CHRÁM MÁ BYŤ NAPLNENÝ BOŽOU SLÁVOU – Duchovné cvičenia TV LUX 16.-19. 3. 2020 Mons. Stanislav Stolárik

V  našej prvej prednáške sme hovorili o našich chrámoch, o ich kráse, ale aj  o chrámoch, ktoré spustli, schátrali a kamene týchto chrámov neustále „kričia“, „volajú“ – pozývajú, oslovujú. Hovoria o eucharistickom zázraku. Nemusel to byť taký zázrak, aký sa stal v košickom Dóme sv. Alžbety v 15. storočí, o ktorom som hovoril v prvej prednáške alebo eucharistické zázraky na iných miestach. Je to každodenný eucharistický zázrak pri každej jednej sv. omši, odohrávajúci sa v každom jednom Božom chráme. Nezáleží na tom, či je kostol malý či je veľký, či je vznešený alebo je jednoduchý.

Naša druhá prednáška chce vysvetliť, čím práve má byť každý chrám naplnený. „Chrám má byť naplnený Božou slávou.“ To je titul našej druhej prednášky. Skúsme si v tejto chvíli predstaviť krásu niekdajšieho jeruzalemského chrámu v jej plnosti. Jediný chrám, ktorý mal Izrael v Jeruzaleme, bol pýchou vyvoleného národa, bol jedným z divov sveta, pre Židov však isto najväčším divom. My si to vlastne s odstupom času ani nevieme predstaviť, ale aspoň z toho, čo o ňom vieme, trochu si môžeme priblížiť, akou pýchou bol tento Boží chrám pre izraelský národ. Vieme, že bol centrom života Židov.

Ale pokúsme sa predstaviť si, že popri veľkej kráse tohto jeruzalemského chrámu, tam kdesi v „jeho tieni“ je nejaká Horná sieň. Tam – do tejto siene Ježiš zvoláva svojich apoštolov na Poslednú večeru a oni vôbec netušia, čo sa tam udeje, odohrá. V tieni jeruzalemského chrámu, pýchy izraelského národa, kde zaznelo toľko modlitieb, bolo prinesených toľko obiet! Ježiš bol v tomto chráme obetovaný. Ako dvanásťročný sa tam stratil, ale zároveň aj udivoval učencov, vzdelancov, predstaviteľov zákona izraelského ľudu. Často a rád tam aj prichádzal, aby učil, uzdravoval. Ale robil tam aj poriadky. Toľko sa udialo v tomto Božom chráme na oslavu Boha!

A čo z neho ostalo dnes? Múr nárekov. Z toho veľkolepého jeruzalemského chrámu ostal pre Židov už len Múr nárekov. Z nepatrnej hornej siene, ktorá bola „svedkom“ Poslednej večere, vznikali postupom času ďalšie a ďalšie „horné siene“ po celom svete. Samozrejme už v iných podobách – od jednoduchej kaplnky až po najkrajšie, najväčšie a najvznešenejšie katedrály. Prečo? Prečo vznikali tieto Božie domy? Lebo sa mal napĺňať odkaz a výzva Ježiša Krista, ktorá zaznela pri Poslednej večeri: „Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22,19) Ale čo treba robiť na jeho pamiatku? Vyznie to neuveriteľne, ale robiť na jeho pamiatku znamená, že po kňazom, alebo biskupom vyslovených slovách „Toto je moje telo, toto je moja krv“, je znova ten istý Ježiš Kristus z večeradla – teda z tej „hornej siene“ – je znova prítomný v bielej Hostii, ktorá je už Božím telom – Eucharistiou, Sviatosťou Oltárnou. Ježiš Kristus – Boh – vchádza, vstupuje na slovo kňaza, biskupa do pripravených obetných darov – do chleba a vína a stáva sa Chlebom života a krvou Ježiša Krista. Áno, je to ľudsky nepochopiteľné, ale nie nemožné prijať toto hlboké tajomstvo vierou. Tak sa to konštatuje aj v jednom zo zvolaní hneď po premenení, keď veriaci Boží ľud na zvolanie kňaza pri sv. omši: „Hľa, tajomstvo viery“, odpovedá s vierou: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Nik nespochybňuje, že táto skutočnosť premeny stále zostáva tajomstvom. To nespochybníme, lebo je to tak.

