OPRAVDIVÁ ŽIVOTNÁ MÚDROSŤ SA RODÍ Z BÁZNE PRED PÁNOM – Streda 14 týž. – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 8.7. 2020

V ostatných dňoch sme si pripomenuli viacero putovaní. Najskôr to bolo putovanie Panny Márie, keď sa ponáhľala do Ain Karim  k Alžbete. Iste to bola náročná cesta, ale bola zavŕšená radostným stretnutím. Ďalej sme si pripomenuli priputovanie svätých Cyrila a Metoda zo Solúna na Veľkú Moravu k našim predkom. Prišli s vierou, dôverou, s Božím požehnaním. Prišli, aby posilnili zasiate semienka viery. Urobili obrovský kus práce. Akej odmeny sa dočkali svätý Cyril a Metod? S pokorou a bolesťou musíme priznať, že sa im preukázal mnohý nevďak, aj sa im ublížilo a veľa ublíženia prišlo z vlastných radov. Aj to si pripomíname práve pri 1150. výročí ustanovenia sv. Metoda za panónskeho arcibiskupa. Čo všetko tento svätý biskup pretrpel… až napokon ho vlastní dali do väzenia. Ale ďakujeme Pánovi, že semienka zasiate našimi vierozvestami dodnes prinášajú úrodu. I keď cez mnohé turbulencie časov, aj tých nedávnych, ale predsa tie semienka mali v sebe život, silu a nejakým spôsobom vždy klíčili a prinášali úrodu.

S radosťou spomíname na ďalšie putovanie, ktorého svedkami sme mohli byť. Pred  dvadsiatimi piatimi rokmi navštívil našu vlasť svätý Ján Pavol II. Pamätné sú chvíle jeho stretnutia s mládežou v Nitre, stretnutie pri Sedembolestnej Panne Márii – patrónke Slovenska v Šaštíne, svätorečenie košických mučeníkov na letisku v Košiciach. Modlitba Akatist v Prešove s gréckokatolíkmi. Ale aj ekumenická modlitba pri pamätníku Caraffovych jatiek v Prešove. To bol veľmi silný signál vyslaný na celé Slovensko i do celého sveta. A potom Levoča – to vyše polmiliónové stretnutie, či prítomnosť zhromaždeného veriaceho Božieho ľudu. Tento najvzácnejší pútnik nám priniesol veľmi veľa dobra. Vďaka Pánovi, že našu vlasť mohol navštíviť trikrát. Ale ktorí si pamätáte časy jeho návštev, viete, že pred každou návštevou sa v médiách veľmi hromadili  správy proti jeho návšteve – čo to všetko obnáša, čo to všetko bude stáť… A pritom sa opravovali cesty. Keďže som bol v tom čase v košickej diecéze, dobre si pamätám že sa vtedy obnovil stred mesta Košíc. Svätý Otec si nič nevzal so sebou. Všetko ostalo a ostalo to nielen veriacim, ale všetkým. Ale čo je najhlavnejšie – ostalo ním prinesené a udelené Božie požehnanie, ktoré napriek tomuto utrpeniu a mnohým atakom a útokom bolo treba prekonať. Áno, koľko dobra rozosial Svätý Ján Pavol II. za takmer 27 rokov svojej pápežskej služby po celom svete! Koľko kritiky, útokov sa však veľakrát znášalo na jeho adresu, na jeho hlavu. Najzjavnejším útokom bol atentát. Ale znova nám treba len zopakovať, že to rozosiate Božie dobro klíči a prináša úrodu, aj keď sa to veľakrát nezdá. Klíči a prináša úrodu aj tu na Slovensku – cez jeho náuku o tele, o manželstve, ale samozrejme aj cez mnohé ďalšie iniciatívy, ktoré vychádzajú z myšlienok svätého Jána Pavla II.

