PANNA MÁRIA, EUCHARISTICKÁ ŽENA – Duchovné cvičenia TV LUX 16.-19. 3. 2020 Mons. Stanislav Stolárik

Známy je sen, ktorý mal svojho času don Bosco. Videl v ňom more, na ktorom sa plavila obrovská, vznešená loď. Vôkol tejto lode bolo veľa iných malých lodičiek. Boli tam však aj lode vyzbrojené zbraňami všetkého druhu, ktoré boli pripravené k útoku práve na túto vznešenú loď, ktorú viedol pápež. Jeho pokyny poslúchali aj posádky malých lodí. Zdalo sa, že útočiacim nepriateľom praje aj počasie. Uprostred nesmierneho mora vyčnievali z vody dva blízko seba stojace vysoké, mohutné stĺpy. Na jednom bola socha Nepoškvrnenej Panny Márie a pod jej nohami široký nápis: „Pomocnica kresťanov“. Na druhom, mohutnejšom a vyššom stĺpe bola Eucharistia a pod ňou nápis: „Záchrana veriacich“.

Pápež stál pri kormidle a všemožne sa snažil, aby uprostred boja a hroznej búrky zaviedol loď práve  medzi tieto dva stĺpy. Nepriateľské loďstvo útočilo všetkými spôsobmi na vznešenú loď, snažilo sa ju zajať, potopiť, ale ona pod vedením pápeža obratne a bezpečne plávala smerom dopredu. Nepriateľ zúrivo útočil ďalej a smrteľne zranil pápeža. Medzi nepriateľmi zaznel radostný a víťazný pokrik. Ale sotva zomrel pápež, na jeho miesto nastúpil druhý. Nový pápež premohol všetky prekážky a doviedol loď medzi oba stĺpy. Jednou reťazou ju priviazal k stĺpu, na ktorom bola Eucharistia a druhou reťazou k stĺpu, na ktorom stála Nepoškvrnená Panna Mária. Medzi nepriateľskými loďami nastal hrozný zmätok. Všetky lode, ktoré doposiaľ napádali pápežskú loď, zmätene unikali, vrážali do seba, a potápali sa. Až napokon zavládol na mori pokoj.

Tento sen don Bosco vysvetlil takto: „Nepriateľské lode – to je prenasledovanie. Cirkev čakajú veľké súženia. Čo sa dosiaľ robilo, to v porovnaní s budúcnosťou nič nie je. Nepriatelia predstavujú lode, ktoré chcú potopiť pápežskú loď. V tomto zmätku ostáva iba úcta k Panne Márii a časté sväté prijímanie. Využime ich čo najlepšie a rozširujme ich medzi všetkými.“ Teda tieto dva mocné stĺpy – úcta k Panne Márii a k Sviatosti Oltárnej sú značnou záchranou a posilou pre celú Cirkev. To je najväčšia posila, ktorú môžeme mať k dispozícii v rámci všetkých týchto zápasov.  O ne sa vždy môžeme opierať.

Keď tento rok  prežívame v našej diecéze Rok Eucharistie, tiež sa chceme pripútať k tomuto neotrasiteľnému stĺpu, ktorým je Eucharistia – záchrana veriacich. Pred troma rokmi sme prežívali  Rok Fatimy.  Vtedy sme sa pripútali k tomu druhému stĺpu – k stĺpu Panny Márie, zasvätením diecézy jej Nepoškvrnenému Srdcu. Na túto udalosť sme sa duchovne pripravovali 9 mesiacov. Chceme ďalej pokračovať – pripútaním sa mocnou „reťazou“ nášho vzťahu k Eucharistii. Takto pripútaní k Eucharistii i k Márii môžeme aj uprostred všetkých nástrah a búrok, ktoré číhajú na nás ako na jednotlivcov, i na Cirkev, ísť životom s istotou bezpečnej ochrany, neotrasiteľnej sily plynúcej z Eucharistie a z ochrany Panny Márie. Môžeme si tieto dva „stĺpy“ predstaviť aj vizuálne – tu, v našej kaplnke, dívajúc sa na bohostánok, ktorý je jedným z dvoch neotrasiteľných „stĺpov“, ku ktorému sa v tomto Roku Eucharistie, slávenom v našej diecéze tak veľmi mocne pripútavame. A druhým stĺpom je Panna Mária, ktorej sochu tu máme. Ako som už povedal, k nej sme sa zasvätením pripútali pred troma rokmi. 

