DVOJITÉ OBČIANSTVO – 29. ned. /A – misijná nedeľa – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 18.10. 2020 (bez účasti ľudí, v čase pandémie)

Milí spolubratia kňazi a naši dvaja mladí, prítomní tu v katedrále na sv. omši, ale zvlášť pozdravujem vás, milí bratia a sestry, ktorí nás sledujete cez internet, či už priamo v týchto chvíľach alebo v túto misijnú nedeľu budete sledovať prenos neskôr. Ďakujme Pánovi za túto možnosť stretnutia a oslovenia aj takýmto spôsobom.

Keď spomínam, že dnes je misijná nedeľa, môžeme sa duchovne spojiť s celou Cirkvou, pretože vo všetkých katolíckych kostoloch sveta je dnes slávená, pripomínaná ako prejav solidarity so všetkými tými, ktorí ohlasujú Božiu blahozvesť – veľakrát vo vzdialených kútoch sveta a vo veľmi neľahkých podmienkach. Chceme tiež podporiť tieto misijné diela, či už modlitbou alebo nejakým finančným darom, alebo iným prejavom pomoci a takto cítiť a prejaviť spolupatričnosť aj spoluzodpovednosť za všetky misijné diela Cirkvi.

Svätý Otec František na tohoročnú misijnú nedeľu vybral citát z proroka Izaiáša: „Hľa, tu som, pošli mňa“ (Iz 6,8). Je to výrazné oslovenie a zároveň ponuka zo strany Izaiáša, pretože sa celkom dáva k dispozícii Pánovi, čo je veľmi, veľmi dôležité – dať sa slobodne Pánovi. Tieto slová Svätého Otca Františka – spomenuté z Izaiáša proroka – môžu byť „hýbateľom“ pre nejedného poslucháča, osloveného človeka, aby viac alebo ešte viac pozornosti venoval nádhernému misijnému dielu v Cirkvi. Aby sme vyšli zo seba pre lásku k Bohu a blížnemu, ako to povedal Svätý Otec František ďalej. Hľa tu som, pošli mňa! Je dobré pripomenúť si niektoré myšlienky súvisiace práve s týmto poslaním a so slávením Misijnej nedele. Na Slovensku sme vďační za podnety, ktoré vyšli od dôstojného pána Jozefa Šelingu, riaditeľa diecézneho katechetického úradu Žilinskej diecézy, pretože vnášajú veľa svetla práve do tejto oblasti pastorácie Cirkvi a do jej iniciatív. Spomenuli sme, že v každom katolíckom kostole dnes na svete sa hovorí o misijnej nedeli. Veríme, že niektoré kostoly na svete sú dnes plné ľudí. Avšak možno na mnohých miestach, tak ako teraz v dôsledku pandémie na Slovensku – v kostoloch, sa môže sláviť Eucharistia s minimálnym počtom ľudí.

Kto je vlastne misionár? Prečo sa odhodlal na takúto činnosť? Odpoveď je veľmi jednoduchá: lebo Pán ho volá a Pán čaká, že svojou dobrou vôľou, ochotou, nasadením, ohlasovaním, svedectvom sa stáva svedkom evanjelia tam, kam je poslaný. Je dôležité objaviť v sebe túto vnímavosť na potrebu iného človeka. Misionár niečo opúšťa, aby niekam smeroval a aby tam priniesol posolstvo Božej lásky. Kedysi, ale to je niekoľko desaťročí dozadu, bolo možno celkom samozrejmé, že sa v našich katolíckych rodinách hovorilo na tému misií. Tu sme aj pri slovách dnešného evanjelia, keď farizeji idú pokúšať Pána Ježiša. „Či platiť daň alebo nie?“ (porov. Mt 22,17) My veľmi dobre vieme, že ho chceli podchytiť v reči, aby ho mohli zlikvidovať. Nešlo im o pravdu, ale chceli sa ho zbaviť. Ale Ježišova odpoveď nám zároveň hovorí o našom dvojitom občianstve. Každý sme začlenení do nejakého štátneho útvaru, ale zároveň ako pokrstení veriaci ľudia, sme členmi Božieho kráľovstva. O jedno i druhé občianstvo môžeme prísť. Či svojou nedbalosťou alebo pre nejaké iné príčiny. To pozemské občianstvo raz tak, či tak skončí. Ale je tu nebeské občianstvo. Nebeské občianstvo môžeme získať natrvalo, na celú večnosť. Keď si toto uvedomíme, pochopíme, prečo sa misionári dávajú na púť do neznámych kútov sveta. Prečo zanechávajú istotu svojich rodín, svojho prostredia, možnosť svojho zabezpečenia a idú veľakrát do neistoty, do neznámych, priam nebezpečných pomerov. Aj z histórie vieme, že mnohí  mladí ľudia, ktorí sa dali na cestu misií, po krátkom čase, v misii aj zomreli a sú aj tam pochovaní, ďaleko od domova. Bez toho, aby tam niekto z ich príbuzných mohol prísť a pomodliť sa nad ich hrobom. Ale keď chceme ľuďom zvestovať občianstvo Božieho kráľovstva, táto láska nás ženie hovoriť to aj iným.