Teda nastúpená cesta v Božej službe nebýva vždy jednoduchá a ako každá jedna ľudská životná cesta, má aj svoje tŕnie a veľakrát zavŕšenie či vo veľkej bolesti alebo v mučeníctve. V piatok 19. júna v tomto roku schválil Svätý otec František nové dekréty blahorečení. Okrem iného aj dekrét sestry Márie Laury Mainettiovej z Kongregácie dcér Svätého Kríža, ktorá sa v jubilejnom roku 2000 stala obeťou satanského rituálu troch pubertálnych dievčat. Jej mučenícky vyliata krv a odpustenie týmto mladistvým vrahyniam, napokon vyprosili týmto dnes 40- ročným ženám milosť obrátenia. Po odpykaní trestu chcú prinášať náhradu za svoj pomýlený krok prácou v terapeutických komunitách. Ale z tohto brutálneho činu vychádza odkaz pre severo-talianske blahobytné mestá. Aký? Že tieto dievčatá vraždili z nudy. Bola potrebná až mučenícka smrť rehoľnej sestry, aby sa poukázalo na to, v čom žije mládež tohto prostredia, kde bola satanisticky zabitá sestra Mária Laura. Jednoducho mládež, ktorá sa potáca bez vedomia autority a bez vedomia zodpovednosti alebo aj zmyslu života, napokon sa priklonila k takémuto hroznému činu. Táto rehoľná sestra iste nastúpila svoju cestu povolania v plnej otvorenosti v Pánovej službe, ale jej púť bola zavŕšená mučeníckou smrťou.

Teda putovania sú rôzne. Aj na spomenutú situáciu vhodne poukazuje dnešné prvé starozákonné čítanie z proroka Ozeáša (porov. Oz 10,1-3. 7-8. 12), kde už Izraeliti odmietli uznávať autoritu Boha. Žilo sa im dobre – ako sme počuli – žili si blahobytne a čím sa im žilo lepšie, tým viac pohanských chrámov stavali. Ozeáš zaznačil ich myslenie do vety: „Nemáme kráľa, … Pána sa nebojíme.“ A tak ich život bol naozaj rozpustilý, bez rešpektovania a zachovávania Božích príkazov. Ale vieme veľmi dobre, že niečo také, čo opísal prorok Ozeáš, sa odvtedy periodicky alebo nepravidelne opakuje až po dnešný čas. „Načo nám kráľa?! Načo nám vládu, parlament prezidenta?!“ Teda „načo nám takúto autoritu?!“ A niekedy, ak sa zamyslíme,  možno je ten výkrik aj oprávnený v tom zmysle, že títo zákonodarcovia alebo vykonávatelia zákona, ale hlavne zákonodarcovia, raz niečo zakazujú a trestajú a potom to isté schvaľujú, praktizujú a odporúčajú. Vezmime si zákony o interrupciách, o eutanázii. Najskôr boli zakazované, trestané. Dnes sú schvaľované, praktizované a eutanázia je už v niektorých krajinách pomaly odporúčaná. A kto je proti takémuto štýlu života a takýmto postojom, je napádaný a to veľmi nepekne. Čo je „podhubie“ toho všetkého? To, čo spomenul Ozeáš: „Pána sa nebojíme…“ „Nie je pre nás žiadnou autoritou! Nejaký ten Pánbožko – tam, kdesi sediaci na mrakoch?! Aká to môže byť pre nás autorita?!“