Vtedy som aj prostredníctvom TV Lux predstavil túto sochu „Prestrieľanej Panny Márie“, ako  som ju vtedy nazval, pretože pri detailných záberoch je vidieť diery po guľkách, ba dokonca aj črepiny po granátoch. Tie vznikli pri prechode fronty cez Rožňavu. Či boli strely, ktoré spôsobili na soche diery, vystrelené úmyselne alebo nie, ťažko v tejto chvíli povedať. Ale vy, ktorí ste tu, iste sa pamätáte na  srdce, ktoré má Panna Mária zavesené na modliacich sa rukách. V tom srdci tam sme my všetci – celá diecéza a chceli tam byť vložení aj niektorí ďalší. Sú v ňom. Veď Máriino srdce je také veľké, že doň vojde každý. Každý deň, keď prichádzame sem, do našej kaplnky, si úkon zasvätenia našej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie pripomíname a zároveň prosíme za celú diecézu, ktorá je v Máriinom srdci a veríme, že Mária je našou orodovníčkou naďalej, stále.

V rámci rozjímaných tajomstiev života Ježiša Krista, hľadáme ešte jednu posilu. Keď sa dívame do Betlehema, kde je ten istý Ježiš, ktorý je v Eucharistii, vidíme, ako sa nad ním skláňajú a klaňajú sa mu Mária i Jozef, ktorého sochu máme vzadu v našej kaplnke. Máme tu neotrasiteľnú trojicu – Ježiš, Mária i Jozef, ktorí nás vedú, ochraňujú, vyprosujú potrebné milosti a chránia nás. Ježiš je v najlepších rukách Márie a Jozefa a do týchto rúk sa oddávame aj my, keď ho chceme spoznávať a chceme sa mu klaňať práve v týchto chaotických časoch. Zároveň to všetko prežívame aj v rámci prípravy na Eucharistický kongres, ktorý bude v septembri v Budapešti.1

Dívame sa na postavu Ježišovej Matky Márie. Znova pozeráme do hornej siene, kde, ako čítame v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 1, 13-14), apoštoli sa schádzali na modlitby, na lámanie chleba spolu s Pannou Máriou a tak očakávali zoslanie Ducha Svätého. Tam sa rodí hlboká súvislosť mariánskej prítomnosti v blízkosti Eucharistie, alebo lepšie povedané, ako si to bližšie povieme o chvíľu: tam sa potvrdzuje nesmierna, hlboká blízkosť Panny Márie vo vzťahu s Eucharistiou. Ak rozjímame nad tým, čo priniesli dejiny mariánskej úcty; a možno slová, ktoré poviem budú trochu vážnejšie, dôslednejšie a budú si vyžadovať pozorné pochopenie; hovoríme o predĺžení vtelenia, ktoré sa udialo v Márii. Ak je totiž Eucharistia predĺžením vtelenia, ktoré sa uskutočnilo v lone Panny Márie, potom je do tej istej miery i predĺžením Máriinho materstva. Teda Ježiš prijal telo v Márii a v Eucharistii Ježišov život pokračuje ďalej, až do konca sveta. Preto aj cirkevná tradícia sa prikláňa k tomu, že Eucharistia je výsostne mariánska. Takpovediac, ako to povedal sv. pápež Ján Pavol II.: „Eucharistia má Máriinu vôňu.“ To je veľmi krásne vyjadrenie.  

