ENERGETICKÁ SILA EUCHARISTIE – Duchovné cvičenia TV LUX 16.-19. 3. 2020 Mons. Stanislav Stolárik

Predchádzajúca prednáška sa niesla v tom duchu, aby sme si pripomenuli, ako pri slávení sv. omše celé nebo napĺňa každú jednu kaplnku, každý Boží chrám a toto prežívame aj v tejto chvíli, lebo je tu živý Ježiš Kristus v Eucharistii. Spýtal som sa kameramaniek, či zachytia aj toto – prítomnosť práve týchto nebešťanov? Samozrejme je to iný rozmer, preto to nie je možné. Ale prečo tu, na našu zem pri slávení sv. omše zostupuje celé nebo?

V Roku Božieho Slova si pripomeňme práve cez Božie slovo, prečo sa tak deje. Preto, lebo keď Ježiš na púšti po zázračnom rozmnožení chleba prisľúbil Chlieb večného života, potom sa to skutočne aj stalo – keď pri Poslednej večeri povedal: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo… toto je moja krv novej zmluvy…“ (porov. Mt 26, 26-28) a „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Vtedy, ako vieme, keď Ježiš vyriekol tieto slová, chlieb sa premenil na jeho opravdivé telo a víno sa premenilo na jeho opravdivú krv. Premenila sa len podstata chleba a vína. Treba znova jednoducho a katechizmovo povedať, že naše zmysly túto zmenu nevnímajú, ale pri Poslednej večeri sa udiala a pri každej sv. omši sa deje hlboká, podstatná zmena, ktorá je reálna aj napriek tomu, že naše zmysly ju nevnímajú. Je to skutočnosť, ktorú prijímame vierou a je prejavom našej viery, keď  vždy po slovách kňaza po premenení: „Hľa, tajomstvo viery!“ znova a znova vyznávame: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Inak to nevieme povedať, vyjadriť. Moc premieňať chlieb a víno na telo a krv Pána si Ježiš Kristus nenechal pre seba. Odovzdal ju ďalej apoštolom a od apoštolov prešla táto moc sprítomňovať jeho obetu pri každej jednej sv. omši, na biskupov a od biskupov na kňazov. Teda práve preto pri liturgii sv. omše, keď sa znova a znova sprítomňuje Ježišovo telo a krv, vždy znova je prítomné celé nebo a oslavuje Boha, ktorý je plný veleby a lásky.

Ako je prítomný Ježiš Kristus vo Sviatosti Oltárnej? Je prítomný celý a nerozdielny. Teda aj pod spôsobom chleba, aj pod spôsobom vína – v Chlebe života, aj v Krvi Kristovej je vždy prítomný celý Pán Ježiš. Teda nemusíme sa báť, že ak prijímame iba pod jedným spôsobom, žeby sme neprijímali celého Pána Ježiša. Vždy ho prijímame celého. Naša západná tradícia je zatiaľ taká, že sa prijíma pod spôsobom chleba. A napokon aj v každom kúsku spôsobov chleba je prítomný jeden a celý Pán Ježiš. Pripomeniem detský príklad, ktorý sa často opakuje deťom na náboženstve, keď sa im hovorí, ako je možné, že v každom tom kúsočku Eucharistie je prítomný celý Pán Ježiš. Zvykneme im to priblížiť na príklade so zrkadlom, pričom im samozrejme neodporúčame, aby to skúšali: keď sa vám rozbije zrkadlo a vznikne viacero malých kúskov, a keď sa potom  pozriete do tohto rozbitého zrkadla, do ktoréhokoľvek  z tých „x“ kúskov a napríklad pokývete hlavou, v každom jednom z týchto kúskov pred tým celistvého zrkadla sa vaša hlava hýbe – kýva. Je tam vždy ten istý obraz, ale vy, ktorí sa dívate na tieto kúsky, ste stále len jeden. Ale tam, v tom kúsočku zrkadielka je vždy prítomný ten, ktorý sa tam díva.

