SME POZVANÍ OPÄTOVAŤ A PRAKTIZOVAŤ OTCOVU LÁSKU – 30. ned. /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 25.10. 2020 (bez účasti ľudí, v čase pandémie)

Všetci prežívame situáciu celoplošného testovania, ktorá v histórii nášho národa nemá obdobu. Celá táto akcia, ako aj všetky ostatné, je hodnotená, názory sú pozitívne i negatívne. Niekedy práve pre tieto protichodné názory dochádza k  rozdeleniu aj v rodinách, hľadajú sa aj určité prirovnania, akcia sa porovnáva s inými akciami. V úsilí určitého porovnania, prirovnania mi napadlo prirovnanie s biblickou udalosťou.

Tou, ktorú poznáme veľmi dobre: keď vyšiel rozkaz od cisára Augusta o sčítaní ľudu, čo znamenalo, aby sa každý išiel zapísať tam, odkiaľ pochádzal jeho rod. Dobre vieme, že práve tieto slová si pripomíname vždy na Vianoce. A tak, ako kedysi nastal značný pohyb vo Svätej zemi, v tomto období, v týchto dňoch je v pohybe celé Slovensko, aj keď na cesty nemôžeme a fyzický pohyb je značne ohraničený, predsa len sme v značnom pohybe. Toto znova vyvoláva rôzne hodnotenia, scenáre, reakcie, postoje – negatívne i pozitívne. Po prvých chvíľach od piatku (23.10.), keď sa spustilo celoplošné testovanie v niektorých okresoch Slovenska, niečo sa udialo narýchlo, niečo sa nedotiahlo… S takouto akciou nik nemal predchádzajúcu skúsenosť, čo mohlo vzbudzovať rôznu kritiku. Ale v podstate je treba obdivovať značnú trpezlivosť, ohľaduplnosť, čo je veľmi dôležité.  Motív celej tejto akcie je jasne zadefinovaný: postaviť sa proti pandémii koronavírusu. Pohyb ľudí vo Svätej zemi bol tiež zadefinovaný, ako sme to už spomenuli. Vyšiel rozkaz od cisára Augusta. Kvôli čomu? Kvôli sčítaniu ľudu. Bol to politický rozkaz, rozhodnutie, ale predsa v Božom pláne už bolo zakódované čosi iné. Medzi tými, ktorí sa dali do pohybu, bol jeden pár, navonok úplne jednoduchý pár –  muž a žena, z ktorej sa mal narodiť Vykupiteľ celého ľudstva. Teda cisárovo politické rozhodnutie malo svoje miesto v Božom pláne. A tak sa po putovaní, ktorému sa podriadili aj Jozef a Mária, po splnení politického nariadenia, narodil v Betleheme Ježiš Kristus.

Aj my možno stojíme pred tajomstvom spoznávania, ako by sme v terajšom politickom rozhodnutí mohli prečítať Boží plán. Asi to v plnom  rozsahu a celkom presne nedokážeme. Boží plán je často tajomstvom a tu nastupuje viera v jeho prozreteľnosť. Ale niektoré znaky či znamenia nám môžu všeličo pripomenúť. Aj tu sa deje Boží plán. Hneď odprvoti sa môžeme zamýšľať nad tým: „čo sa dotýka každého?“ Koronavírusom bola otrasená naša istota, naše plány. Otvára sa prirodzene opodstatnená obava o existenčnú istotu. Bude práca? Ak nebude práca, odkiaľ budú financie pre rodinu… a pre všetko, čo s tým súvisí. Rušia sa športové podujatia a pre profesionálnych športovcov je to predsa zdroj príjmu. Sú zavreté divadlá, kiná, problémy majú stravovacie zariadenia. A tak by sme mohli pokračovať ďalej a spomenúť ďalšie obmedzenia stavu núdze. Kto vie, či sa až tak veľmi treba diviť, že do ľudských sŕdc vstúpil strach. Vstúpil, už je tu. Zvlášť možno strach – ako obstojím v teste? Ako obstoja v teste moji blízki? Čo potom s nimi, so mnou, s nami, ak bude test pozitívny? Všetko, čo sa budovalo, tvorilo mnohé roky, sa môže v momente zmeniť alebo dokonca stratiť. Možno práve takto je u jednotlivcov, v rodinách, v národe prežívaná aktuálna chvíľa.