Z novodobejších dejín medzi prvšie vyjadrenia, zaznamenané v 14., 15. storočí, patrí zaujímavé vyjadrenie francúzskeho teológa Jeana Gersona, ktorý už vtedy nazýva Pannu Máriu „Matka Eucharistie“. Povedal: „Ty si Matkou Eucharistie, lebo si Matkou dobrej milosti. Toto tajomstvo a túto Sviatosť si po tvojom Synovi poznala lepšie, než všetci ostatní ľudia.“ Znova sa vrátime k tomu, čo som hovoril pred chvíľou, aj keď je to trošku náročnejšie – o prepojení medzi telom, ktoré si Ježiš vzal z Panny Márie a Eucharistiou. Keď je Mária Matkou Ježiša Krista a pozná ho ako každá mama pozná svoje dieťa – od chvíle počatia, tak samozrejme, ako tvrdí Gerson – najlepšie ona – mama Ježiša Krista rozumie aj jeho prítomnosti v Eucharistii.

S titulom: „Matka Eucharistie“ sa oboznámil aj slávny klavirista a židovský konvertita Hermanh Cohen, žijúci v 19. st., ktorý sa neskôr stal karmelitánom. Povedal: „Prešiel som svet, videl som svet, miloval som svet, iba jedno som sa vo svete nenaučil: že v ňom nenájdem šťastie. Potom mi Mária dala pochopiť tajomstvo Eucharistie. A ja som spoznal: Eucharistia je život, je šťastie. Nemám už inú matku, ako Matku krásnej lásky, ako Matku Eucharistie. Ona mi dala Eucharistiu a Eucharistia si zobrala moje srdce.“

V 19. st. nemôžeme obísť eucharistiána – vzácneho človeka, kňaza – sv. Pietra Juliana Eymarda, zakladateľa eucharistiánov, ktorý sa zaslúžil o rozšírenie titulu „Naša milá pani od Najsvätejšej Sviatosti“. Tento titul verejne potvrdil aj pápež Pius X. a spojil vzývanie tohto svätého mena s odpustkami. V roku 1921 Svätá Stolica schválila formulár sv. omše k našej Pani od Najsvätejšej Sviatosti. Mohli by sme spomínať aj kroky svätého pápeža Pavla VI., ktorý potvrdzoval myšlienky sv. Pietra Juliana Eymarda a zvlášť pápeža – svätého Jána Pavla II., ktorý hovoril o „eucharistickej žene“. Tento titul nesie aj naša dnešná prednáška: „Panna Mária, eucharistická žena“. Je pravdou, že ak sa v súvislosti s Eucharistiou, spomína Panna Mária, môže vzniknúť aj nejaká obava… Dovolím si povedať jednu skúsenosť z dejín, ktorá je jednoznačná. Tam, kde bola vždy živá mariánska úcta, bol vždy živý a správny aj vzťah k Eucharistii. A to platí aj opačne. Kde sa rozvíjal zdravý a správny postoj a vzťah k Eucharistii, tam bola vždy živá a správna aj mariánska úcta. A kde sa postupne odsúvala mariánska úcta do úzadia, tam sa následne revidovala i náuka o Eucharistii. Máme teda veľkú dôveru, že iniciatíva sv. pápeža Jána Pavla II., ktorá nás pozýva do Máriinej školy, chce nám predstaviť Eucharistiu cez Máriu ako preveľký dar, ktorý môžeme práve cez ňu ešte lepšie spoznať. Aj viaceré eucharistické kongresy mali titul, ktorým vzývali Pannu Máriu pri rozjímaniach. V Sydney „Matka Najsvätejšej Sviatosti“, „Madona Eucharistia Sevia“, „Mária hviezda evanjelizácie“…, trikrát bol eucharistický kongres v Lurdoch.

