ŽIVOT ČLOVEKA POKRAČUJE VO VEČNOSTI – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas pohrebnej sv. omše za zosnulého kňaza Jozefa Sokolského, vo farnosti Michalovce – Močarany 27.8. 2020

Milí spolubratia v kňazskej službe, pán dekan, otec Ján – salezián, bratia kňazi z okolia, a samozrejme aj z rožňavskej diecézy, ktorí ste merali  dlhú cestu sem, aby ste a aby sme všetci spoločne vyprevadili nášho kňaza Jozefa na ceste do domu Otca; milý brat zomrelého Jozefa so svojou  rodinou, milí veriaci z farností, kde pán dekan Jozef pôsobil, drahí bratia a sestry!

Najskôr, na úvod chcem tlmočiť prejav účasti a sústrasti aj od spolužiakov  nebohého Jozefa – zvlášť od arcibiskupa Oroscha a biskupa Sečku a iste môžem tlmočiť tú istú účasť a sústrasť aj od otca arcibiskupa Bobera a pomocného biskupa Mareka Forgáča. 

Svoj príhovor, zamyslenie by som začal tak trošku poeticky. Z tejto zeme bol vzatý a poslaný do života, aby naplnil poslanie od Boha. A do tejto zeme sa po naplnení poslania vracia. To z milosti Božej, rodičov, kňazov a ktovie koľkých ďalších spriaznených duší dostal do svojho srdca dar viery. V sile tejto viery ho teraz vyprevádzame. Vo viere, silou sv. omše, silou modlitby ho teraz vyprevádzame do domu Otca. A so sv. Pavlom z dnešného prvého dnešného čítania z listu Korinťanom voláme: „Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás, pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení…“ (1Kor 1,4-5). Tieto slová sv. Pavla apoštola z dnešného prvého čítania by sme mohli prerozprávať aj takto: My všetci vzdávame vďaky, vzdávame vďaky svojmu Bohu za nášho zosnulého Jozefa, pre Božiu milosť, ktorú sme dostali skrze neho. Skrze jeho kňazské účinkovanie v Kristovi Ježišovi. Skrze neho sme v mnohom boli obohatení a za to vzdávame vďaky svojmu Bohu znova slovami sv. Pavla  apoštola.

Citované slová sv. Pavla apoštola, ktoré napísal Korinťanom, sú veľmi hlboké. Ako vieme, Korinťania nežili veľmi poriadnym životom. Sv. Pavol to medzi nimi mal veľmi náročné. Ale práve aj v takýchto veľmi náročných chvíľach životných skúšok sv. Pavol vzdáva Bohu vďaky za obdržané milosti. Nefrfle, nenadáva, ale aj v situáciách náročnosti života Korinťanov vzdáva Bohu vďaky za obdržané milosti. Z čisto ľudskej stránky by sme povedali, že takéto vzdávanie vďaky Pánovi aj v takýchto okolnostiach je postavené na hlavu. Veď vtedy, ale aj dnes, a dnes to prežívame značne výrazne, stále viac sa hľadí na okamžitý úspech a to na úspech tu – na zemi a nie niekedy potom – na úspech vo večnosti. A ktovie… počas predchádzajúceho režimu sme často zápasili práve s týmto – že tých, ktorých chceli odhovoriť, odradiť od viery, snažili sa im spochybniť večný život a večnú odmenu alebo večný trest. Ale dnes sa vlastne už o tom ani nehovorí, lebo už sa to berie ako celkom  normálne – nerozprávať na túto tému, nedotýkať sa jej a „hľaď len na to, čo je teraz aktuálne a nie na to, čo bude niekedy, potom.“ A ktovie, čo bude… Teda tento rozmer úspechu  dosiahnutý vo večnosti, ak by sme použili našu ľudskú terminológiu, tento úspech vo večnosti sa už do úvahy veľmi neberie. Alebo je tu druhá alternatíva – berie sa už ako úplná samozrejmosť: „Však to je samozrejmé, že po smrti idem rovno do neba. A preto sa netreba ani nejako trápiť, ani usilovať, ani snažiť, ani poznať, ani rešpektovať či zachovávať Božie prikázania, lebo jednoducho aj tak to príde samo a pre všetkých.“ Milovaní bratia a sestry, bez jasného pohľadu na večnosť neporozumieme Pavlove slová. Neporozumieme postoje mučeníkov, vyznávačov, neporozumieme význam kňazského povolania a vôbec život Bohu zasvätených osôb. Pretože každé jedno z týchto povolaní signalizuje zasvätenie s Bohom, ktorý je večný a každá jedna zasvätená osoba vlastne sprítomňuje tomuto svetu existenciu večného života.