My máme veľký dar od Pána Boha, že môžeme Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu – Eucharistiu – je viacero termínov na jedinú skutočnosť tejto sviatosti – že ju môžeme uchovávať pod spôsobom chleba aj v bohostánkoch našich kostolov. A tak možno teraz by už bolo dobre spomenúť, že táto téma alebo toto zamyslenie sa nesie pod duchovným názvom: „Energetická sila Eucharistie“. Zatiaľ pripomíname, ako je tu – medzi nami prítomný Ježiš, ale chceme zároveň zdôrazniť, že keď je tu stále prítomný a  ponúka sa nám za pokrm, koľkou energetickou silou je obohatená Eucharistia. A to všetko je pre naše dobro. Pre naše dobro je prijímať Telo a Krv Krista Pána, aby sme v sebe udržiavali nadprirodzený život a neustále ho posilňovali. Samozrejme, že na prijatie Eucharistie sa vždy treba aj náležite pripraviť. Ak máme ťažký hriech, treba sa vyspovedať – bezpodmienečne! Všedné hriechy oľutovať. Preto začíname každú jednu sv. omšu úkonom kajúcnosti. Ešte aj pred sv. prijímaním v ľútosti vyznávame: „Pane, nie som hoden…“ Je to ďalší „filter“, ktorý nechce prepustiť ani naše všedné hriechy ďalej, aby sme takto prijímali eucharistického Krista. Tento „filter“ chce zachytiť naše hriechy v našej osobnej ľútosti. Vykonáme aj prípravné modlitby.

V dnešnom čase nie je zanedbateľné pripomenúť aj to, že aj do Božieho chrámu a na sv. prijímanie sa máme aj náležite obliecť. Zvlášť možno v letnom čase. Niektorí hovoria, že do kostola sa nemá chodiť na promenádu a vyťahovať  najkrajšie šaty. Ale však inde sa vyťahujú najkrajšie šaty?! A na oslavu Boha a na prijatie Eucharistie nemáme prísť dôstojne oblečení? To platí rovnako. Možno práve aj tieto veci je dôležité pripomenúť aj trošku s bolesťou, lebo vidíme, že sa vytráca náležitá úcta a chápanie daru Eucharistie. V príprave na sv. prijímanie sa u niektorých stretávame s tým, že možno práve uvedené citáty Svätého Písma, alebo niektoré ďalšie odporúčania sa nie celkom berú v potrebnej miere pochopenia a niekedy sa deti a zvlášť rodičia tak „mrvia“ a pýtajú sa: „Prečo tie deti majú toto všetko vedieť?“ No prečo? Lebo sa dotýkame toho najhlbšieho tajomstva života našej viery – Eucharistie – Boha prítomného uprostred Božieho ľudu. A treba vedieť, ako a prečo sa ho dotýkať a ako sa pripraviť na stretnutie sa s Ním.

Ak teda Eucharistia je práve taká, ako sme si ju v tejto chvíli predstavili, poukážme aj na výnimočnosť jej energetickej sily, na ktorú som už upriamil pozornosť. Akú silu dáva Eucharistia? Dá sa povedať, že navonok, zmyslami to zachytávame v ojedinelých prípadoch, ale iste to neznamená, že sa tak deje len vtedy. Možno vám je známe meno Marty Robinovej, žijúcej v minulom storočí.  V roku 1918 ako šestnásťročná začala trpieť veľkými bolesťami hlavy a 25. novembra toho istého roku nečakane odpadla v kuchyni v prítomnosti svojej matky. 20 mesiacov bola v bezvedomí. Nik si však vtedy neuvedomoval, že toto bezvedomie je „mystické bezvedomie“, počas ktorého Ježiš duchovne pripravoval Martu na jej budúce povolanie a poslanie. Keď sa potom prebrala, mohla sa  pohybovať len s barlami. Avšak jej choroba sa stále viac zhoršovala a ona pocítila, že od tejto chvíle bude jej životné poslanie takto niesť kríž. Urobila súkromný úkon zasvätenia. Začali sa s ňou diať divné veci. V roku 1926 upadla do mystického stavu, ktorý trval tri týždne. Počas tohto stavu prežila veľké utrpenie, ale zakúšala aj veľkú sladkosť Božej prítomnosti. 2. februára 1929 okolo poludnia jej ruky a nohy ostali bezvládne a stuhli. Ochrnuli jej aj hltacie svaly, takže nemohla prijímať nijaké jedlo, dokonca ani nápoj. Okrem toho vôbec nespala. Pre vedcov, lekárov sa stalo veľkým tajomstvom, ako táto osoba, ktorá nemôže jesť, piť, spať, ako môže žiť?! Jediné, čo mohla prijímať bola Svätá Hostia – Eucharistia. Ale ani tú nemohla prehltnúť. Hostia, ako ona sama hovorila, akoby sama do nej vstúpila a rozplynula sa.PrijatieEucharistie bolo pre Martu najdôležitejšou udalosťou a jediným pokrmom, ktorý ju udržiaval pri živote.

