KAMENE KRIČIA, ALEBO POZÝVAJÚ? – Duchovné cvičenia TV LUX 16.-19. 3. 2020 Mons. Stanislav Stolárik

Milí bratia a sestry, prítomní tu, v Kaplnke povýšenia Svätého kríža, milí televízni diváci, najmä chorí, pozdravujem vás z našej biskupskej kaplnky, ktorá je v rezidencii rožňavského biskupstva a je pamätníkom mnohých udalostí, veľmi významných nielen pre Rožňavskú diecézu, ale aj pre Cirkev na Slovensku. Odtiaľto idú aj naše zamyslenia, rozjímania nad témou Eucharistie. Prvá naša téma má zvláštny názov: „Kamene kričia alebo pozývajú?“

Niektoré správy preletia svetom okamžite. Iné nie. Ba niektoré sa ani nemusia dostať do éteru, do povedomia ľudí, do obvyklého spravodajstva. Ale jednu intenzívnu správu predsa len spomeniem. 15. apríla 2019 sa do celého sveta rozletela veľmi ohromujúca, priam strašná správa – požiar Katedrály Notre-Dame v Paríži. Reakcie na tento požiar sa priam predbiehali v rýchlosti a intenzite, ozývali sa okamžite darcovia, ktorí boli ochotní venovať finančné príspevky na opravu a azda nebolo ani televízie,  novín či iných médií, ktoré by neinformovali o tejto udalosti. Aký je momentálne stav a vývoj obnovy katedrály, teraz neviem povedať. Ale tomuto  požiaru Katedrály Notre-Dame v Paríži predchádzali vo Francúzsku desiatky požiarov či iných útokov na katolícke kostoly. Počuli sme o nich? Skôr nie alebo len výnimočne. Prečo? Ostatné zničené kostoly nestáli za to? Ak by sme to zhodnotili z hľadiska pamiatkovej architektúry, predsa nešlo o nové kostoly, ale išlo o kostoly staré. Asi nikomu nechýbali alebo nechýbajú. Ale prečo? Čo sa stalo?

Pokúsim sa to vysvetliť skúsenosťou z inej krajiny. Pani, ktorá vedela kto som, sa ma najskôr opýtala, či som v ich meste navštívil kostol vynímajúci sa v centre. Vyjadrila nevôľu, že v súčasnosti je tam reštaurácia  a bar. Čo poviem na to ja? Odpovedal som jej takto: „Keby ľudia navštevovali tento chrám, slúžil by aj naďalej svojmu pôvodnému účelu.“ Jej odpoveď ma zaskočila: „Človek predsa prežíva svoju vieru v Boha vo svojom vnútri. Na to nepotrebuje kostoly, ani chodenie do kostolov.“ Ťažko bolo na to odpovedať… Už som si len pomyslel: potom sa nečudujme, že kostol slúži niečomu inému, než na čo bol postavený.

Teda za akým účelom bol postavený každý katolícky kostol? V prvom rade na to, aby sa v ňom slávila sv. omša, vysluhovali sviatosti, aby do Božieho chrámu, do kostola prichádzali ľudia a vytvárali spoločenstvo – spoločenstvo veriacich ako jedna rodina. Ale v spomenutom príbehu, kde sa kostol už premenil na bar či dostal iné funkcie, sa už toto vedomie úplne vytratilo. A žiaľ, nie je to ojedinelý prípad a vidíme, že chrámy pustnú. Prečo potom bola celosvetová reakcia na požiar katedrály Notre-Dame taká intenzívna? Veď reagovali a ponúkali pomoc v značnej miere aj praktickí alebo praktizujúci neveriaci.

