SVET MÁ LOGIKU, ARCHITEKTA, CESTU I CIEĽ – Slávnosť všetkých svätých /A – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1.11. 2020 (bez účasti ľudí, v čase pandémie)

Začnem príkladom zo školy. Katechétka napísala na tabuľu názvy rôznych zamestnaní, povolaní a potom sa pýtala detí, čím by sa chceli stať ony. Medzi názvy známych povolaní vtesnala dva termíny – hrdina a svätý. Samozrejme, že deti reagovali na túto ponuku, napísanú na tabuli. Len niektorí si všimli, že je tam aj slovíčko hrdina a veru chceli by sa stať hrdinami – to je predsa lákavé, ale nikto nenapísal, že by sa chcel stať svätým. Keď debatovali na túto tému ďalej a zdôvodňovali, prečo si vybrali to-ktoré povolanie a teda čím by sa chceli stať, katechétka sa opýtala, prečo si nikto nezvolil, že sa chce stať svätým. Zistila, že deti vlastne ani  nevedia, kto je svätý. A tak ich začala poúčať, vysvetľovať: svätý je ten, kto žije v čistej láske s Bohom, voči Bohu a tak už tu na zemi prežíva blaženosť, radosť z Božej blízkosti. Táto radosť prežívaná tu zemi, potom pokračuje v nebi, v ešte oveľa väčšej intenzite a miere, keď sa svätí stávajú spoludedičmi Božieho kráľovstva s Ježišom Kristom a to už navždy, naveky. Deťom pripomenula: „Mená svätých ste dostali pri krste, aby ste ich poznali a potom nasledovali ich príklad!“ Pochopiteľne, aj tu sa odhalilo, že mnohé deti nevedia nič o svojom nebeskom patrónovi, kdeže ešte to, aby ho potom chceli aj nasledovať. Ale keď sa v rozhovore posunuli ďalej a začala rozprávať o niektorom zo svätcov – o krstných patrónoch týchto detí, spýtala sa, či by ho chceli nasledovať. Niektorí sa cítili oduševnene, niektorí sa zľakli, lebo sa im priečilo, možno sa im videlo náročné, ako žil ich patrón a že sa asi až príliš venoval Božím veciam. Jednoducho, ak by sme použili svetskú terminológiu, nechceli sa pustiť do takéhoto tréningu, cvičenia sa k svätosti či vo svätosti, pretože sa im to zdalo značne namáhavé. A tak keď katechétka napokon zvrtla reč napríklad na športovcov, samozrejme takmer každé dieťa malo nejaký ten vzor. Keď sa ich pýtala, či by chceli nasledovať svoje športové vzory, mnohí boli oduševnení, ale im aj dopovedala: „myslíte si, že to dokázali bez tréningu – bez náročného tréningu, bez odriekania?“ Tu sa znova deti trieštili v názore, lebo si mysleli, že úspech športovca prichádza automaticky, prichádza sám. Nie! Všetko má svoje pravidlá, čas, cestu.

Keď sme dnes počuli v evanjeliu slová blahoslavenstiev, ktoré sú charakterizované ako ústava Božieho kráľovstva, ak by som sa znova vrátil k svetskej terminológii, mohol by som povedať, že je to tiež „tréningový program cvičenia“. A tento tréningový proces cvičenia sa na ceste verného nasledovania Ježiša Krista na tejto zemi – teda kráčanie k svätosti – vôbec nie je ľahký. Veď sa treba cvičiť vo všetkom, vo všetkom, čo prakticky je proti praktikám tohto sveta. Niektorí by dokonca povedali, že sa treba cvičiť vo všetkom, čo je proti zdravému rozumu. Lenže ak máme raz stanovený cieľ, chceme ho dosiahnuť a chceme niekam prísť, nikdy to nejde bez námahy, bez odriekania. A čím má v živote niečo väčšiu cenu a nie je to len niečo chvíľkové, ale trváce, tým sa to aj náročnejšie získava. Nič sa nezískava  ľahko. Teda všetko, čo má cenu, sa získava s námahou. 