Ale všetko začína v prvom misijnom území, ktorým je ľudské srdce. Najskôr je treba, aby ľudské srdce bolo predmetom záujmu misijnej činnosti a pretvorilo sa pre potreby misijného pôsobenia. Prebudiť záujem o iného človeka a o jeho večnú spásu. Je treba veľmi veľa prosiť Ducha Svätého, aby On bol misionárom nášho srdca a prosiť Božské Srdce – ako často pri litániách, zvlášť na prvé piatky prosíme – „pretvor naše srdce podľa svojho Srdca“. Aby sme získali a mali v sebe tento rozmer vedomia potreby spásy iného človeka! Viete, keď sa takto pretvorí ľudské srdce, nebude nám jedno – ani v našej rodine – či je tam niekto, komu nezáleží na večnej spáse, na večnom občianstve v Božom kráľovstve. Ak nám Duch Svätý pretvorí naše srdce, bude nám veľmi záležať práve na tom, aby sme Božie posolstvo zvestovali najskôr srdciam našich blízkych. Druhým misijným prostredím je náš konkrétny život, priestor v ktorom žijeme – naša rodina, farnosť, pracovisko. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Lk 10,2). Možno práve aj tento citát Svätého písma je treba rozumieť tak, ako ho vysvetľovali či svätý Alfonz alebo Gregor Veľký, alebo niektorí ďalší z veľkých osobností cirkevného života: Tých, ktorí sú možno na poli Božieho kráľovstva, tých možno, že je dostatočný počet. Ale robotníkov, ktorí  nasadzujú energiu nielen z povinnosti, ale veľakrát nad rámec aj vlastných síl, lebo im záleží na spáse iného človeka, takýchto misionárov nie je dosť, tých je málo a takých nám treba.

Čím však všetko začína? Nie rozbehnutím sa naplno do iniciatívy. Všetko začína v modlitbe. Je to niekedy dilema, či je treba viac sa modliť alebo viac robiť. Odpoveď dáva Sväté písmo: „Jedno je treba robiť a druhé nezanedbávať“ (porov. Mt 23,23). Tieto slová vysvetľované mnohými svätcami by sme mohli doplniť i takto: Ak sa niektorá aktivita nepremodlí, stane sa len aktivitou, ktorá má pozemský rozmer. Ale ak chceme, aby aktivity boli Božie a aby neboli prejavom ľudskej ješitnosti, teda nie budovaním osobných pomníkov, ale aby sa všetko robilo na väčšiu česť a slávu Božiu, to treba poriadne premodliť. A nie vždy sa ľahko rozlišujú tieto iniciatívy alebo aj keď príslušná autorita jednoznačne rozlíši, že jedno je vhodné a druhé nie, tí, ktorí sa púšťajú do tých aktivít, rozlíšenie kompetentnej autority prijímajú veľmi ťažko. Všetko začína v modlitbe! Modlitbou začínali – Mahátmá Gándhí, ktorý v modlitbe, v sile modlitby objavil svoje povolanie viesť národ k slobode. Bol to Martin Luther King, ktorý tiež v modlitbe spoznával svoje kroky pri budovaní  jednoty medzi bielymi a čiernymi. A nikto nespochybňuje silu modlitby v živote svätice našich čias – svätej Matky Terezy, ktorá práve v sile modlitby, v dôvere k modlitbe viedla a z neba vedie neustále všetky sestry, ktoré ju nasledujú. V každom z misijných domov, kde sú misionári a misionárky, a to nielen sestry Matky Terezy, tým najhlavnejším miestom je vždy kaplnka s Eucharistiou – miesto modlitby, stretnutia so svojim Pánom.