Ale ešte raz sa vráťme k jeruzalemskému chrámu – či to bol prvý alebo druhý. Poznáme príbeh zo Starého zákona o úmysle kráľa Dávida, ktorý chcel postaviť chrám. Ale Boh mu to nedoprial. Boh mu cez proroka Nátana odkázal, že tento chrám postaví až jeho syn Šalamún. Chrám, v ktorom by bol prítomný, v ktorom by prebýval Boh. Šalamún, ktorý dostal ako kráľ od Boha dar mimoriadnej múdrosti a o živote a panovaní ktorého nám hovorí Prvá kniha kráľov, vtedy Šalamún sa tak zastaví nad veľkosťou Boha a nad mizivosťou – nepatrnosťou aj toho najvznešenejšieho ľudského príbytku v porovnaní s príbytkom, aký by mal mať Boh a pýta sa: „Či naozaj bude Boh bývať s človekom na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil.“ (2Krn 6,18) Povedali by sme, že Šalamún, uvažuje celkom logicky. Ako ten neobsiahnuteľný Boh, ktorého nedokáže obsiahnuť celý vesmír, ako môže prebývať v dome, ktorý zhotovili ľudské ruky, ľudský um, aj keď je ten príbytok taký vznešený! Toto hlboké tajomstvo viery, ktoré v značnej miere presahovalo Šalamúnovo chápanie aj v jeho múdrosti, napokon ho nepribrzdilo, nezablokovalo, ale pokračoval v stavbe tohoto chrámu a chrám postavil. Keď si uvedomoval práve túto vznešenosť Boha a určitú mizivosť človeka, skôr pocítil v sebe značnú motiváciu, aby vybudoval pre Boha na zemi čo najvznešenejší chrám. A tak nešetril materiálom, ktorý mu pripravil jeho otec – kráľ Dávid. Tento chrám sa zaskvel v plnej kráse. Na Boží chrám nebolo obetované to, čo sa už nikomu doma nehodilo a tak to bude dobré pre kostol. Na tento chrám išli všetky prvotriedne materiály a najvznešenejšie materiály, lebo išlo o Boží chrám. Preto oveľa neskôr, aj kresťanská architektúra venovala kráse Pánových chrámov toľko pozornosti a vnímame, že dodnes sa mnohé tieto chrámy skvejú na zemi ako nemí svedkovia Pánovej veleby. Ale ako sme to niekoľkokrát spomenuli, bohužiaľ tieto chrámy sú už veľakrát aj ako „kričiace kamene“, „múry nárekov“, zabudnuté miesta. Pritom vieme veľmi dobre, že všetky náboženstvá, ktoré budovali svoje svätyne, snažili sa a stále sa snažia vybudovať ich čo najvznešenejšie a nešetria ani materiálmi, ani ničím, čo je k tomu potrebné, lebo má to byť oslava Boha v hociktorom chápaní toho-ktorého náboženstva.

Milí bratia a sestry, ak pochopíme svätú omšu, tak potom sa nebudeme diviť, prečo sa stavali veľkolepé chrámy. Možno ľahšie porozumieme to, čo hovorí o sv. omši a o Eucharistii vôbec sv. Terezka Ježiškova: „Keby ľudia spoznali hodnotu Eucharistie, vstup do kostola by museli regulovať policajti.“
So žalmistom voláme: „Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov“ (Ž 84,2), „…dom Boží … a brána do neba…“ (porov. Gn 28,17) A v radosti zo vznešenosti Boha a veľkoleposti Božích príbytkov tiež so žalmistom voláme: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ (Ž 122,1) Teda nie unudený, nie spochybňujúci a frflajúci: „Zas musím ísť do Božieho chrámu! A možno je to raz za rok, dvakrát?! Ale naradovaný som bol, naradovaný som bol, keď mi povedali: pôjdeme do domu Pánovho – dom Chleba! 

Teda znova len pripomenieme a niekoľkokrát to ešte zopakujeme: keď ideme okolo Božieho chrámu, môžeme sa prežehnať. Tak to bolo zakorenené v našej tradícii. Alebo urobiť aspoň úklon, predniesť krátku modlitbu… Veďme aj deti k vnímaniu Božieho chrámu a Ježišovej prítomnosti v ňom. Ak ideme okolo kostola a nedá sa vstúpiť, môžeme hovoriť deťom: zamávajte Ježiškovi, veď je tam! Jednoducho prejaviť úctu voči Božiemu chrámu, lebo v ňom prebýva sám Boh. Pre lepšie, hlbšie pochopenie sv. omše rád pripomeniem to, čo možno viacerí aj z vás tu prítomných, ale iste aj televízni diváci už poznáte zo zápiskov známej mystičky Cataliny Rivas, ktorej Panna Mária a aj sám Pán Ježiš odhaľovali o tajomstve sv. omše.

