POČUL SI DNES SVOJE MENO? – 11. ned./A – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 14.6. 2020 (v priamom prenose TV Lux)

Všetkých vás – tu prítomných, ale aj divákov TV Lux pozdravujem a všetkým, ktorí nás sledujete, posielam z našej katedrály Kristov pozdrav. Včera v našej krajine skončil núdzový stav, ktorý bol vyhlásený v súvislosti s pandémiou koronavírusu. Počas týchto troch mesiacov a zvlášť spočiatku, sa všeobecne dosť intenzívne sledovali oznamované čísla. Teraz po skončení alebo veríme, že už táto pandémia je v závere, keď vidíme čísla, štatistiky v našej republike a porovnávame ich s inými krajinami sveta, len padáme na kolená pred tvár Pána a ďakujeme za mocnú ochranu, ktorú nám iste vyprosila Matka Božia, ku ktorej sa spínalo toľko rúk a obracalo toľko sŕdc v tichých i spoločných modlitbách. Znova chcem vysloviť svoje poďakovanie všetkým modliacich sa na Slovensku za zastavenie ničivého koronavírusu. Ďakujem všetkým, lebo týchto modliacich sa bolo neúrekom a treba vysloviť slová poďakovania, pretože tieto prosby Pán vypočul a  ochránil nás. Ľudské velikášstvo totiž nechce vidieť pomoc zhora. Ľudské velikášstvo sa  posilňuje v pýche a vo vedomí, že vlastnými silami sa všetko zvláda, vyrieši. Akoby bolo na prekážku zjednotiť jedno i druhé – podľa prastarého – „tam, kde je Božie požehnanie, tam je aj úspech“. Tam prichádza vždy riešenie a dobrý záver. Nemusíme vždy hneď všetko celkom pochopiť, ale to príde.

Ak som drahí bratia a sestry spomínal čísla, treba si uvedomiť, že za každým týmto číslom je predsa ľudský príbeh. Neostávajme len pri číslach. Upriamujme pozornosť aj na ľudský príbeh. Ak nás Pán toľkých uchránil v tejto pandémii a my mu znova ďakujeme na príhovor Matky Božej i svätého Jozefa, zároveň sa solidarizujme s tými, ktorí boli touto skúškou poznačení. A buďme blízko nich.

Preto si dovolím priblížiť vám svedectvo manželky, ktorá práve stratila manžela. Zosobášili sa pred dvadsiatimi troma rokmi, mali spolu päť deti a tvorili peknú rodinu. A dnes, ako 50-ročnej jej koronavírus vzal manžela. Všetko sa začalo ochorením v deň narodenín jednej z ich dcér. Manžel sa zobudil s vysokou horúčkou, mal príznaky podobné chrípke, zvýšené prekrvenie a kašeľ, ktorý považovali za prechodný. Ale ako plynuli hodiny, stav sa skomplikoval. Nemal síce dýchacie ťažkosti, ale trpel závratom. Zavolali sanitku, bol hospitalizovaný v nemocnici – spočiatku na pozorovanie. Vôbec nemali podozrenie, že by to mohol byť koronavírus. A okrem toho v tom čase ani nemali potrebné zariadenie na testovanie vírusu Covid19. V tú istú noc ho však v rámci preventívnych opatrení izolovali na oddelenie. Nasledujúci deň ho vzali na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde bol testovaný. Lekári povedali manželke, že už s ním nemôže byť. Že sa musí vrátiť domov. Krátko na to ju zavolali späť do nemocnice, aby sa rozlúčila so svojím manželom, pretože jeho stav je veľmi vážny. Do nemocnice prišla s kňazom, aby mu udelil sviatosť pomazania chorých a rozlúčila sa s ním. V to isté popoludnie sa dozvedeli, že test na koronavírus je pozitívny.