Až keď je premodlená celá činnosť človeka, začína ohlasovanie. Ohlasovanie – ešte nie slovom, hoci aj to je potrebné – ako povedal svätý František z Assisi, že niekedy je treba aj povedať slovo. Áno, je treba hovoriť, ale každému slovu dáva silu predchádzajúci príklad. Je však zároveň pravdou, že každý ohlasovateľ Božieho slova má svoje slabosti. Aj ja, i ostatní biskupi, ostatní kňazi. A tak nie je ťažké spochybniť niektorú ohlasovanú pravdu z úst toho-ktorého konkrétneho ohlasovateľa. Ale v konečnom dôsledku si treba uvedomiť, že len Pán Ježiš bol bez hriechu a bez slabosti, ale volá nás  – slabých – za svojich spolupracovníkov. Každý vo svojej slabosti sme povolaní, a vo svojej slabosti aj ohlasujeme. A ak zápasíme – či ako biskup, kňaz, rodič, učiteľ, katechéta – zápasíme aj so svojimi slabosťami a tak ohlasujeme Božie posolstvo, vedomí si práve tejto slabosti, Boh doplní všetko. Ale nemôže sa to robiť zámerne, aby sa zneužívalo Božie slovo na prekrývanie osobných záujmov. A Boh požehná, požehná všetko dobré. Požehná ohlasovanie a príklad biskupa, kňaza, diakona rodiča, katechétu, učiteľa… každého, ktorý aj svoju slabosť ponúkne Pánovi. Svätá Terézia z Lisieux dostala takýto príklad z domu a má svätých rodičov. Nemožno to povedať o svätom Františkovi, že by mal až tak hlboko príkladných rodičov, že by boli postavení na oltár. Neboli. Ale pozrite, Pán si našiel cestu. Aj k jedným, aj k druhým; aj k rodičom aj k nemu.

Životný príklad sa nedáva v nejakom vyselektovanom ohraničenom priestore, ale vo svete, v ktorom žijeme. Vo svete, s ktorým je treba udržiavať kontakt. Hľadať, objavovať pôsobenie Ducha Svätého. Nie je to vždy jednoduché. Veď to nie je jednoduché ani v rodine nás veriacich, ani vo vlastnej rodine. Ale táto komunikácia a tento kontakt je neustále dôležitý. Tak sa rozvíja spolupráca s inými na zmierňovaní, odstraňovaní utrpenia, čo je jedna z dôležitých činností všetkých misionárov. Tak, ako kedysi u našich predkov, svätý Cyril a Metod rozvíjali svoju misijnú činnosť aj budovaním kostolov, ale aj budovaním škôl a charitatívnych diel. To isté robia misionári. Teda nejde len o to, ako by si to niekto predstavoval, že misionár prichádza do krajiny, aby sa v kostole len modlil. Činnosť misionára je veľakrát veľmi náročná, tvrdá. Lebo dostať sa k ľuďom, ku ktorým prišiel, to je jedna vec. Ale dostať sa k ich srdciam, to vyžaduje byť im nablízku, zdieľať s nimi život – ich starosti…, i blízkosť s nimi a vyžaduje to veľa práce a zriekania.

Spomínam si na jednu televíznu reláciu, v ktorej pomerne mladý cestovateľ z našej krajiny rozprával o svojej návšteve veľmi vzdialenej časti sveta. Okrem iného, zosmiešňujúco kritizoval činnosť misionárov s dovetkom: „Prečo misionári vnútili tamojším ľuďom kresťanskú kultúru, prečo ich nenechali žiť svojím pôvodným štýlom života…“ Je mi ľúto jednak, že toto povedal, ale tiež to, že tam nebol nik, kto by mu povedal priamo do očí: „Vieš, keby tam pred tebou neboli misionári, tak ty sa odtiaľ nikdy nevrátiš, lebo tí ľudia by ťa zjedli! Ďakuj misionárom, že tam boli pred tebou a že si sa šťastlivo vrátil domov živý a zdravý aj z tohto kúta sveta.“ Každý z misionárov naozaj vykonal obrovský kus práce.