Skúsme to povedať inak. Asi mnohí tí, ktorí sa narodili niekedy v kresťanskej krajine, rodine a možno boli aj pokrstení, už dávno zmĺkli. Ale teraz – pri tomto požiari – podľa biblického, ako to zaznačil evanjelista sv. Lukáš, „musia kričať kamene“ (porov. Lk 19,40) A nie hocijaké kamene. Kamene jednej

z najznámejších katedrál na svete – Katedrály Notre-Dame. Počuje to „kričanie“, ten krik celý svet? Alebo počuje tento krik aspoň kresťan žijúci v kresťanskej Európe alebo aspoň vo Francúzsku? Jednou z reakcií na veľký požiar Katedrály Notre-Dame bolo zídenie sa mnohých veriacich okolo katedrály a ich spoločná modlitba. Možno aj na iných miestach ožila v tej chvíli túžba po spoločnej modlitbe a  aj sa spoločne modlievali a tak vytvorili spoločenstvo, ktoré sa má a aj zvykne vytvárať ako spoločenstvo pri sv. omši.

Spomeniem inú skúsenosť. Rád ju spomínam, pretože znova – prežil som ju osobne. Ako biskup som bol pozvaný na konsekráciu obnoveného kostola. Keď začali obrady, najskôr ma privítal starosta, ktorý s hrdosťou hovoril, ako spoločne s veriacimi a všetkými občanmi obce opravili stredoveký kostolík… Viete, naozaj v tej chvíli, počúvajúc túto reč, keď som sa díval na kostolík, mal som vo svojom vnútri nádherný pocit, lebo ten opravený kostolík bol ako taký „cukríček“ – veľmi nádherný. Keď starosta skončil reč a ja som si vzal slovo, asi som jeho, aj všetkých prítomných veriacich poriadne „schladil“, lebo som povedal toto: „Pán starosta, ja sa vám veľmi čudujem, i všetkým veriacim, že ste opravili kostol z temného stredoveku. Veď čo môže byť dobré z temného stredoveku? Veď tak nás učili v škole, že stredovek bol temný a všetko, čo pochádza zo stredoveku, je temné. A takéto myslenie stále pretrváva a preto zo stredoveku treba všetko zničiť. Poďme zničiť katedrálu v Košiciach, v Bratislave a tešme sa z toho, že plameňmi bola zachvátená aj Katedrála Notre-Dame.

Milí moji, títo veriaci v spomenutej farnosti, kde som konsekroval ich obnovený kostol, ignorovali, popreli, že stredovek je temný? Nielen že to popreli a ignorovali, ale hlavne, vyjadrili, že chceli byť na sv. omši! Mať sv. omšu v tomto obnovenom Božom chráme a sláviť ju spoločne ako jedno spoločenstvo rodiny. V tejto chvíli je naozaj  treba poďakovať sa všetkým, ktorí sa vedeli takto obetovať pri stavbe kostolov, pri opravách kostolov, poďakovať všetkým, ktorí sa starajú o poriadok v kostoloch, o spev, ktorí navštevujete Boží chrám, prispievate naň, apoštolujete, privádzate do Božieho chrámu svoje deti. Vám všetkým treba poďakovať. Rád si spomínam práve na roky 1968 a 1969, keď v diecéze, z ktorej pochádzam, sa stavali kostoly. Pamätám si, ako ľudia s radosťou a hrdosťou obetavo finančne prispievali, aby stáli Božie stánky uprostred dedín, v ktorých kostoly  chátrali, alebo ešte neboli. Alebo teraz, po roku 1989. Všetkým štedrým darcom, budovateľom, aj udržiavateľom našich chrámov, ale aj tým, ktorí ich napĺňate,  treba naozaj úprimne poďakovať.