Preto, keď sa zadívame na svätých, na životný príbeh ktoréhokoľvek svätého, zistíme, že ani jeden z nich sa nenarodil svätý. Možno sa narodil do rodiny, ktorá bola nábožná. Ale vieme veľmi dobre, že aj z takýchto rodín vyrástli rôzne deti. Mohol byť svätec, ale mohol byť aj taký, ktorí útočil proti Pánu Bohu a nežil ani v láske k ľuďom. Teda každý mohol mať zasiate v sebe to dobro, ale nie každý ho náležite polieval, ošetroval, rozvíjal. A tak sa potom zrodilo aj rôzne ovocie. Preto  každý svätec musel prejsť svoju náročnú cestu, aby sa posunul bližšie k Bohu. Veď keď si vezmeme život aj samotného Ježiša Krista, ktorý bol Boží Syn, vieme, že tiež prešiel cestou náročnosti. Prešiel cestou krížovou. Keď hovoríme práve o tejto náročnosti, môže to v človekovi vyvolávať neistotu, strach a jednou z možných reakcií človeka je potom odmietnutie takejto cesty, pretože sa neodváži alebo odmietne vziať na seba túto náročnosť.

Spomeňme znova modelový príklad, ktorý je reálny. Predstavme si, že by sme prišli do veľkého neznámeho mesta. Chceme sa niekam dostať, možno do centra, možno niekde inde. Ak sa tam naozaj chceme dostať, je dôležité, aby sme mali  v rukách dobrú mapu, lebo ak toto mesto má logiku, ak toto mesto má architekta, má aj mapu alebo dnes už GPS. Ak máme k dispozícii niektorú z týchto navigácií, hoci možno musíme prejsť rôznymi neznámymi uličkami, dostaneme sa, kam chceme. To je – čo sa týka mesta. Ak má logiku, ak  má svojho architekta. Ak má život logiku a architekta, čo my veriaci tvrdíme a veríme, že má aj logiku, zmysluplnosť aj „Architekta“ a tiež smerujeme do večného cieľa – k tej otvorenej „bráne“, z ktorej sa zvlášť dnes na nás dívajú  všetci svätí, aby nás tam raz privítali, tiež musíme prechádzať cez „krkolomné uličky“. Inak to nejde. Ale kto vie, či sa nezväčšuje počet tých, ktorí sa utvrdzujú v presvedčení a šíria to aj do svojho okolia, že svet, že ľudský život nemá logiku, nemá svojho architekta. A ďalej mýlia ľudí názorom, že ak by aj svet a človek mal svoju logiku a svojho architekta, tak je riadený vplyvom alebo silou vplyvných ľudí, parlamentov a „mocných“ svetských osobností. Keď hodnotíme situáciu, v ktorej sa nachádzame celkovo vo svete, pýtam sa a myslím si, že celkom oprávnene, že ak sme odsunuli zo svojho života logiku a nadprirodzeného „Architekta“, či nenarastá v tomto svete chaos, neistota? Nevnímame, že klamstvo sa vyhlasuje za pravdu? Nečestní ľudia sú nám kladení za príklady alebo sami si ich volíme za príklady? Že bohatí sa stávajú bohatšími, chudobní chudobnejšími, manipulátori a populisti nás stále viac ovládajú ako jednotlivcov, tak i masy… Nezdá sa nám, že vošiel do sveta chaos? Málo je príkladov, ktoré dosvedčujú, že je tu voľný rozlet takto zmýšľajúcich ľudí?