Od tejto chvíle už zostala so svojimi deťmi doma v karanténe, zatiaľ čo jej manžel trávil posledné hodiny života v nemocnici – sám. Hovorí, že po celý čas bolo najťažšie to, že ho nemohla ísť navštíviť, aby bola s ním a mohla sa s ním porozprávať. Bol izolovaný a nikomu nedovolili vstúpiť k nemu. Celá nemocnica mala pacientov nakazených koronavírusom a nikto nesmel vstupovať. Medzitým táto žena – manželka a matka prežívala doma svoju bolesť s úžasným srdcom: „Je to veľmi ťažké, ale Kristus ma drží v náručí. Cítim, že on je so mnou na kríži a ja s ním a že sa navzájom podporujeme. Vedomie, že aj môj manžel je v jeho rukách, to mi dodáva silu.“ Táto matka a jej deti našli útechu v modlitbe: „Každý deň sa modlíme ruženec a novénu k svätému Jozefovi, ktorú sme dokončili a začali ďalšiu. Modlíme sa tiež za všetkých, ktorí sa nachádzajú v podobných situáciách.“ S obdivuhodnou vierou priznáva, že „boli dni, keď mi bolo veľmi zle, ale teraz vidím všetko s väčším pokojom a s väčším prijatím.“

Niekoľko dní pred smrťou manžela cítila, že sa chce s ostatnými podeliť o to, ako je to v rodine tých, ktorí prežívajú takéto chvíle. A sama hovorí o veľkej, láskyplnej Božej prítomnosti, ktorá dáva silu a pomáha prežívať utrpenie s menšou beznádejou. Dva dni pred smrťou manžela poslala túto správu: „Ďakujem za množstvo odkazov o podpore a o modlitbe. Držia ma pri živote. Aj vedomie, že je veľa ľudí, ktorí sa za neho modlia, a ak sa nakoniec neuzdraví, je to preto, že existuje väčšie dobro. Je to krvavá, veľmi silná rana, ale Boh ti zároveň umožňuje vidieť lásku druhých a to, ako nás miluje. Keď dostala správu o smrti svojho manžela a otca detí, všetci sa zjednotili viac, ako kedykoľvek predtým. „Išiel do neba, s Ježišom. Dôverujem Bohu, ktorý mi dáva silu a pokoj.“

Mnohí ľudia či v takejto rovnakej situácii alebo v inej, keď prežívajú podobné straty, môžu ich prežívať s beznádejou. Budú takí, ktorí nebudú chápať, že človek môže reagovať ako táto manželka a matka. Musíme však prijať, že každý človek je iný. V tomto prípade viera pomohla prekonať stratu milovaného človeka. Aj keď ostala bolesť a prázdne miesto v rodine, táto žena dokáže kráčať ďalej. Ešte na záver tohto príbehu by sme mohli dodať, že takým prirodzeným očakávaním človeka pri prednášaní toľkých modlitieb by bolo, že dotyčný manžel sa uzdraví a že toto bude zázrak – jeho vyliečenie. Alebo v iných prípadoch vyliečenie z rakoviny kohosi iného, alebo uzdravenie z podobného ochorenia. Ale to, čo prežívala táto manželka a matka vo svojom srdci aj v tak ťažkej životnej skúške, toto vari nie je zázrak vo viere?! Toto je veľký zázrak vo viere!

Milovaní bratia a sestry, aj tento príbeh – svedectvo, nám mohli jasne povedať, že to nie je len „číslo“ a tu nejde o čísla. Za každým jedným číslom zo štatistiky sa skrýva konkrétny príbeh človeka. My sme si priblížili príbeh človeka viery. Ale čo v takej istej situácii, ak niet viery? Či je človek veriaci alebo neveriaci, tie spoločné znaky tu sú: príznaky choroby, izolácia, úmrtie v osamotení… Často nevedno, kedy a kde bude pohreb, môže byť aj spoločný hrob… koľká bolesť! To sú spoločné znaky, ale človek sa môže postaviť zoči-voči týmto náročným chvíľam ako veriaci alebo bez viery. My sme začali príbehom, ktorý tieto spoločné znaky dotýkajúce sa všetkých ľudí má, ale bol to príbeh viery.