Aj do takto spomenutej atmosféry vtedajšieho i dnešného času vzťahujeme konštatovanie – slová evanjelistu svätého Matúša (porov. Mt 10, 1-7) z dnešného evanjelia o voľbe dvanástich apoštolov, aby išli hlásať, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. A iste aj v tomto duchu, aj napriek znakom času, sme s radosťou prijali vysviacku nového nástupcu apoštolov na Spišskej kapitule 24. júna v tomto roku. Nástupcu apoštolov – spišského pomocného biskupa Mons. Jána Kuboša. V médiách boli viackrát citované slová hlavného svätiteľa Mons. Štefana Sečku z jeho kázne. Slová, ktoré adresoval novému biskupovi: „…vstupuješ do služby biskupa pre náročné časy, keď sám na vlastnej koži zažiješ realitu týchto slov.“ Teda: čakajú ťa náročné časy. Takéto slová adresoval diecézny biskup svojmu novému pomocnému biskupovi. Akoby mu pripomenul iné Kristove slová: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov.“ (Mt 10,16) Ako by ste sa cítili pri nástupe nového povolania, poslania, keby vám niekto povedal takéto negatívne slová? Je nám jasné, že také slová sa neprijímajú veľmi ľahko. Také slová sa dajú prijať len v dôvere. V dôvere v Božiu pomoc. A to nie je, že „Pána sa nebojíme“. Naopak, pred Pánom máme bázeň, v neho skladáme dôveru a preto aj do týchto náročných čias chceme vstúpiť pod jeho ochranou a vedením.

Ak sa vrátim k slovám evanjelia o voľbe dvanástich, veľakrát pri prvom pohľade alebo prvom vypočutí mien vyvolených apoštolov takmer každý čitateľ alebo poslucháč sa hneď zastaví pri tom poslednom – pri Judášovi  Iškariotskom, ktorý Krista zradil. V dnešnom evanjeliu to nie je napísané, ale my vieme veľmi dobre, že krátko pred touto zradou mu Ježiš tak isto umyl nohy, ako aj ostatným apoštolom. Prejavil mu svoju lásku, svoju dobrotu. Vedel, čo je v Judášovi, ale urobil toto gesto. „Judáš, možno sa ešte spamätáš zo svojho rozhodnutia a neurobíš to, čo plánuješ.“ Ale vieme veľmi dobre, že Judáš sa nespamätal a v Getsemanskej záhrade bozkom zradil Ježiša. Milí bratia a sestry, keďže hovoríme o tomto životnom putovaní a poslaní, a to nielen o kráse, ale aj o náročnosti v Pánovej službe, pripomenutie náročných časov novému biskupovi len zahŕňa aj tento aspekt reakcie: „Pána sa nebojíme.“ Bál sa Judáš Pána, keď konal svoju zradu? Viete, tie náročné časy, už aj spomenutých apoštolských čias, nie sú len teraz alebo nie sú len pred nami. Oni vždy boli, aj budú. Neviem, či viete, čím je poznačená aj naša história. Nebudem konkretizovať, ale aj z našej nedávnej histórie je známy prípad, keď kňaz poplatný  komunistickému režimu „svetlejších zajtrajškov“, zatýkal so samopalom v rukách  svojho diecézneho biskupa. Skúsme sa vžiť do tejto situácie. Kňaz prichádza so samopalom v ruke na svojho diecézneho biskupa. Ako sa cítil ten kňaz? Ako hrdina! Ako ten, ktorý všetkému rozumie a ktorý jasnejšie vidí, akými krokmi sa treba uberať. A čo pociťoval jeho diecézny biskup, jeho otec? Pretože vzťah biskupa a kňaza je vzťah otca a syna v duchovnej rovine. Iste mu išlo puknúť srdce. „Tento vlastný duchovný syn na mňa  takto vystúpil…“