A tak sa dostávame k najznámejšej encyklike o Eucharistii, od sv. Jána Pavla II.: „Cirkev žije z Eucharistie“. V 6. kapitole tejto encykliky nás svätý pápež pozýva do školy Panny Márie – eucharistickej ženy. Keď začal túto tému, hneď sa vo svete objavili dvojaké reakcie. Prvá bola: „No konečne ide katolícka Cirkev hovoriť o žene a teda o vysviacaní žien za kňazov.“ Druhá reakcia bola: „Ak znova katolícka Cirkev kladie do popredia Pannu Máriu, znova kladie nejakú prekážku ekumenického dialógu.“ Ale kto správne rozumie týmto  nastoľovaným témam, stále sa vracia k pravdivému, starodávnemu: „Skrze Máriu k Ježišovi“. Mária nás naozaj môže viesť aj k Najsvätejšej Sviatosti, lebo má k nej hlboký vzťah. A toto je veľmi dôležité. Spomenieme si 5 bodov, ktoré pápež uvádza na túto tému.

Prvý bod: Mária nás povzbudzuje k dôvere prijať v plnej otvorenosti Ježišove slová o Eucharistii. Sv. pápež Ján Pavol II. to povie jednoducho a zrozumiteľne: Keď platili slová, ktorými Ježiš utíšil búrku, nasýtil zástupy, atď., tak isto sú pravdivé aj slová, ktoré vyslovil o Eucharistii, a my im chceme veriť a máme veriť, že sú pravdivé a že pri sv. omši naozaj dochádza k premeneniu chleba na Telo Kristovo a vína na Kristovu Krv. Jednoduchá je logika, ktorú uvádza pápež. Práve viera v tieto slová človekovi pomáha aj v kritických chvíľach, keď má v sebe nejaké pochybnosti. Druhý bod, na ktorý poukazuje pápež je: Mária počala a nosila pod srdcom to isté telo a krv Syna, ktoré prijímame v Eucharistii a bola prvým svätostánkom. Prvá kontemplovala narodeného Ježiša – teda sa mu klaňala. Mohli by sme len zopakovať, čo som povedal v úvode, že prvými klaňajúcimi sa Ježišovi boli Mária i Jozef. Teda Jozefa – zvlášť v tomto mesiaci marci – nebudeme odsúvať, ale budeme ho spomínať – že bol tam a klaňal sa Ježišovi. A tu Svätý Otec Ján  Pavol II. hovorí o  analógii medzi „fiat“ a „amen“. Keď Mária vyslovuje „fiat“, dáva sa Bohu plne k dispozícii. Podľa jej príkladu, aj my pri sv. prijímaní keď hovoríme slovo „amen“, jednak potvrdzujeme vieru v toho istého Božieho Syna, ktorého prijímame, ale v tom istom slove by malo byť obsiahnuté aj naše odovzdanie sa k dispozícii Bohu. „Amen“ – prijímam a odovzdávam sa. „Fiat“ a „amen“. Táto hlboká súvislosť, na ktorú pápež poukazuje, je značne dôležitá a zároveň už tu, počas tehotenstva Panny Márie nastáva nádherné klaňanie sa viacerých osôb Ježišovi, prítomnému ešte pod srdcom svojej Matky. Alžbeta sa poklonila, Ján pod jej srdcom sa pohol, pozdravil Toho, ktorému mal vo svojom budúcom poslaní pripravovať cestu. Môžeme tu hovoriť o určitom spôsobe adorácie. Teda telo Kristovo od prvého okamihu počatia vyvoláva potrebu poklony.

Tretí bod hovorí, že pri slávení pamiatky Pánovho umučenia, teda pri slávení sv. omše sa opakuje to, čo Mária prežívala počas svojho tehotenstva, i to, čo zakúsila pod krížom. Teda predstavme si obetný charakter Márie, ktorý ako žena prijíma – iste radosť, ale aj obetu budúceho materstva. Obetuje Ježiša v chráme a toho Ježiša, ktorého prijala pod svoje srdce, ktorého obetovala v chráme, potom stojac pod krížom znova obetuje nebeskému Otcovi, cítiac predpovedaný krutý meč bolesti. V súvislosti aj s predchádzajúcim bodom, keďže slávenie sv. omše je vždy pripomínaním Kristovej obety na kríži, teraz to povedzme celkom jednoducho a skúsme si predstaviť: Panna Mária nosila Ježiša pod srdcom, je to ten istý Ježiš, ktorý je v Eucharistii a po odchode Ježiša do neba Mária v zbore apoštolov ide na sv. prijímanie. Apoštol alebo iný kňaz jej povie: „Telo Kristovo“ a ona znova prijíma to isté telo Kristovo, ktoré prijala pri zvestovaní pod svoje srdce. Aké krásne súvislosti a skutočnosti v živote Panny Márie a jej Syna, na ktoré poukázal Svätý Otec Jána Pavol II.