Viem, že upriamenie pozornosti na spomenutú katedrálu  Notre-Dame u mnohých vyvoláva argumentáciu len takého charakteru, že hovoríme o kráse architektúry, hovoríme o tom, že v týchto chrámoch boli korunovácie kráľov, ich sobáše, krsty, niektoré ďalšie udalosti, ale stále pri charakterizovaní týchto nádherných chrámov, akoby sa vytrácalo spomenutie toho najpodstatnejšieho. Predsa v týchto chrámoch sa slávila sv. omša, a na to sa už zabúda! Ktorý zo sprievodcov v týchto chrámoch, keď prevádza turistov alebo pútnikov, spomenie túto najpodstatnejšiu skutočnosť? Tu sa slávila a slávi sv. omša! Kvôli tomu bol tento chrám postavený. Aj mnohé historické knihy, filmy predsa hovoria len o takom určitom klišé, o tom, že v chrámoch sa uskutočňovali spoločenské, politické podujatia, alebo konali nejaké intrigy, atď., ale nespomína sa veľmi sv. omša. Podľa tohto tvrdenia sa kostoly stavali len kvôli tomu a nie kvôli bohoslužbám. Na toto tvrdenie by som odpovedal protiotázkou: prečo sa dnes nestavajú kostoly na takéto účely? Prečo sa dnes radšej stavajú športové a kultúrne „mega“ stavby? Prečo napríklad v Barcelone sa Katedrála Sagrada Familia stavia už desiatky rokov a futbalový štadión Nou Camp pre 120 000 divákov sa postavil raz-dva?

Prečo taký a možno aj dlhší úvod? Lebo aj naša krajina je posiata kostolmi a kaplnkami a tie kamene, z ktorých sú tieto Božie príbytky vybudované, už na niektorých miestach „kričia“. Kričia možno vyprázdňovaním alebo „kričia“ možno už prázdnotou. Jedna z nádherných sakrálnych stavieb je v Košiciach – Dóm sv. Alžbety – katedrála. Vďaka Bohu nezíva prázdnotou. Ale je dobre si pripomenúť, čo sa aj tam udialo. Jednak slávenie nespočetného množstva sv. omší. Ale či napríklad vieme z histórie, že táto katedrála – Dóm sv. Alžbety  patrila už v stredoveku medzi významné pútnické miesta? Pápež Bonifác IX. 1. marca 1402 vydal bulu, ktorá spomína slávne a starobylé košické relikvie, ku ktorým sa konávali púte. Bolo to tak významné pútnické miesto, že bolo porovnateľné s inými pútnickými mestami či miestami – s chrámom sv. Marka v Benátkach, Porciunculy v Assisi. A to je už čo povedať. Pýtame sa, čo sa vlastne stalo, že Košice získali také silné povedomie a stali sa veľkým  pútnickým miestom? Stalo sa to počas slúženia sv. omše, keď celebrujúci kňaz z nedbanlivosti rozlial po korporáli z kalicha konsekrované víno, čiže Kristovu krv. Na korporáli sa vytvoril obraz, ktorý pripomínal ukrižovaného Krista. Bol vytvorený obraz pripomínajúci Kristovo fyzické telo, ktoré sa  vytvorilo pôsobením konsekrovaného vína. Žiaľ, tento korporál sa nezachoval. Ale táto tradícia, spájajúca Dóm sv. Alžbety s týmto eucharistickým zázrakom v stredoveku bola veľmi silná. Taká mocná, že tento Boží chrám sa stával centrom mnohých pútí. A tak aj kamene tejto katedrály „kričia“ o eucharistickom zázraku.