Keď náš nebohý spolubrat Jozef nastúpil do seminára v Bratislave, ak som to dobre vyrátal, bolo to v roku 1971, mal už za sebou zdravotnú školu a určité životné skúsenosti. Prijal štúdium i službu pre Rožňavskú diecézu, čo ani vtedy nebolo ľahké a bolo to všetko veľmi odlišné – vtedy i v terajšej dobe – od pomerov života viery, v ktorých vyrástol a na miestach, kde slúžil, to vnímal znova. Začínal ako ceremoniár na biskupskom  úrade, potom pôsobil v Muráni, Gelnici, Vyšnom Medzeve a Štítniku a pokiaľ mu to zdravie dovoľovalo, zo Štítnika pôsobil ako dekan rožňavského dekanátu.  Zdravie išlo v ostatnom čase rapídne dole. Chcem poďakovať všetkým vám, ktorí ste mu pomáhali. Či zo Štítnika či z Rožňavy, z Košíc; lekári, najbližší príbuzní, brat s rodinou, vzdialenejší príbuzní, veriaci, atď. Všetkým vám chcem vysloviť slová úprimnej vďaky a úcty za každý „podaný pohár vody“, za každú podanú pomocnú ruku. Z osobných kontaktov či komunikácie – možno mi to až bude chýbať – keď zatelefonoval; sms- ky nevedel písať, takže vždy zavolal, a na konci nášho rozhovoru vždy poprosil o moje požehnanie. Tak sa uzavrel každý jeden hovor. Keď prišiel na biskupský úrad, s tými dvoma palicami mu už bolo ťažko pohybovať sa. Zišiel som na dvor, sadol si k nemu do auta porozprávali sme čo bolo treba a často som si spomenul vtedy, ale aj neskôr na krásne chvíle prežité v seminári, keď pôsobil na „infirmárke“, teda na izbe, kde nás umiestňovali, keď sme boli chorí. Ako sa aj cez túto službu, ale iste aj preto, že sme boli z východu, ako sa posilňovalo naše priateľstvo. Veľa pekného sme prežili v príprave na kňazstvo, majúc pred očami rovnaký ideál. Ďakujem mu aj za aktuálnu spoluprácu v Liturgickej komisii v rámci Konferencie biskupov Slovenska, kam rád prichádzal, mal aj nejaké podnety. Jednoducho, slávenie liturgie a všetko, čo s ňou súviselo a súvisí ho zaujímalo a záležalo mu na tom. Teraz je táto kapitola života už uzavretá. Po sv. omši prejdeme na cintorín, jeho telo uložíme do hrobu, aby ho prikryla rodná hruda. Ako pred časom, veľkého rodáka odtiaľto – básnika Gorazda Zvonického, vlastným menom dona Andreja Šándora, ktorý zomrel v Ríme, ale ktorého tiež prikryla rodná hruda na národnom cintoríne v Martine. Rodná – slovenská hruda.