Catalina pochádza z Bolívie. Ježiš si ju, podobne ako sv. Faustínu, tiež vyvolil za svoju sekretárku. Všetci odborníci sa divia, ako je možné, že za 15 dní dokázala popísať tri hrubé zošity a pritom to všetko, čo bolo napísané, bolo spirituálne veľmi hlboké, hoci nemala teologické vzdelanie. Od roku 1994, teda je to súčasníčka, je nositeľkou stigiem, ktoré sa jej otvárajú vždy na Veľký piatok. Lekári boli osobne svedkami jej veľkého utrpenia, ale jej rany sa vždy na ďalší deň celkom uzavreli. To ostalo nevysvetliteľným tajomstvom. O nej už kedysi predpovedal aj don  Bosco. Teraz sa dostávame k tomu konkrétnemu, čo prežila na slávnosť Zvestovania Pána, keď vstúpila do Božieho chrámu a práve arcibiskup a kňazi vychádzali zo sakristie. Matka Božia jej vtedy povedala jemným, ženským hlasom: „Dnes je deň, kedy dostaneš poučenie. Chcem, aby si sa úplne stíšila.“ „Prvá vec, ktorú som si všimla“, hovorí mystička Catalina, „bol zbor krásnych hlasov, ktoré spievali z diaľky.

Arcibiskup začal svätú omšu, začal úkon kajúcnosti, a vtedy som počula v sebe hlas, aby som si vzbudila ľútosť nad svojimi hriechmi. Pomyslela som si: „Som predsa v stave milosti, včera som sa vyspovedala.“ Ale Panna Mária odpovedala: „Myslíš si, že od včerajška si Pána v ničom neurazila? Dovoľ, aby som ti pripomenula niekoľko vecí… A ty hovoríš, že si Boha nezranila? Prišla si do Božieho chrámu na poslednú chvíľu, keď už celebrujúci kňaz vychádzal k oltáru a išla si na sv. omšu bez predchádzajúcej prípravy. Prečo všetci prichádzate do Božieho chrámu na poslednú chvíľu? Máte prísť skôr, modliť sa, aby vám Pán zoslal Ducha Svätého, aby vás obdaril pokojom a očistil od všetkých nánosov tohto sveta, od vašich nepokojov, problémov. Aby vás urobil schopnými prežívať to hlboké tajomstvo, tento najväčší zázrak. Prišli ste prežiť okamih, kedy vám najvyšší Boh dáva svoj najväčší dar, a vy si to neviete vážiť.“ Keď zaznelo Sláva Bohu na výsostiach, zachytila som, ako aj ja sama mám velebiť Boha vo svojej duši a ďakovať za tento nesmierny prejav Božej lásky. Keď začala liturgia Božieho slova, Panna Mária mi prikázala, aby som opakovala po nej: „Pane, dnes chcem počúvať tvoje slovo a prinášať veľa ovocia. Prosím, aby tvoj Duch očistil moje srdce, aby v ňom tvoje slovo rástlo a rozvíjalo sa.“

Potom mi Panna Mária povedala: „Chcem, aby si rozjímala o čítaniach a o  homílii. Pamätaj si, že to, čo hovorí Písmo, sa nevracia dokiaľ nevydá plody. Ak budeš sústredene počúvať, časť z toho, čo budeš počuť, v tebe zostane. Ale musíš sa snažiť, aby si si celý deň pripomínala tie slová. Niekedy to môžu byť dva verše, niekedy celé čítanie – jedno, druhé alebo tretie… Vychutnávaj si to počas celého dňa a život sa zmení – ak dovolíme, aby Božie slovo premieňalo našu dušu.“ Aký krásny odkaz pre Rok Božieho slova! Dovoľme Božiemu slovu, aby premieňalo našu dušu. Pri obetovaní Matka Božia povedala: „Modli sa takto: Obetujem sa ti taká, aká som. Všemohúci Bože, pre zásluhy tvojho Syna ťa prosím, premeň ma, moju rodinu, všetkých ľudí, ktorí bojujú proti nám, ale prosím aj za tých, ktorí sa zverili do mojich modlitieb.“