Ďalšou zaujímavosťou je to, že prijímala len raz v týždni a to v utorok. V posledných rokoch to bola streda večer. V deň, keď mala prijať Ježiša v Eucharistii, od rána sa modlila, pričom opakovala svoj úkon lásky a oddanosti Ježišovi Kristovi. V ten deň pristupovala aj k sviatosti zmierenia. Po prijatí Eucharistie vydala tichý výkrik úžasu, radosti, upadla do extázy, úplne splynula s Bohom a počas toho vytrženia jej tvár žiarila nadpozemským šťastím a krásou. Až nasledujúci deň po prijatí Eucharistie sa skončila extáza. Samozrejme, že aj počas týchto náročných chvíľ prežívala to, čo sv. Ján z Kríža, čo sme sa dozvedeli aj o sv. Matke Tereze – temnú noc opustenosti, kvázi opustenosti od Boha. Ako hovoril, sv. Ján z Kríža, je to jeden z najväčších prejavov Božej priazne voči človekovi. Je podivuhodné, ale v hĺbke mystického života je to práve tak. Áno, mnohí sa pýtali, ako je to možné, že takto žije? Či jej nechýba jedlo? A ona odpovedala: „Jem oveľa viac ako oni, pretože sa sýtim eucharistickým telom a krvou Pána Ježiša. Chcem im povedať, že oni sami v sebe blokujú účinky tohto pokrmu.“ V roku 1930 Marta dostala dar stigiem, hojne krvácala, vytieklo jej obvykle 3 litre krvi a tak znova sa zrodila ďalšia otázka, ako môže takáto žena žiť, keď pri týchto stigmatických bolestiach príde o tri litre krvi? V roku 1931 každý piatok prežívala Pánovo umučenie: na jej hlave, rukách, nohách, boku sa objavili stigmy – teda Kristove rany, ktoré hojne krvácali. Prežívala bolesť umučenia a smrti Ježiša Krista. Všetko to obetovala za spásu hriešnikov. Sama hovorievala: „Najväčšou tragédiou človeka je hriech a taký život, akoby Boh neexistoval.“ Teda aj taký prípad je dobré uviesť a spomenúť.

Možno spomenúť aj blahoslavenú Alexandrinu Máriu da Costa z Portugalska, ktorá žila – dá sa povedať podobným štýlom. Žila tiež v minulom storočí. Keď mala 14 rokov, chceli ju muži prepadnúť a znásilniť, radšej vyskočila z okna, ale to jej privodilo zdravotné problémy, ktoré neskôr trpezlivo znášala bez možnosti mobility. Uvedomila si, že odteraz toto bude jej poslanie. Povedala: „Ježišu, ty si väzňom vo svätostánku, ja som väzňom na svojom lôžku.“ Od piatku 3. októbra 1938 do 24. marca 1942 mávala každý piatok mystické zážitky. Prežívala Kristove muky. V roku 1936 dostala od Ježiša v mystickom zážitku pokyn, aby Svätému Otcovi Piovi XII. zverila posolstvo o zasvätení celého sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Od 27. marca 1942 prestala prijímať akýkoľvek pokrm, žila len z Eucharistie. Rok na to ju štyridsať dní a štyridsať nocí prísne kontrolovali, ale nedokázali vysvetliť tento nevídaný jav – ako môže žiť iba z Eucharistie. Aj to je jeden zo zaujímavých pohľadov na silu, energetickú silu Eucharistie. Môže nás to pohýnať k prehodnoteniu, ako my využívame možnosť prijímania práve tejto potrebnej sily pre náš duchovný život.