Pri príležitosti pohrebu kňaza nezvykne chýbať otázka: „A kto namiesto neho?“ Ak by som sa v tejto chvíli aj zadíval priamo do očí niektorých mladíkov a opýtal sa: „Nevolá ťa Pán?“  No, ktovie, či by niektorí mladíci, na ktorých by spočinul môj pohľad, nesklopili svoj zrak a nepovedali: „Len nie ja, Pane!“ A obvykle vysvetlenie takéhoto zdráhania, je také veľmi pekné – treba aj dobré  rodiny. Áno, treba dobré rodiny, ale naozaj to vždy tak aj vyjde, že potom  vzniknú dobré rodiny? Dal by Pán, dal by Pán, ale aj tak chcem dať – možno hypoteticky, možno celkom reálne, chcem dať odpoveď na otázky: „Kto? Kto ho bude nasledovať? Kto ho nahradí?“ Dovolím si povedať, že tak dokáže urobiť ten, kto sa aspoň usiluje mať jasný pohľad na večnosť – kam chce dostať seba i toľkých ďalších. Veľa ďalších. To vyžaduje jasný pohľad na večnosť. A netreba sa zľaknúť tej túžby – “veľa“. Skôr sa s Ježišom Kristom modliť – a to máme robiť každý jeden od svojej vysviacky – modliť sa slovami Pána Ježiša, aby zo všetkých tých, ktorí nám boli daní, aby sa nikto nestratil, ale aby sme všetkých priviedli do večnosti. (porov. Jn 17,20-24) A tak aj kňaz, ktorý v modlitbe a obete koná službu, má práve toto za prvoradý úmysel. Tí, ktorých si mi Pane dal, aby sa z nich nikto nestratil. Kto nemá tento prioritný úmysel, má iné priority a stáva sa, že z kňazstva odíde alebo vedie nešťastný život. Ak by som chcel hovoriť o nebohom Jozefovi, tak reálne poviem, že veľakrát mal v kostole toľko ľudí, že ich bolo možné spočítať na prstoch jednej ruky. Mal veľmi skromné bývanie. A vytrval. Vytrval až do konca! I keď boli i ťažšie chvíle. Znova sa v slovách vďaky obraciam na vás, ktorí ste mu pomohli i v takých chvíľach. Teraz, keď prekročil prah večnosti, prekročil ho s večnou pečaťou kňazskej vysviacky. Veríme i prosíme, aby ho Pán, ktorý ho povolal do kňazskej služby, teraz prijal ako „verného a múdreho sluhu“ , ako sme to počuli zas v dnešnom evanjeliu (Mt 24,42-51).

Lebo Pánovo rozhodnutie v tejto chvíli je dôležité a Pánovo rozhodnutie v takýchto chvíľach platí pre celú večnosť a je neodvolateľné. Preto sa modlíme a prosíme, aby ho Pán života prijal ako múdreho a verného, vytrvalého sluhu. Ale večnú pečať nemajú len kňazi. Večnú pečať, nezmazateľný sviatostný znak má každý pokrstený a každý pobirmovaný veriaci. A znova – keď sa prijíma táto sviatosť – to je pohľad do večnosti, to nie je konštatovanie: „Máme to za sebou – je pokrstený, je pobirmovaný, sme na poriadku“, alebo „sú na poriadku…“, ale pred nami je celá večnosť aj s týmito sviatostnými pečaťami! A večná zodpovednosť aj pre tých, ktorí ponúknuté sviatosti mohli prijať, ale ich neprijali, a pritom služba kňaza bola nablízku. To je veľká zodpovednosť! Treba si uvedomiť, že to nie je len spokojné konštatovanie: „máme to za sebou… sme na poriadku“. To je znova veľmi hlboký pohľad do večnosti, lebo s touto pečaťou všetci do nej vstúpime. Kňaz musí byť mužom večnosti. Ale vari pokrstený, pobirmovaný človek nie?! Ak nie, potom náš pozemský život stráca zmysel alebo sa veľmi deformuje. Ale som si vedomý, že v prvom rade svedkom večnosti, svedkom Kristovho zmŕtvychvstania musí byť predovšetkým kňaz, aby podľa jeho postoja aj ľudia priľnuli k Otcovi a oslavovali ho. Ako vieme, to bolo aj kritérium voľby po zrade Judáša, keď volili nástupcu Mateja: „aby to bol svedok zmŕtvychvstania“ (porov Sk 1,21-22). Teda svedok večnosti. 

Ďakujem otcovi Jozefovi, ktorý taký bol. Ďakujem aj vám, bratia kňazi a všetkým kňazom, ktorým podľa slov sv. Pavla nerobí problém „…aj oplývať, ale aj strádať…“ (porov. Flp 4,12) a pri tom všetkom zostať verný v službe a byť svedkom večnosti a Kristovho zmŕtvychvstania. Ak znova kladiem otázku: „Kto namiesto neho?“, dovolím si opäť vyjadriť svoju nádej a vieru. Verím, že keď takéto semená kňazských životov budeme vkladať do zeme, prinesú vo svojom čase podľa Božieho plánu hojnú úrodu duchovných povolaní. Amen.