Zrazu sa začali z lavíc dvíhať zvláštne postavy, ktoré som predtým nevidela. Chrám sa veľmi rýchlo naplnil mladými, krásnymi ľuďmi. Boli to anjeli strážni každej z týchto osôb, ktoré sú v Božom chráme. „Tvoj anjel strážny“, počula som, „odnáša tvoje dary a tvoje prosby pred Pánov oltár.“ Časť z nich niesla akoby zlatú misku s niečím, čo žiarilo čistým, zlatým svetlom. „To sú anjeli tých, ktorí obetujú svätú omšu na mnoho úmyslov a ktorí sú si vedomí, čo znamená sláviť sv. omšu. Oni majú čo dať Pánovi. Daruj mu samu seba, svoje bolesti, nádeje, smútky…všetko! Pamätaj, že svätá omša má nekonečnú cenu. Preto buď štedrá v obetovaní i v prosbách.“ Za týmito prvými anjelmi šli tí, ktorí mali prázdne ruky. Matka Božia mi povedala: “To sú anjeli tých, ktorí sú tu prítomní, ale nikdy nič neobetujú. Nemajú záujem prežívať každý okamih svätej omše a nemajú nijaký dar, ktorý by položili na oltár.“ Na konci išli anjeli veľmi smutní, mali ruky zopäté, a sklopený zrak. „To sú anjeli strážni tých, ktorí sú tu len z povinnosti, bez nejakej vnútornej túžby zúčastniť sa na svätej omši. Nezarmucuj svojho anjela strážneho. Pros ho, avšak nielen pre seba, ale za všetkých, aby ste sa premieňali. Čo môžeš obetovať sama za seba? Ničotu a hriech. Otcovi sa páčia tie obety, ktoré sú spojené so zásluhami Ježiša Krista.“

Po skončení prefácie veriaci spievali Svätý, Svätý… a všetko za celebrantom zmizlo. Po jeho ľavej ruke sa objavilo tisíce anjelov. Boli oblečení do tuník. Všetci pokľakli s rukami zloženými k modlitbe, klaňali sa a vzdávali Pánovi česť, chválu a velebu. Bolo počuť krásnu hudbu. V okamihu premenenia – zázrak nad zázrakmi, za arcibiskupom sa objavil veľký zástup, boli oblečení ako anjeli, ich tváre žiarili radosťou. Boli šťastní a Matka Božia mi povedala: „To sú všetci svätí a blahoslavení, ktorí sú už v nebi.“ Potom som zbadala Matku Božiu ako kľačí napravo, krok za celebrantom. Mala zopäté ruky a s úctou sledovala celebranta. „Udivuje ťa, že ma vidíš za arcibiskupom? Tak je to správne. So všetkou láskou, akú mi môj Syn dal, nikdy mi nedal dôstojnosť kňaza – dar kňazstva a moc premieňať pri sv. omši. Preto mám hlbokú úctu voči kňazom a k zázraku, aký Boh uskutočňuje pri sv. omši. Preto musím kľačať tu, za ním.“

Pred oltárom sa objavili tiene v šedých šatách – boli to duše v očistci, ktoré čakajú na  naše modlitby, aby sa naplnilo ich očistenie. „Neprestávajte sa za nich modliť. Oni sa modlia za vás. Vidíš, som tu celý čas“, hovorí Panna Mária. „Ľudia ma hľadajú na mnohých miestach zjavenia. Ale nikde nie som tak veľmi prítomná, ako práve na každej jednej sv. omši. Veľakrát ľudia nemusia chodiť tak ďaleko. Stačí prísť na sv. omšu, aby ma stretli. Pomysli si, že sú ľudia, ktorí sú aj v tomto vznešenom okamihu roztržití a bavia sa a tak sa stavajú do roviny, akoby im Pán Boh bol roveň. Povedz všetkým ľuďom, že človek nie je nikdy viac človekom, ako keď padá pred Bohom na kolená.“ Vtedy je človek najviac človekom, keď sa upokorí.