Znova môžeme uviesť príklad. Mladík Róbert sa cez prázdniny vybral do tábora. Rodičia nevedeli do akého tábora ide, ale keď sa po dvoch týždňoch z tábora vrátil, rodičia ho nespoznali. Videli, že je psychicky na dne. Pochopiteľne, že hneď zháňali riešenie synovej situácie v liečení, u psychiatra. Všetko nasvedčovalo tomu, že Robert sa stal závislým na drogách, čo konštatoval aj lekár. Z jeho mladých očí sa úplne stratil zápal, tá iskra, ktorá býva v očiach mladého človeka. Cítil sa zle, nevedel komunikovať, nevedel urobiť rozhodnutie, nechal školu, stratil cit pre morálne hodnoty, pre rozlišovanie dobra a zla. Áno, lekár si myslel, že sa stal z neho narkoman. Až po niekoľkých mesiacoch sa prišlo na príčinu jeho stavu a správania. Počas prázdnin, o ktorých bola reč, nadviazal kontakt s nejakou sektou. Tí ho nalákali, že cez rôzne cvičenia posilnia jeho psychiku, posilnia jeho sebavedomie, „lebo všetko je v človekovi, len to treba odhaliť a napokon dobre zužitkovať.“ Prechádzal týmito cvičeniami, ktoré mu sľubovali osobné pozdvihnutie sebavedomia a osobnosti, ale opak sa stal pravdou. V tomto mladom človekovi zničili psychiku. A koľko takýchto mladých, ale aj starších ľudí končí rovnako. Či už cez sekty alebo cez iné lákadlá, ktoré človekovi podsúvajú rôzne ilúzie. V klamstvách ho vábia na rôzne projekty. A potom sa z človeka stáva troska.

Som si vedomý toho, že aj nám kresťanom sa vyčíta, že kresťanstvo oberá ľudí o slobodu. V čom oberá kresťanstvo ľudí o slobodu?! Veď sa len znova ďalej trošku zamyslime a uvedomme si, že každý jeden systém, spoločenstvo, športový klub, umelecký ansámbel… všetky tieto spoločenstvá stanovujú pravidlá. A keď sa stanovujú pravidlá, berie sa človekovi sloboda? V diktatúrach áno. Tam sloboda nemá čo robiť. Ale vezmime si športovcov. Keď tréner nariadi nejakú taktiku v hre, berie hráčom slobodu? Alebo keď režisér vedie umelca, tiež mu berie slobodu? Veď športovec i umelec sa dobrovoľne dáva na to, aby sa podriadil spoločenstvu, celku. Kvôli určitému, výkonu, konečnému výsledku. Áno, z toho všetkého sa napokon rodí nespravodlivé tvrdenie, že Cirkev klame, ohlupuje ľudí. A toto klamstvo je už dosť usadené v mysliach ľudí. Preto sa dnes po vypočutí Ježišových slov o blahoslavenstvách, inokedy po vypočutí slov Ježiša Krista o prijatí kríža a utrpenia, pýtam: „Zdajú sa nám tieto slová zavádzajúce? A poslucháči hneď „naletia“ na tieto slová? Hneď začnú žiť podľa blahoslavenstiev? Hneď si zamilujú kríž? Hneď si zamilujú utrpenie? Takmer bez rozmýšľania? Nie je skôr pravdou, že keď poslucháč počuje tieto slová, skôr je v strehu, aby neurobil nejaký chybný krok a neprenáhlil sa v prijatí týchto podmienok života? Veď vziať na seba údel života podľa blahoslavenstiev sa vôbec nejaví ako niečo skvelé. A odmena vo večnosti? A je vôbec večnosť? Povedzte, milí bratia a sestry, sú títo kritici takí opatrní pri reklamách alebo pri sľuboch politikov pred voľbami? Dovolím si povedať, že nie. A kedy potom nastáva väčšie rozčarovanie? Po kúpe na základe nepravdivej reklamy? Po voľbách? Alebo keď sa zahľadíme na svätých dokonca aj na mučeníkov, ktorí aj v kritickej chvíli obetovania vlastného života vôbec neľutovali, že sa vydali na cestu blahoslavenstiev, ale ešte aj vtedy objímali kríž, vzývali sväté mená: Ježiš, Mária, Jozef a s vďakou a nádejou sa dívali na budúcnosť, na večnosť v nebi. Myslíte, že ich čakalo večné rozčarovanie? Nečakalo. Ale samozrejme, že človek, ktorý odmieta večnosť, zareaguje jednoznačne a povie: „ja tomu aj tak neverím“. Takému človekovi vždy sa dá odpovedať iba sokratovsky: „A čo, ak je to pravda?“ Teda, ak ty hovoríš: „čo ak to nie je pravda?“, mojou proti-odpoveďou v otázke je: „čo ak to je pravda?“ Ak to nie je pravda, o nič som neprišiel. Ale ak to je pravda, tak som všetko získal.