Keď sa vrátime k liturgickým čítaniam dnešnej nedele, aj tu sú príbehy viery. Prvé čítanie z knihy Exodus (19, 2-6a) hovorí, ako Mojžiš vystúpil k Bohu. A Boh mu vkladá do úst a do srdca slová: „Toto povieš domu Jakuba a oznámiš synom Izraela: Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom, ako som vás niesol na orlích krídlach…“,  čo spomína aj Izaiáš prorok, „…a priviedol k sebe. Ak teda budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi…“ Ak ma budete počúvať, budete mojím vlastníctvom, mojím ľudom. Budete moji. Toto pripomína Boh skrze Mojžiša. Ak ho budú počúvať, ak príjmu slová viery. To je veľké prisľúbenie! Ťažisko tohto opisu je položené na to, čo má urobiť človek. Má uveriť, má uposlúchnuť a podľa toho konať.

V dnešnom druhom čítaní z Listu Rimanom (Rim 5,6-11) je ťažisko položené na to, čo urobil Boh skrze svojho Syna Ježiša Krista. Je to naozaj „fantázia“, čo sa tu dozvedáme: Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných. Teda zomrel za nás ešte vtedy, keď sme mu nemohli opätovať jeho vzťah, jeho lásku a dobrotu. Už vtedy nás miloval, keď sme boli ešte hriešni, a o koľko viac sa prehĺbil jeho vzťah k nám, keď sa už aj my k nemu obraciame? Takto by sme mohli prerozprávať slová z listu Rimanom. Toto urobil Ježiš – Boh. Za nás vylial svoju krv a zomrel na kríži. Ešte keď sme ho ani nepoznali, nieto ešte milovali. V posledných dňoch Slovenskom otriasla tragédia v Spojenej škole vo Vrútkach. Ktovie, koľkým žiakom, pracovníkom zachránila život vyliata krv a smrť zástupcu školy Jaroslava Butza. Ktovie koľkým. On pri obrane života žiakov a kolegov vylial krv a zomrel. Podľa listu Rimanom, Kristova vyliata krv a jeho smrť ponúka záchranu všetkým ľuďom.

Milovaní bratia a sestry, obe tieto správy sú posolstvom viery. A idú v tejto línii: „ak uveríte, prijmete…“, teda čo hovoril Mojžiš – to isté, že krv Kristova nás zachránila. „Ak uveríte, ak prijmete…“, získate veľmi veľa pre svoj život, aj vo veľmi kritických chvíľach života. Ale toto posolstvo treba neustále zvestovať a ohlasovať ďalej. Lebo viera je z počutia a šíri sa ohlasovaním. Preto logickým vrcholom všetkých dnešných čítaní je predložený text z evanjelia (Mt 9, 36 – 10, 8), v ktorom Ježiš konštatuje: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Lk 10,2) Potom Pán vyvolí dvanástich, ktorých pošle a povie: „Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ Ale znova – tento Ježišov zámer nemôže byť bez viery, veď to je logické! Žatva je veľká. To je prvá otázka viery: naozaj cítime, že je potreba viery v dnešnom svete? Že prostredie dnešného sveta je tak núdzne, že potrebuje vieru? Že žatva je veľká? S tým súvisí samozrejme aj druhá otázka viery: Veríme, že nám treba kňazov? Veríme, že je potrebné, aby mladí muži zobrali na seba zodpovednosť a odhodlanie, aby sa stali kňazmi a stali sa neúnavnými robotníkmi v tejto žatve v celom svete? Tretia otázka je: Má vôbec význam ešte tých niekoľkých odhodlaných mužov nešetriť a poslať do tohto sveta, ktorý je stále menej kresťanský? Má to ešte význam? Nie je lepšia investícia poslať týchto odhodlaných mužov do nejakého užitočnejšieho prostredia či služby? Chce ešte svet počuť a uveriť slovo Boha? A hneď prichádza námietka – „slovo Boha“? Odkiaľ beriete tú istotu, že je to slovo Boha? Veď aj príhovory kňazov sú rozmanité a nie vždy jednoznačne svedčia o Božom slove. A ďalšie už ani nie argumentácie, ale postoje: oveľa ľahšie sa počúvajú posolstvá novších náboženstiev. Tie novšie náboženstvá veľa nevyžadujú, veľa nezakazujú, práve naopak – veľa povoľujú. Ako teda svedčiť o nevýslovnej hodnote svätej omše vo vyprázdňujúcich sa kostoloch? Ako hovoriť, že svätá omša je dôležitá, že jej hodnota je nesmierna?