Kňaz pozdvihol hostiu, na rukách mal znaky,  ktoré žiarili svetlom. Bol to sám Pán Ježiš! Hostia začala rásť a stala sa veľkou. Bola na nej Ježišova tvár. Chcela som skloniť hlavu, ale Mária ma upozornila: „Nedívaj sa dole, zahľaď sa na neho, opakuj slová z Fatimy: Pane, verím ti, klaniam sa ti, dúfam v teba, milujem ťa. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba, nemilujú ťa. Povedz mu, ako veľmi ho miluješ, a klaňaj sa Kráľovi kráľov.“ Keď boli vyslovené slová premenenia, zbadala som Ježiša ukrižovaného. Na pravej strane hrude mal veľkú ranu, z ktorej vytekala krv a niečo ako voda, ale bolo to niečo žiariace – lúč svetla. To, čo sa deje vo chvíli premenenia: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Deje sa to isté, čo vo chvíli ukrižovania. To je zázrak zázrakov!“ „Počkaj, ešte chcem, aby si sa modlila z najhlbšieho vnútra, z akého vôbec môžeš volať. Pripomeň si osoby, ktoré,  ťa v živote najviac zranili a odpusť im v mene Ježiša. Odpusť im a pros aj za nich. A mysli na to, čo robíš, aby si vniesla pokoj do svojej duše, i do duší tých, ktorí ťa zraňovali.

Keď arcibiskup prijal sv. prijímanie, Matka Božia mi povedala: „Opakuj so mnou: Pane, požehnaj kňazom, očisti ich, miluj ich, staraj sa o nich, pomáhaj im svojou láskou.“ Ľudia začali vychádzať z lavíc a pristupovali  k svätému prijímaniu.        „Počkaj chvíľu, chcem, aby si si ešte raz vzbudila ľútosť.“ „Ale ja som sa spovedala.“ „Vzbuď úkon svojej lásky. Hľa, ako sa radujem a objímam dušu, ktorá prichádza s čistým srdcom, aby ma prijala.“ Keď som šla prijať sväté prijímanie, cítila som, že je to najväčší zázrak zázrakov – ako sa Ježiš stal väzňom lásky, keď ustanovil Eucharistiu. Keď som sa vrátila na miesto, Pán mi povedal: „Počúvaj!“ O chvíľu som začula predo mnou modlitbu ženy, ktorá práve prijala sv. prijímanie. „Počula si jej modlitbu? Ani raz nepovedala, že ma miluje. Ani raz nepovedala: ďakujem ti Pane! Boli to len litánie prosieb. A tak to robia skoro všetci, ktorí prijímajú. Bez vzbudenia vďaky, prejavu lásky k prijatému Kristovi. Voči tomuto zázraku lásky.“

Keď mal celebrant udeliť požehnanie, Matka Božia mi povedala: „Daj pozor! Robíš akési divné znamenie namiesto znamenia kríža. Pamätaj – toto požehnanie kňaza môže byť pre teba posledným v živote. Jednak ho vykonaj dôstojne a jednak si uvedom aj toto.“ Ježiš ma ďalej prosil, aby som zostala po sv. omši ešte niekoľko minút. „Nevychádzaj rýchlo, keď sa skončí sv. omša. Zostaň ešte na chvíľu. Zostaň v mojej spoločnosti. Raduj sa so mnou, raduj sa zo sv. omše a dopraj mi, aby som sa mohol radovať aj ja z tvojej a v tvojej spoločnosti.“ Vtedy som sa spýtala: “Ako dlho zostávaš vo sv. prijímaní vo mne?“ „Dovtedy, pokiaľ aj vy zostávate so mnou, pokiaľ ma v priebehu dňa spomínate. Keď sa ku mne prihovárate, i ja sa prihováram k vám a tak sa môžeme navzájom rozprávať celý deň.“

Áno, milí bratia a sestry, koľko milosti človek získa pochopením alebo stráca nepochopením sv. omše. A tak je dobre, keď si to znova pripomenieme, pretože istá rutinnosť neobchádza – ako to spomína mystička Catalina – ani nás zasvätených. Áno, kamene „kričia“ – kamene našich chrámov, našich kaplniek. Ale aj „pozývajú“ a „volajú“. Boli postavené, aby sa neustále napĺňali Božou slávou, a to slávením sv. omše. Keď obdivujeme chrám alebo si vzbudzujeme určitú  ľútosť, že sa tam neslúži sv. omša, je to naozaj „výkrik“, pozvanie i otázka pre nás, ako nám záležalo, ako nám záleží a bude záležať, aby sa každý jeden z týchto chrámov, ktoré vnímame, neustále napĺňal Božou slávou.

Vďaka všetkým, ktorí dôstojne slávia najsvätejšiu obetu, ktorí sa starajú o Božie chrámy upratovaním, ozdobovaním… akoukoľvek potrebnou službou. Nech sa všetko deje na väčšiu česť a slávu Božiu – pre to – aby každý jeden chrám bol neustále napĺňaný Božou slávou.

Sláva Otcu….

https://www.tvlux.sk/archiv/play/22762