Milí bratia a sestry, dnes takéto vystúpenie možno nebude s nejakým Kalašnikovom. Teda takýto útok na biskupa. Ale tento útok sa prejaví iným spôsobom – medializáciou, kde sa kňaz predstaví ako najväčší trpiteľ a mučeník –  vyplakávaním, chodením od jedného k druhému a prezentovaním, aký je mučeník. Ďalej šírením dezinformácií. A to všetko napriek tomu, že – ako hovorí žalmista: „Vedno sme kráčali chrámom“. (porov. Ž 55,15) Takto sa kňaz môže postaviť a aj sa postaví proti diecéznemu biskupovi. „Vedno sme kráčali chrámom…“ Čo je však veľmi zaujímavé a iste bolestivé, je to, že takto konajúci má takmer vždy zbožných rodičov i príbuzných. Možno majú v rodine aj rehoľné  povolanie. A títo tomu nemôžu uveriť, žeby sa stalo niečo také. „Veď je to krv z  našej krvi!“ Ako to môže rodič pripustiť?! S  koľkou bolesťou a zahanbením musí vnímať niečo také. Iste je to ťažké a náročné. Ani v tejto situácii nechcem robiť nejakého sudcu. Skôr predniesť prosbu. Prosbu k vám všetkým – tu v kostole, aj pri rádiu. Modlime sa a veľa obetujeme za takto konajúcich. Lebo tu naozaj ide o večnú spásu. Tu nejde o nejaký mocenský zápas, tu ide o večnú spásu! Ak som spomenul kňaza, ktorý so samopalom zatýkal svojho diecézneho biskupa, dopoviem ešte, čo  tí, ktorí poznáte tento príbeh, viete veľmi dobre, že tento kňaz na záver svojho života konal pokánie. Jednoducho mu to došlo. Zabil biskupa? Nezabil. Ublížil mu? Ublížil a poriadne. A možno si častejšie spomenul na slová z prvej Samuelovej knihy (porov. 1 Sam 26, 6-11), keď Boh vo svojej prozreteľnosti, povedal by som, skúša Dávida, keď mu vydá ležiaceho a spiaceho kráľa Saula, ktorý útočil na jeho život. Dávida ešte povzbudzovali: „Tu ho máš, Boh ti ho vydal. Stačí jedno prichnutie kópiou a je po ňom a máš pokoj.“ Čo povedal Dávid? „Nie, nie, na Pánovho pomazaného nesiahnem.“ Keď čítate ďalej tento príbeh, viete, že tých, ktorí potom „dopomohli“ Saulovi na druhý svet, Dávid potrestal, lebo siahli na pomazaného Pánovho. A tých, ktorí mu vystrojili pohreb, tých Dávid odmenil. Áno, tu ide o večnú spásu.

Za spomínaného kňaza sa iste modlilo a prosilo veľa ľudí. Iste aj dotyčný biskup. Lebo toto je potrebné! Nie odveta, nie pomsta, ale pretrpená bolesť, modlitba, odpustenie. Prosme, aj vás prosím, prosme za takto konajúcich. Opakujem: tu ide skutočne o večnú spásu! A nejde len o dušu kňaza, lebo keď takýto nedobrý príklad dáva kňaz, samozrejme, že to potom vplýva aj na iných. Preto vás prosím o modlitbu. Aj ja sa modlím denne za kňazov a zvlášť za tých, ktorí sú mi zverení. Aj kňaz musí bojovať so svojimi slabosťami. Aj kňaz musí bojovať pod vplyvom mnohých pomýlení o zachovanie sľubu, ktorý pri svojej vysviacke dal pred oltárom, pred Bohom svojmu biskupovi. Sľúbil  poslušnosť svojmu biskupovi – ordinárovi a jeho nástupcom. Dnes sa svet z toho vysmieva. A môže sa to nalepiť aj na kňaza. Ale môže potom taký kňaz povedať manželom, ktorí prechádzajú nejakou náročnou  skúškou: „Rozpamätajte sa, čo ste sľubovali pred oltárom?“ Môže toto kňaz povedať týmto skúšaným, pokúšaným manželom, keď sám spochybnil slová o poslušnosti biskupovi vyslovené v Božej prítomnosti pred oltárom?! A či vo svetskom usporiadaní je to iné? Viete si predstaviť, že by vo vojsku, v polícii niekto nebol poslušný rozkazom? Alebo len v bežnej firme. A tu nejde len o slovo dané nejakému riaditeľovi alebo štátnemu predstaviteľovi. Poslušnosť kňaza, zasväteného, to je poslušnosť vyslovená Bohu a pred Bohom. A to je dôležité. Preto znova vyslovujem prosbu – modlime sa. Toto je najväčšia sila, ktorou  môžeme prekonať všetko.

