poctu, ktorej sa nášmu mestu i celej diecéze dostalo návštevou sv. Jána Pavla II. Námestník Kristov bol na tomto mieste, tu slúžil sv. omšu a akoby nám cez jeho telesnú slabosť bolo ukázané, ako je doráňaná Cirkev. Aká je ubolená. Prešlo už 17 rokov, ale my nezabúdame. A nespomíname ho ako uboleného, ako doráňaného, aj keď to neobchádzame, ale aj dnes ho spomíname ako „nového Dávida a proroka nádeje“, za ktorého veľmi ďakujeme Pánu Bohu aj pri tejto sv. omši a ďakujeme za všetky dobrodenia, ktoré nám už vyprosil a stále bude vyprosovať pre našu diecézu. Amen.