Štvrtý bod: Kde je Eucharistia, tam je Cirkev. Mária, ako Matka Cirkvi je pri každom eucharistickom slávení. To je prastaré tvrdenie – kde je Eucharistia, tam je Cirkev – a to znova zvýraznil pápež. Mária ako Matka Cirkvi je pri každom eucharistickom slávení, lebo stála pod krížom. Mária tam vtedy na Kalvárii stála pod krížom a sv. omša je sprítomnenie kalvárskej obety Ježiša Krista už nekrvavým spôsobom, teda Mária je aj pri každej jednej sv. omši. Preto aj svätý pápež Ján Pavol II. hovorí, že k oltáru treba vždy vykročiť spolu s Máriou, ale to vykročenie a zároveň i znova vstúpenie do Máriinej školy nech nás neprestajne sprevádza a formuje. Táto tradícia je zhodná ako na východe, tak aj na západe. A napokon piaty bod – Eucharistia. Nádherné Máriino Magnifikat je oslavou Boha a vzdávaním vďaky za jeho veľké činy, ktoré boli napokon prevýšené vykupiteľským vtelením. Mária svojou spiritualitou v Magnifikate vyjadruje, učí nás prežívať eucharistické tajomstvo. Mária vyspievala Magnifikat v čase, keď už nosila Ježiša pod srdcom.  Keď my prijímame Ježiša do svojho srdca, do svojej duše, príklad Panny Márie nás všetkých pozýva k tomu, aby sme my sami vyspievali, aké veľké veci nám urobil Pán – v priebehu dejín, ale aj v našom osobnom živote, v našom čase, v našom životnom príbehu. Teda tu sa rodí nový zárodok nových dejín, nových nebies, novej zeme, to, o čom čítame v Zjavení sv. apoštola Jána. Pretože Ježiš je zárodkom nových čias.

Milí bratia a sestry, ak sa znova vrátime k už spomenutej postave sv. Pietra Juliana Eymarda, zakladateľa eucharistiánov, ktorý sa vyznal vždy pred bohostánkom a u Panny Márie, ktorej sa mimoriadnym spôsobom odovzdal zvlášť v posledných rokoch života, doplníme z jeho života jeho osobné vyznanie: „Znášal som veľké telesné utrpenia, aj nedocenenie, osočovanie, pocit, že moja modlitba aj skutky nemajú význam…“, to všetko odovzdával tam, znova obrazným spôsobom povedané: medzi tými dvoma stĺpmi – Eucharistiou a Máriou. Svätec nás poúča: „Posvätenie kňazov v sebe zahŕňa všetko ostatné. S kňazmi sa získava a posväcuje farnosť i celá krajina.“ Teda, ak sme počuli výzvu, tlmočenú nám cez Catalinu Rivas  – výzvu k modlitbe za kňazov, tu sa to len potvrdzuje. Cez kňazov, ktorí sa držia týchto dvoch „stĺpov“ a ešte majú v úzadí, „za chrbtom“ mocnú postavu sv. Jozefa, sa obnovuje farnosť i celá krajina.