Vrátiac sa znova k dnešným slovám evanjelia, treba len dopovedať, že Pán Ježiš neustanovil len jedného apoštola – teda len toho, ktorý zradil, ale ustanovil aj 11 verných. A v kňazských radoch je drvivá väčšina verných kňazov – Pánových služobníkov, ktorí tiež majú na svojej ceste služby, ako každý človek v ktoromkoľvek povolaní  – chvíle pekné i náročné a ktorí tiež možno aj klesnú, pošmyknú sa a potrebujú vstať. Preto potrebujú naše modlitby, prednášané úprimne s láskou a radosťou. Chcem zdôrazniť, že to, čo som doteraz hovoril, to nie je obraz Rožňavskej diecézy. To je taký mráčik alebo taká machuľa na krásnom obraze, ktorá sa dá vyčistiť. Lebo je tu veľmi veľa krásnych príkladov, obetavých kňazov, dobrých pastierov. Tým zraneným kňazom treba možno pofúkať ich staré alebo nové rany. Možno vyviesť ich zo sebaľútosti, aby sa neutiekali podvedome či vedome k vyjadreniu: „Nebojíme sa Pána“, ale k bázni Pánovej. Treba posilniť práve toto vedomie a hlavne, že je tu tento vzťah dobra, ktorý je veľmi, veľmi dôležitý a potrebný. Toto všetko môžeme vyprosovať modlitbou.

Vďačnosť a úctu treba vysloviť všetkým vám – rodičom a manželom, ktorí pamätáte na slovo dané pred oltárom, chorým, ktorí prinášate toľké obety a beriete vážne Božie slovo. Mladým, ktorí nechcú žiť v nude, ktorí nechcú žiť bez zmyslu života, ktorý potom plodí nezmyselné skutky. Vám všetkým to hovorím, vám, ktorí viete, že zmyslom života je dať životu zmysel. Áno, „zmyslom života je dať životu zmysel!“ Ale nie taký roztrasený, prechodný, hocijaký premenlivý, ale Kristov, ktorý je stály. Nebojme sa konať tak v čase, keď sa zdá, že vrcholí aj  hodnotový boj. Druhá strana je veľmi aktívna – aj navonok aj potichu. Buďme nielen ostražití, ale aj iniciatívni. Nielen sledujme, čo hrozí našim deťom, ale ich aj pripravujme na rôzne situácie života. Hoci je teraz leto, predsa by som si dovolil použiť prirovnanie zo zimy. Keď máme pred sebou ľad, nestačí len rozprávať, že stúpiť na ľad znamená určité nebezpečenstvo. Múdry rodič naučí deti korčuľovať, aby vedeli na ľade aj obstáť a ním prejsť.

Ani jedno  putovanie nie je bez odrenín. Spomenul som v úvode putovanie Panny Márie k Alžbete, ktoré skončilo radosťou. Ale životný príbeh Panny Márie predsa len má veľmi silné zastavenie pod Ježišovým krížom. Ona je Sedembolestná – plná bolesti, ale nám svojou obetou i príhovorom rozsieva ovocie Ducha. Z bolesti sa rodí nový život. Prosme o svetlo, silu na svojej životnej púti, lebo to všetko potrebujeme a hlavne potrebujeme si uvedomiť to, čo je napísané už v Knihe prísloví: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom“ (Prísl 9,10) Ale tej životnej múdrosti. To je totálna negácia toho, čo Ozeáš napísal o ľuďoch, ktorí zmýšľali: „Pána sa nebojíme.“ Bázeň pred Pánom v každej životnej situácii!

Milí bratia a sestry, znova vás v úprimnosti srdca, prosím: Modlite sa aj za nás, za kňazov, aj za biskupov, aby sme boli svedkami Ježiša Krista v tomto svete, v tomto čase. Máme svoje chyby, nedostatky, ale pomáhajme si aj navzájom sa dvíhať a pokračovať ďalej na ceste do neba a Pán to všetko iste požehná. Každý dobrý úmysel, nielen v krásnych a radostných chvíľach putovania, ale aj v tých náročných. Nech vám všetko dobro vynahradí dobrotivý Pán. Amen.