Ak nemôžeme prijímať z akéhokoľvek dôvodu – je tu nejaká cirkevno-právna prekážka (prekážku treba najskôr odstrániť; za určitých podmienok dišpenzom kompetentnej cirkevnej autority) alebo nemožnosť prísť na sv. prijímanie, započúvajme sa do slov sv. Terézie z Avily, ktorá hovorí o duchovnom sv. prijímaní: „Keď neprijímate sv. prijímanie a keď sa nezúčastníte na sv. omši, môžete prijímať duchovne. To prináša bohaté ovocie. Týmto spôsobom príde do vás láska nášho Pána.“ Nádherné slová, myšlienka, ktorú zdôraznil aj Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike o Eucharistii (Cirkev žije z Eucharistie). Sú to veľmi dôležité slová. A sv. Leonard z Porto Maurízio povedal: „Sľubujem vám, ak budete denne viackrát praktizovať duchovné prijímanie, bude vaše srdce v priebehu jedného mesiaca úplne premenené.“ Aké nádherné prisľúbenie! Sv. Augustín, veľký cirkevný učiteľ nám všetkým vo vzťahu k sv. prijímaniu odkázal: „Pretože denne hrešíme,  musíme denne prijímať sv. prijímanie.“ Znova obrovské posilnenie, ktoré nás napokon vedie aj vo vzťahu k prítomnému Ježišovi v Eucharistii v našich chrámoch – k adorácii.

Známa osobnosť – Charles de Foucauld, ktorý žil roky na Sahare, mal Eucharistiu vo svojej skromnej kaplnke. Často sa pýtal sám seba: prinesie moja prítomnosť na tomto mieste nejaký úžitok? Veď to nebolo kresťanské prostredie, ale práve naopak – prostredie nepriaznivo naklonené kresťanskému spoločenstvu. Teda: prinesie to nejaký úžitok? Ak nie, prítomnosť Najsvätejšej Sviatosti bez pochyby prinesie úžitok vo veľkej miere, pretože Ježiš nie je nikde tak prítomný, žeby nevyžaroval milosť. Už samotná Eucharistia – niekoľkokrát som to spomenul aj kňazom tu, v našej diecéze: „Keď možno aj sami slúžite sv. omšu, Eucharistia svojou silou premieňa prostredie,  v ktorom ste. Preto to má význam. Aj adorácia, aj každé slávenie sv. omše – je to veľmi, veľmi potrebné.“ 

O sv. Jánovi Vianneym, o ktorého duchovnom živote iste nikto z nás nepochybuje, vieme, že viac času strávil v kostole pred eucharistickým Kristom, ako na fare. Dokonca ešte aj keď učil deti katechizmus alebo keď vykladal pravdy viery v kostole, často ukazoval na bohostánok a hovoril: „On nás počúva.“ Kiež by sme tak všetci  počúvali, ako nás počúva Pán Ježiš. Ale tiež dal veľmi zaujímavé odporúčanie, keď povedal: Keď prechádzate okolo nejakého kostola, tak vstúpte a pozdravte Pána. Môžeme snáď prejsť okolo dverí priateľa bez toho, aby sme mu nepovedali dobrý deň, aby sme ho nepozdravili? A na záver, čo sa týka sv. Jána Vianneya, také zaujímavé odporúčanie možno pre tých, ktorí sa v noci budia: „Počúvajte deti moje, keď sa v noci zobudíte, choďte v duchu rýchlo pred bohostánok a povedzte Pánovi: „Bože môj, tu som! Prichádzam, aby som sa ti klaňal, aby som ťa chválil a velebil, aby som ti ďakoval a miloval ťa, aby som  ti s anjelmi robil spoločnosť.“ Aké nádherné odporúčanie, ktoré sa dá ľahko realizovať v živote každého jedného z nás.