Milí bratia a sestry, na túto tému môžeme hovoriť znova len v slobode viery: ak budete počúvať, prijmete, uveríte, až potom okúsite, čo to je Božie požehnanie. A tak v našom zamyslení o otázke viery, ktovie –  prekvapí nás alebo nás neprekvapí svedectvo misionára, ktorý odišiel pracovať medzi Indiánov do Južnej Ameriky? Mal doktorát z misiológie, možno aj nejaké iné doktoráty. Naučil sa jazyk  Indiánov, aby mohol v ich reči slúžiť svätú omšu. Slúži svätú omšu v jazyku Indiánov pri veľkom oltári, ktorý postavili Indiáni. Zrazu zbadá, ako mamky prinášajú tesne ku oltáru svoje choré deti. Nerozumel tomu celkom, ale pokračoval ďalej. Niektoré deti boli priam v agónii, teda akoby umierali. Po svätej omši mysliac si, že mal vzletnú kázeň, vidí, že tieto mamky akoby sa nič nedialo, prišli ku oltáru, pozbierali svoje deti, ktoré boli úplne iné – zdravé. A keď sa ich misionár prichádzajúci z Európy, pýtal, čo sa to vlastne deje, ony naňho – na kňaza vypúlili oči a povedali mu: „Otče, ale veď tu prišiel Pán Ježiš, vy tomu neveríte?!“ „No hej, verím, však 20 rokov slúžim svätú omšu. A vždy verím, že na slová kňaza príde Ježiš Kristus, aby tu bol pod spôsobom chleba a vína.“ No ale vy neveríte, že Ježiš je ten, ktorý uzdravuje a že my mu preto prinášame sem naše deti? A vidíte, čo sa deje!“ Veríme tomu? Ja som po štyridsiatich dvoch rokoch kňazstva vždy vďačný za také svedectvo. Spomínam si, že na začiatku svojho kňazského účinkovania som chodieval spovedať staršiu babičku – veľmi zlatú. A keď som ju vyspovedal a išiel jej dávať sväté prijímanie, povedala: „Pán kaplán počkajte!“ Ja som sa zarazil, či som niečo zabudol alebo niečo neurobil dobre. Ona si nasadila také veľmi silné okuliare a povedala: „Teraz mi už môžete dať sväté prijímanie, lebo som chcela vidieť Ježiška.“ Viete, toto má sprevádza celý život a nezriekam sa toho. To bola katechéza hlboko veriacej ženy. A aj po toľkých rokoch kňazstva ďakujem aj za také svedectvo tých jednoduchých Indiánok, lebo to je hlboké svedectvo viery o Ježišovi, ktorý je reálny, ktorý uzdravuje. Ktorý je tu! A uzdravuje, keď nie vždy na tele, tak isto vždy na duši. Veríme tomu?

Ďalej – prekvapí nás alebo neprekvapí, že eucharistické zázraky skutočne existujú? A nielen v minulosti? V nedeľu 12. októbra v roku 2008 v Sokółke v Poľsku, svätá – teda premenená hostia spadla na zem. Kňaz ju zdvihol dal do nádobky s vodou, ako sa má konať podľa predpisov v takýchto prípadoch.  Po týždni – teda 19. októbra, keď otvorili túto nádobku, z nádobky vychádzala jemná vôňa nekvaseného chleba a svätá hostia mala viditeľne červenú škvrnu. Voda nebola červená. V roku 2009 sa vykonali vedecké bádania, ktoré potvrdili, že štruktúra skúmaného fragmentu Eucharistie je totožná so štruktúrou tkaniva srdcového svalu živého človeka – ale v agónii, a je veľmi previazaná v premenenej hostii so štruktúrou chleba. Tento výsledok vedeckého bádania bol doručený 21. januára 2009 na arcibiskupský úrad v Bialystoku. Je zaujímavé, že – dá sa povedať v tom istom čase – na druhom konci Poľska v Legnici sa tiež udial eucharistický zázrak. Skúmanie javu z teologického hľadiska pokračuje ďalej. Okrem iného zhromažďuje a overuje predložené zázraky, ktoré sa na tomto mieste konajú: rôzne uzdravenia – nateraz nevysvetliteľné a pochopiteľne ešte celkom nepotvrdené, aj keď sú zjavné. Ale či ide o zázrak, takémuto vyhláseniu musí predchádzať potrebný seriózny výskum. Teda všetko sa naďalej starostlivo preveruje.