Keď hovoríme o dvojitom občianstve, tak znova povedzme: „misionár robil naozaj veľmi veľa pre Božie kráľovstvo, pre týchto ľudí, ale aj reprezentoval našu krajinu“. Vieme, že keď reprezentanti v športe alebo v iných oblastiach idú za hranice vlasti – sú veľakrát podporovaní materskou krajinou. Misionári nie. Nedostávajú z vládnych rozpočtov nič. A pritom reprezentujú aj krajinu. To je aj o výchove, o ktorej sme už začali hovoriť, keď sa v rodinách rozpráva o téme misií. Keď sa hovorí o tom, ako by bolo dobré, „keby môj syn alebo dcéra pracovali na takomto misijnom poli“. Dnes sa možno v rodinách o chlapcoch hovorí: Keby mohol dobre hrať futbal a dostať sa do niektorej známej ligy alebo hokej a ísť do národnej hokejovej ligy do Kanady. Ale prečo by tam išiel? Tešíme sa a sme hrdí na tých, ktorí tam prerazili a čosi dokázali. Ide iste aj o reprezentáciu štátu, ale sú za to aj dobre odmenení. Ten, kto ide na misie, nejde tam kvôli tomu, aby bol dobre odmenený, ale aby pomohol iným spoznať, získať a upevniť v sebe nebeské občianstvo. A musia tam viesť dialóg s kde – kým.

Každý prispieva svojím podielom k šíreniu Božieho kráľovstva. Keď si niekto povie, že na to nemá, uvediem klasický príklad. V pralese vypukol požiar. Kolibrík pumpoval do seba vodu, aby ju vypúšťal na plamene a bolo to neustále lietanie hore-dole. Jednak ten vtáčik je malý, a teda aj tej vody nenabral veľa. „Čo tu robíš? Vari si myslíš, že sa ti podarí uhasiť tieto plamene?“ A kolibrík odpovedá: „To si nemyslím, to ani nikto odo mňa nemôže chcieť. Ale ja si spĺňam svoj podiel – čo môžem, to robím.“ To je odpoveď malých – veľkých hrdinov – misionárov. Títo ľudia naozaj neboli ľuďmi egoizmu, beznádeje. A stále sú ľuďmi optimizmu a nádeje. Celý svet je misijným územím. Celý svet!

V našej krajine sa tento rok upriamujeme zvlášť na Srí Lanku, ktorá prešla svojou skúškou viery. V krajine, kde je cez 20 miliónov obyvateľov, len sedem percent sa hlási ku kresťanstvu. Možno si pamätáte, ako pred rokom a pol počas teroristických útokov pozabíjali v kresťanských chrámoch veriacich. Aj napriek tomu, Cirkev znova žije. Je vo svojich členoch odhodlaná, nebojácna. V chráme svätého Šebastiána kňaz citoval výrok farníka, ktorý po teroristickom výbuchu povedal: „Škoda, že som tam nebol a že som nepoložil život za Krista.“ Neuveriteľná viera! Znova sa vrátime k tomu, ako každý z nás môžeme svojím podielom niečo vykonať pre dobro Božieho kráľovstva. Možno nás osloví aj príklad dvoch francúzskych biskupov. Monsignor Michael Dubois adresuje svojmu bratovi – biskupovi, ktorého diecéza sa rozprestiera v moslimskom prostredí tieto slová: „Je ťažké pracovať a pôsobiť s takým malým množstvom veriacich a s takými malými prostriedkami v takej krajine.“ Odpoveď bola krátka, múdra a plná viery: „Michael, na prípravu jedného kila chutnej ryže nie je potrebné kilo soli.“ A to je obrovská pravda, ktorú by si bolo treba neustále pripomínať. Aj v našej diecéze – na kilo ryže nie je treba kilo soli. Aj štipka soli dá správnu chuť jedlu. Preto sa tešíme, že je znova živá iniciatíva „Milión detí sa modlí za pokoj vo svete“ – dnes i zajtra. Modlite sa so svojimi deťmi v rodine, v škole, kdekoľvek. Znova, keďže sú naše Božie chrámy zavreté, o 19,30 sa každý večer modlím svätý ruženec a potom dávam požehnanie celej diecéze i všetkým, ktorí sa spájajú v tento čas v modlitbe. Vyprosíme si silu od Pána a tak každý svojím podielom môže prispieť k misijnému dielu Cirkvi, každý môže byť misionárom tam, kde je, kde žije, pretože všetkým nám má ísť o to, aby sme svoje dvojité občianstvo prijímali a zvládali naplno a čestne. Rešpektujúc aj opatrenia, v ktorých sa nachádzame, to je jedno občianstvo, ale aj tie veľké výzvy, ktoré nám dáva sám Ježiš. Odpovedajme mu: „Pane, tu som pošli  mňa, aj keď mám slabosti,  aj s  mojou nedokonalosťou, často i hriechmi. Ale chceme sa neustále obnovovať, zo svojich pošmyknutí vstávať a byť vo svojej práci, v celom svojom živote na tvoju väčšiu česť a slávu Pane!“ Amen.