Na tejto ceste nás sprevádza aj Svätý Otec František v jednej zo svojich katechéz, keď hovorí o tom, ako sa prejavuje svätosť v živote človeka. Sú to bežné pravidlá, ktoré platia pre život. Teda Svätý Otec František dáva týchto sedem znakov: Prvým znakom je: niesť tie mnohé protivenstvá, ktoré do života človeka vstupujú. „Veď ak je Boh s nami, kto je proti nám?“ (porov. Rim 8,31); teda niesť. Po druhé: trpezlivosť. Znova trpezlivosť, ktorá sa opiera o Boha. Lebo vieme, že Boh nás neopúšťa ani v ťažkých skúškach života a sám Boh je trpezlivý. Ale je i veľkou silou. Tretím znakom je umiernenosť. Áno, byť mierny. „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4,26). Neodplácať sa agresiou za agresiu. Štvrtým znakom je radosť. „Byť kresťanom“, hovorí Svätý Otec František, „to je radosť v Duchu Svätom“. A cituje slová svätého Pavla apoštola: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). S radosťou ide ruka v ruke piaty znak: humor. Svätý Otec spomína Filipa Neriho, Vincenta de Paul, Tomáša Morusa, ktorí vedeli z mnohých náročných skúšok života urobiť vtip. Šiestym znakom je smelosť. Smelosť, ktorá poháňa človeka k Božím projektom. „Nebojte sa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (porov. Mt 28,20). Teda konajte a so smelosťou. Samozrejme, že ide o zápal v Duchu Svätom. Duch Svätý je ten, ktorý nás neustále pobáda, poháňa a vedie, aby sme neustrnuli v nejakom mŕtvom bode, ale pokračovali ďalej. Teda niesť svoj kríž alebo iného kríž, trpezlivosť, umiernenosť, radosť, humor, smelosť v hlasovaní, ale aj zápal. To sú tie dary, ktoré nám nedovoľujú ustrnúť a ktoré nás posúvajú ďalej, ale vždy v sile Ducha Svätého. To nie je len naše úsilie, opakujem: to je sila Ducha Svätého.

Vráťme sa k úvodnému príkladu v škole, keď katechétka napísala rôzne povolania na tabuľu a napísala tam aj dve slová: „hrdina“ a „svätý“. Jedno bolo deťom trochu známe, druhé neznáme. Ale teraz v tejto chvíli môžeme povedať: v každom povolaní sa človek môže stať hrdinom. A ešte viac – svätý. V každom jednom povolaní. Len treba chcieť vykročiť aj na cestu blahoslavenstiev, aj keď sa potkýname. Ani jeden nie sme takí, že by sme sa nepotkýnali. Ale nikdy po potknutí či páde neostaňme ležať na zemi, ale spolupracujme s Duchom Svätým. Ďalej treba rozvíjať mariánsku úctu, modlitbu, prijímať sviatosti. Vtedy sa stávame naplno ľuďmi. A ak by som niečo stiahol zo situácie, ktorú prežívame, keď sú známe tie tri písmena R – rúško, O – odstup, R – ruky; nezabúdajme ešte na jedno R – na ruženec. Na našich rukách nemajú byť bacily, ale má byť v nich ruženec, aby sme vyprosovali hojné Božie požehnanie pre všetko, čo sa dotýka nášho života i tej situácie, v ktorej sme. Buďme si istí, že ak z rúk nepustíme ruženec, s ružencom vstúpime do neba, kde nás čakajú všetci svätí, medzi ktorými sú aj naši drahí, a my predsa chceme byť s nimi a tešíme sa na toto stretnutie, ktoré už nikdy neskončí. Nie je nám jedno – či môj manžel, manželka, syn, dcéra veria alebo neveria v Boha. Pretože keď chceme byť s nimi v nebi, má nám záležať, aby sme ich viedli týmto smerom a nebo im vyprosili aj silou modlitby svätého ruženca. Amen.