Rozumiete milí bratia a sestry, zvlášť vy, tu v katedrále, ale aj ktorí nás sledujete v celej rožňavskej diecéze, že v tomto Roku Eucharistie v našej diecéze sme si chceli pripomenúť a stále pripomínať práve hĺbku tohto eucharistického tajomstva? Prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii? Dnes je vysielanie sv. omše cez televíziu Lux. Pôvodný plán bol taký, že v našej diecéze 16. mája mal byť Celodiecézny eucharistický deň a odtiaľto malo ísť vysielanie, aby bolo slávenie Roka Eucharistie sprostredkované mnohým. Ale aj dnes – v nedeľu po slávnosti Božieho Tela ho prežívame vo vďačnosti za dar Eucharistie, a s vďačnosťou za včerajšie vysviacky dvoch novokňazov pre službu v Rožňavskej diecéze. Lebo k doterajším služobníkom oltára pribudli ďalší dvaja, aby lámali Chlieb a aby ho rozdávali všetkým našim veriacim. Lebo „Cirkev žije z Eucharistie“, ako nás poúčal svätý Ján Pavol II. Eucharistia je posila pre život. Pre život mnohých preťažených. Je posilou na cestu do večnosti, je posilou aj v tejto pandémii koronavírusu. Potrebujeme ju ako pokrm a liek v zápasoch so všetkými vírusmi, ktoré zabíjajú dušu pre večnosť, teda nielen ako záchrana pre tento život. Ale hlavne záchrana pre večnosť! Znova sa pýtam: je zbytočné toto ohlasovanie a táto služba? Je zbytočná služba kňaza, ktorý ohlasuje, slúži, má moc premieňať chlieb na Ježišovo Telo a víno na jeho Krv? Ježiš jasne povedal: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň…  Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 54.58) Bolo by veľkou škodou, ak by sa na tak veľký odkaz Ježiša Krista zabudlo.

Preto dnes veľmi ďakujeme za pôsobiacich i za nových kňazov. Zvlášť aj za nových, že nám budú tento odkaz Ježiša Krista nanovo a s novým elánom nielen naďalej ohlasovať, ale aj ponúkať „liek  nesmrteľnosti“, Chlieb večného života a budú ho rozdávať v rámci svojej kňazskej služby i naďalej. A to aj v týchto ťažkých časoch. Koľkí vo svete v izolácii odchádzajú z tohto sveta, alebo prežívajúc karanténu, nemôžu sa rozlúčiť so svojimi drahými. Ale vďaka obetavým kňazom, ktorí riskujúc svoje zdravie prichádzajú k týmto ľuďom, oni môžu byť takto posilňovaní Chlebom života. Koľko je takých prípadov, kde sa vedome alebo nevedome  očakáva práve táto služba posilnenia a uzdravenia – či je to v situácii prežívanej pandémie, alebo aj v bežných okolnostiach života?

Teraz celkom inak rozumieme Ježišove slová: Žatva je stále veľká a neúnavní robotníci stále chýbajú. Preto oslovujem vás, tu prítomných v katedrále, aj vás všetkých pri televíznych prijímačoch: Nikto z vás dnes nepočuje svoje meno? Nezachytili ste, ako vás Pán volá? Iste aj dnes Pán vyslovil nejedno meno – niekoho z vás tu sediacich alebo sediacich doma, pri televízoroch. Vyslovil tvoje meno a povedal: „Poď za mnou! Žatva je veľká, robotníkov málo.“

Milovaní bratia a sestry, vyprosujme všetkým osloveným odvahu a dôveru vykročiť za hlasom Pánovým. Vám osloveným hovorím: Ježiš vás potrebuje, aby cez vás neustále vnášal do tohto – súčasného sveta takého, aký je, posilnenie, uzdravenie a požehnanie. Amen.