Ak znova otvoríme otázku, ako aj v tomto dianí môžeme čítať Boží plán, skúsme odpovedať otázkou, či aj táto chvíľa nie je šancou návratu k Bohu? Či to nie je obrovská nádej zvládnuť všetky skúšky práve návratom k Bohu alebo prehĺbením života viery u každého jedného z nás? Dnes sme do určitej miery vyzvaní k takémuto uvažovaniu – aby sme zareagovali, pretože slová dnešného evanjelia nás k tomu priam pozývajú. Hovoria o hlavnom prikázaní lásky k Bohu a človekovi. Najskôr si sami musíme vyriešiť náš postoj k Bohu. Veď predsa ak zaznie prikázanie lásky k Bohu, treba sa zamyslieť nad tým, aký je môj postoj Bohu. Či je to opravdivá láska. Treba sa naozaj najskôr zamyslieť nad osobným vzťahom k Bohu, teda nielen vedieť, že Boh existuje. To vedia aj diabli a trasú sa pred Ním. Nestačí pripustiť existenciu Boha a pritom ho ignorovať. My potrebujeme mať k Bohu synovský vzťah! To je otázka, ktorá nás chce preveriť pri predložení hlavného prikázania lásky k Bohu a človekovi.

Ak hovoríme o synovskom vzťahu, môže nám pomôcť, ako o tom hovorí šťastný otec: „Môj štvorročný syn ešte ani raz, keď sa ráno zobudil, sa ma nespýtal: otec, postaráš sa dnes o mňa? On sa jednoducho a prirodzene netrápi, ani nestará o to, čo bude jesť a čo si oblečie. Prečo sa môj štvorročný syn o to nezaujíma? Pretože žije svoje vedomie synovstva, aj keď on to nevie pomenovať. Má to v sebe. Že tak bude – teda že sa o neho postarám, či mi to povie alebo nepovie, či ma poprosí alebo nie –  to je moja starosť – postarať sa o neho, aby mal čo jesť… A pre mňa, ako otca to veľa znamená, keď mi tak veľmi dôveruje a cíti sa úplne bezpečne, lebo vie, že dostane všetko potrebné, a aj naviac…“ Milí bratia a sestry a zvlášť otcovia, mamy, myslím, že v každej normálnej rodine je to tak. Malé dieťa sa nepýta, malé dieťa vie, že otec a mama ho milujú a o všetko sa postarajú. Problém je tam, kde otca nevidia, kde otca nepoznajú alebo kde sú ešte iné problémy…, tam je skutočne problém. Ale v normálnej rodine nie. Pokračujme v našej úvahe ďalej. Takto uvažujúci štvorročný syn má problém, aby  miloval svojho otca naplno? Milí otcovia, zvlášť teraz sa obraciam na vás: nedali vám veľakrát vaši synovia najavo, ako vás naplno milujú, keď sa úplne a úprimne k vám pritúlili? Mohlo byť niečo viac? To bol príkaz lásky k otcovi? To bol prejavený vzťah k otcovi! Znova opakujem, môže byť niečo krajšie, ako sa takto pritúliť hneď zrána k otcovi?

Keď ráno otvárame oči a žijeme tento svoj vzťah voči Bohu, máme problém skrze modlitbu sa pritúliť k Otcovi? Teda k Bohu, ktorý je naším Otcom a ktorému veríme, že sa o nás stará a vždy postará? V tomto  obnovení vedomia synovstva voči Bohu, ktorý je naším milujúcim a starostlivým Otcom, sa znova otvára obrovská ponuka, šanca nádeje aj v situácii, ktorú prežívame. Ale aj vo všetkých iných situáciách a chvíľach nášho života, keď stále nosíme v sebe vedomie synovstva, detinstva. Takú veľkú dôveru máme k Bohu, ktorý je naším Otcom! A cez toto vedomie nášho nádherného synovského vzťahu ľahšie a pohotovejšie pochopíme prejavy lásky k blížnemu. Veď Boh Otec dáva svoju lásku nielen mne, Boh Otec ju ponúka všetkým svojim deťom a dáva všetkým svojim deťom. Od nás očakáva, že sa s ňou budeme ďalej deliť medzi sebou a to nezištne.