Spomeniem ešte sv. Teréziu Benediktu od Kríža, známejšiu pod menom Edita Steinová, ktorá bola pôvodom Židovka. Vo Frankfurte vošla raz so svojou priateľkou do Božieho chrámu a zrazu zbadala, ako do kostola vstúpila žena. Hovorí o tom: „Ako sme tak stáli v úctivom mlčaní, vošla akási žena s košíkom a kľakla si do jednej z lavíc na krátku modlitbu. Bolo to pre mňa čosi úplne nové. Do synagógy a protestantských kostolov, ktoré som navštívila, sa chodievalo iba na bohoslužbu. A tu sa ktosi vytrhol z kolotoča každodenných povinností, aby vstúpil do prázdneho kostola. Akoby na dôverný rozhovor. Nikdy som na to nemohla zabudnúť.“ O štrnásť rokov neskôr spomína, ako už mnohé hodiny aj ona sama trávi pred eucharistickým Kristom.

A pokračujeme ďalej v poukazovaní na energetickú silu Eucharistie. Teraz vo vzťahu aj k prírodným zákonom. Spomeniem hroziace tsunami z roku 1906 v Južnej Amerike v Columbii, kde mestu Tumaco, hrozili práve prívalové vlny tsunami. Vtedy dvaja augustiniánski kňazi vyšli v ústrety týmto blížiacim sa vlnám a keď ony dosahovali vrchol, prežehnali tieto vlny Eucharistiou a vlny tsunami nespôsobili škody, ktoré hrozili. Je to pre nás možno nepochopiteľné, nepredstaviteľné – ako je to možné, ako sa to mohlo stať, udiať, ale jednoducho bolo a je to tak. To je rok 1906. Ale máme záznam aj z roku 2002 a to nie až z takej diaľky – zo Salzburgu. Vieme veľmi dobre, aké sú nebezpečné záplavy vôd. Aj v Salzburgu sa v tom čase dvíhala voda a už chýbalo len 7 cm na to, aby skaza bola dokonaná. Vtedy miestny arcibiskup Georg Eder si nejakým spôsobom, povedal by som – vymohol povolenie, aby mohol vojsť do pásma, ktoré bolo už uzavreté a s Eucharistiou požehnal tieto prívaly vody. Zastali. Nejako veľmi sa o tom nepísalo, aj keď sa napokon predsa len hovorilo  o eucharistickom zázraku zastavenia povodne v Salzburgu. To je teda vzťah aj voči prírodným zákonom.

Znova sa však vráťme k človekovi. Koľkí lekári, ale aj iní konštatovali nesmierny pokoj a upokojenie ťažko chorého človeka, pacientov po sv. spovedi. Koľkokrát sa stalo, keď sa lekár pri vizite pýtal: „Ako sa máte?“ Pacient, pacientka odpovedali: „Už dobre, už som vyspovedaný, už som prijal aj  Božie telo.“ A bolo to cítiť a vidieť na pokoji toho človeka, pripraveného na vstup do večnosti. Prijal viaticum. Neostal len tak. A tak sa napĺňajú nádherné slová sv. Ignáca Antiochijského o Eucharistii: „Eucharistia – to je liek nesmrteľnosti a protiliek smrti.“ Eucharistia je naozaj Pokrm značne obrovskej energetickej sily. Aby sme si to nezamieňali – nie je tabletkou kozmonautov, ktorá nasýti kozmonauta na istý čas. Eucharistia je Chlebom večného života. Preto denne ďakujme za dar Eucharistie. Prijímajme Božie telo – Ježiša Krista. Keď sa inak nedá, aspoň duchovne. Aj to má svoju silu a veľkosť. Aj v noci pri prebudení, klaňajme sa Ježišovi prítomnému v Eucharistii. Chváľme ho, zvelebujme. Nám to prinesie osobnú premenu života. A aj nášmu okoliu prinesie premenu, lebo On vyžaruje tú silu, ktorá je potrebná k premene. Aj my sa budeme meniť každý jeden. Milí bratia a sestry, je všetko spomenuté o energetickej sile Eucharistie neuveriteľné? Nie! Práve  preto voláme: „Hľa, tajomstvo viery!“

Sláva Otcu….    

https://www.tvlux.sk/archiv/play/22766