Ale kamene každého katolíckeho kostola „kričia“ rovnako. „Tu sa deje eucharistický zázrak!“ – volá každý jeden Boží chrám. Aj keď toto tajomstvo konsekrácie – premeny chleba na Božie telo a vína na krv Kristovu – toto tajomstvo navonok nie je badateľné, predsa je reálne. A kamene o tom „kričia“ – volajú, svedčia, pozývajú. Prežívajme v tomto vedomí chvíle prítomnosti v Božom chráme, aj tie chvíle, keď prechádzame okolo Božieho chrámu, okolo kostola. Vnímajme, že neprechádzame okolo bežnej budovy, ale prechádzame okolo Božieho chrámu. Máme ešte stále v pamäti a verím, že aj v obľube veľkého pápeža sv. Jána Pavla II. Keď mu organizátori jeho ciest po celom svete pripravovali cestu, takmer vždy sa pozerali na hodinky, čo si môžu dovoliť, ako naplánovať tú-ktorú cestu aj v detailoch. Prečo? Lebo vedeli, že pri prechádzaní po jednotlivých budovách, keď v tej-ktorej budove naplánujú cestu okolo kaplnky, pápež tam vždy vojde a nikdy nevedeli, koľko sa tam pápež zdrží. Takže vždy im mohol „spôsobiť“ určitý škrt cez rozpočet, a teda mohlo sa stať, že nastane protokolárny sklz. Ale Ján Pavol II. nám tým dal vynikajúci príklad, skutočne hodný nasledovania. 

Ten, ktorý pri ňom rástol a bol jedným z jeho osobných tajomníkov – dnes kardinál Konrad Krajewski, pápežský almužník, práve teraz na začiatku pôstu dal odporúčanie, ktoré nemusíme vzťahovať len na pôstny čas, ale je vhodné pre každú jednu chvíľu. Tento kardinál odporúčal na pôst ľahko zvládnuteľné predsavzatie: „keď budem počas dňa prechádzať popri ktoromkoľvek kostole, vstúpim doň na chvíľku, aby som bol v centre sveta, lebo tam je ten najväčší dar, aký máme: eucharistický Kristus! Ak prejdem okolo piatich kostolov, urobím pred nimi znak kríža a vstúpim. Modlitba, to je pozeranie sa na Boha. Teda vstúpim a opýtam sa ho: Ježišu, páčim sa ti? Či sa ti páči to, čo hovorím a robím? Ježišu, postaraj sa o mňa, lebo neviem si poradiť so svojou slobodou.“ Aké jednoduché, ale naozaj aj ľahko zvládnuteľné predsavzatie. Neprechádzať okolo kostola len tak, bez povšimnutia. Uvedomiť si, že to je Boží dom, kde sa slávi sv. omša. Zájdem, vstúpim. V tomto pôstnom čase, ale aj kedykoľvek inokedy je čas na modlitbu a na krátke spytovanie svedomia, aby som znova spoznal a porozumel, v akom stave sa  nachádzam. Práve teraz, v tejto chvíli, aktuálne.

Milí bratia a sestry, milí televízni diváci, zachytili sme to „kričanie“, to „pozvanie“ kameňov? „Volajúcich“ kameňov? Volajúcich kameňov našich chrámov? Nie sú to obyčajné stavby, ako sú stavby našich obydlí, príbytkov. Je to Boží dom a brána do neba! Teda vstúpme a pravidelne vstupujme do Božieho domu, do Božieho chrámu a majme účasť na sv. omši. Ale aj vždy, keď  ideme okolo kostola, pozdravme Pána, ktorý býva v tomto dome. A nebojme sa ďakovať aj za tých, ktorí tento Boží chrám postavili, ktorí sa postarali o to, aby bol. Prosme a ďakujme aj za tých, ktorí sa s láskou stále starajú o tento chrám. Ak vidíme chátrajúci chrám, prosme, aby bol dostatok tých, ktorí prevezmú potrebnú zodpovednosť a starostlivosť o Boží chrám. Lebo kamene „kričia“, „volajú, kamene „pozývajú“ a zvlášť vtedy počuť ich krik, keď my, ktorí sme vyšli z kresťanského prostredia, sme už zmĺkli. Keď sme prestali nielen hovoriť, ale hlavne svedčiť. A tak musia „kričať“ kamene. Ale prijmime, že ten „krik“ je aj pozvaním na našej ceste života. Je to „krik“, ktorý nás burcuje, osobne oslovuje a pozýva k tomu, aby sme realizovali svoje krstné poslanie. 

Sláva Otcu….

 

https://www.tvlux.sk/archiv/play/22764