Znova si pomôžme príkladom. Starší obyvateľ na predmestí veľkomesta už nejaký čas nevychádzal zo svojho domu. Sused si to všimol a tak sa pobral za ním, aby ho navštívil. Našiel ho ako ťažko chorého. Hneď privolal lekára. Lekár urobil vyšetrenie a určil veľmi zaujímavú diagnózu – tento človek  mal hlad. Jednoducho tomuto človekovi nemal kto doniesť niečo zjesť, niečo navariť. Veľmi zaujímavá diagnóza. Ale ojedinelá? Lekár tento prípad nahlásil sociálnemu pracovníkovi. Sociálny pracovník prišiel za dotyčným. Spísal s ním dlhú zápisnicu a chorého ubezpečil, že všetko dá do obecného zastupiteľstva, ktoré zasadne asi o mesiac. Iný, akože aktívny sused, ktorý sa tiež dozvedel o tomto chorom, tiež ho navštívil. Prisľúbil mu, že urobí veľké plagáty, ktoré vyvesí na dome a v okolí domu chorého, aby upozornil na problém širokú verejnosť. A do tretice ho navštívil chudobný sused, ktorý mu doniesol bochník chleba. Keď ho navštívil na ďalší deň, stretol tohto človeka s obnovenými silami, ako sa prechádza po izbe. A uzdravený bochníkom chleba, poďakoval svojmu dobrodincovi a poprial mu, aby ho jeho dobročinnosť priviedla do neba. Láska je naozaj vynaliezavá, ale nie vymýšľavá, či vypočítavá. Láska je pohotová, ale nie je splašená. A mohli by sme uvažovať ďalej, ale to najhlavnejšie je – láska vychádza zo srdca.

Toto je potrebné zvlášť v týchto dňoch nášho zvýšeného pohybu – na testy, keď iný pohyb je takmer nemožný. Spomenuté príklady lásky k Bohu a k blížnemu nás všetkých budú posilňovať v nádeji v skúške pandémie. Zvlášť vlievajú novú silu opusteným, osamelým, chorým, umierajúcim. A nás vedú k tomu, aby sme sa  priblížili k týmto ľuďom a pomohli im. Začali sme porovnávaním nášho putovania s putovaním Márie a Jozefa. Vari Mária a Jozef, mali svoje putovanie ľahšie? Museli prejsť cez 100 kilometrov z Nazareta do Betlehema… Mária bola v požehnanom stave… necestovali lietadlom, ani klimatizovaným autobusom či autom, ale najviac pešo. Mária možno sedela na osliatku a takto museli prechádzať púšťou, kde číhala na nich zver, zlé počasie, aj nie šľachetní ľudia, teda zbojníci. Takto došli do Betlehema… a oni boli prví, ktorí sa po náročnej púti poklonili novonarodenému Ježiškovi.

Milovaní bratia a sestry, verím, že my tiež chceme dôjsť do Betlehema našich otvorených kostolov na Vianoce. S Máriou a Jozefom sa tak stane. Teraz máme zavreté kostoly, ale Boh nemá zavreté srdce. Boh je s nami a je na nás, aby aj my sme boli s Ním. Aj v tomto čase, keď hľadáme, čo nám Boh cez prežívanú skutočnosť odkazuje, už mnohé sme mohli z doterajších myšlienok pochopiť. Opäť sme viac-menej izolovaní, uzavretí, ale znova je tu šanca, stretávať sa v rodine. Stále je ešte mesiac október a to je pozvanie k modlitbe svätého ruženca. Modliť sa ho v celej rodine a naučiť modliť sa ho aj tých, ktorí to ešte nevedia a modliť sa spolu. Tak sa pripravovať aj na dušičkový čas, keď počas celého novembra budeme môcť získavať odpustky pre duše v očistci, ako nám to došlo v tomto týždni z Apoštolskej penitenciárie z Ríma. Ruženec sa môžeme modliť aj vtedy, keď budeme čakať na test, aj pri iných príležitostiach. A neodložiť ho, keď sa skončí október. Modlitbou prejavujeme lásku k Bohu a zároveň v nás rastie láska, ktorú potom môžeme pretavovať do lásky k blížnemu a prejavovať ju vo svojej ohľaduplnosti, trpezlivosti, pretože každý človek potrebuje lásku a zvlášť v tomto čase, keď je každý nejakým spôsobom poznačený situáciou pandémie. Každý potrebuje dotyk prikázania lásky k Bohu a k blížnemu – prijať od druhého, ale aj prejaviť druhému.

Milí bratia a sestry,  všetko robme s Máriou a Jozefom a robme podľa ich príkladu. Ak budeme takto robiť, putujeme spolu s nimi a spolu s Máriou a Jozefom priputujeme aj my k Ježišovým jasličkám, aby sme sa spolu radovali. Povedzte to aj ostatným, že toto je láska k Bohu a k blížnemu, ktorá tak zdobila Máriu a Jozefa, keď nám dali takýto nádherný príklad aj na náročnom putovaní, ktoré vzišlo z politického rozhodnutia, ale predsa sa dial Boží plán. Oni ho naplnili, hoci nerozumeli vždy a všetkému… ich príklad nás posilňuje a usmerňuje a na našej ceste  jednoznačne vedie ku Kristovi. Amen.