A všetkým takým, ktorí si kladú otázku, či chodiť alebo nechodiť na sv. prijímanie, svätec odpovedá: „Musíš chodiť na prijímanie a to nie preto, že si svätý, ale aby si sa svätým stal. Niektorí by mohli pristupovať k prijímaniu a nerobia to pod zámienkou, že sú unavení, nenaladení, nie dosť sústredení…, ale to je lesť diabla. Ak si spytuješ svedomie a nie si si vedomý ťažkého hriechu, môžeš ísť na sv. prijímanie. Každodenné nedbalosti ako netrpezlivosť, samoľúbosť, sebeckosť – odhoď do ohňa Božej lásky. Čo odpustí táto láska, je naozaj odpustené. Chodievaj na prijímanie. Často som sa zamýšľal nad tým, aký prostriedok by mohol pomôcť všeobecnej ľahostajnosti a vlažnosti, ktorá sa tak hrozným spôsobom zmocnila mnohých katolíkov. Nachádzam, iba jeden jediný – Svätú Eucharistiu – lásku k eucharistickému Pánovi. Svätá Eucharistia nie je iba životom kresťana ako jednotlivca, je aj životom národov. Storočie ide smerom dopredu alebo dozadu v takej miere, v akej si uctieva Najsvätejšiu Sviatosť.“ Toľko k slovám sv. Pietra Juliana Eymarda.   

Milí bratia a sestry, končíme naše úvahy o Eucharistii. Priblížili sme niekoľko pohľadov na vznešenosť a dôležitosť sv. omše i eucharistických poklôn. Iste sme neobsiahli všetky, lebo to sa v takom časovom úseku nedá. Nech naše aktivity týmto smerom – k úcte a láske k Eucharistii – sú čím častejšie. Prichádzajme do Božieho chrámu, konávajme aj poklony. Nezanedbávajme ani náležitú úctu správania sa v Božom chráme. Koľkokrát som si všimol, že pri vstupe do katolíckych kostolov nastáva vrava, akoby taká určitá rozpustilosť, ako na nejakom športovisku. Keď sa ide do mešity, každý sa vyzuje, ženy musia mať zahalené ramená a každý sa tomu v tichu podrobí. Aj naše kostoly vyžadujú náležitú dôstojnosť, upravenosť. Pre nás mužov to napríklad znamená aj sňať pokrývku hlavy – čiapku, klobúk… čo sa už tiež v značnej miere nedodržiava. Ďalej máme zachovať eucharistický pôst aspoň hodinu pred svätým prijímaním – nič nejesť, nič nepiť okrem vody. Lieky pochopiteľne možno prijať. Žijeme v prostredí, v ktorom naše kostoly neustále kričia, oslovujú, pozývajú, aby sme sa každý jeden pričinili o to, aby naše chrámy boli vždy naplnené Božou slávou, ale aj nami – pokrstenými, pobirmovanými, aby sme sa už nechválili tým, že sme nepraktizujúci veriaci, lebo je to jeden z prejavov určitej falošnej „hrdosti“ vyhlasovať: „ja som katolík, ale nepraktizujúci“. Toho sa zbavme. Dá sa to prelomiť len tak, ak si znova pripomenieme, že nad všetky vznešené chrámy sveta sme postavení my – každý jeden, lebo každý jeden z nás je chrámom Ducha Svätého.

V prvom rade my máme byť naplnení Božou slávou, Božou milosťou. A keď každému z nás bude záležať, aby sám bol naplnený Božou slávou, potom ani naše kostoly nebudú pustnúť, zívať prázdnotou, chátrať, rozpadávať sa, či meniť sa na iné účely, lebo si budeme pravidelne chodiť po napĺňanie sa Božou slávou, budeme sa chodiť sýtiť eucharistickým Chlebom večného života, ktorý je vždy v správnom čase a na správnom mieste – vždy k dispozícii. Preto spolu s Máriou i Jozefom – našimi osobnými obľúbenými patrónmi, rozvíjajme svoj vzťah k živému Ježišovi v Eucharistii. Pamätajme, že každý jeden svätec mal vo svojom duchovnom programe práve tieto dva „stĺpy“ – Eucharistiu a Máriu. Pevne sa pripojme aj my k týmto dvom neotrasiteľným „stĺpom“ – Eucharistii i Márii a určite sa nestratíme. Prajem vám všetkým hojné Božie požehnanie a stálu ochranu Márie i Jozefa.

Sláva Otcu….

 

https://www.tvlux.sk/archiv/play/22780

1 Pozn.: kvôli pandémii korona vírusu sa kongres neuskutoční.