Sv. Ján Pavol II. – muž komunikácie a Kristovej pravdy na apoštolských cestách – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše na Trnavskej novéne 17. 11. 2020

Prvou vážnou cestou Karola Wojtyłu do zahraničia bolo jeho druhé vycestovanie na konkláve v r. 1978. Bolo zavŕšené jeho zvolením za hlavu Katolíckej cirkvi. Tak sa do Ríma dostáva na Petrov stolec – prvýkrát od r. 1522 – znova pápež nie talianskeho pôvodu. Pápež z „ďalekého kraja“ a k tomu ešte z komunistického bloku. Práve táto druhá skutočnosť bola značne výrečná: to tu ešte nebolo – to otriaslo celým východným blokom, najmä Kremľom. Do Ríma prišiel pápež spoza železnej opony, pápež so skúsenosťou nemeckej okupácie i komunistického režimu, ale hlavne so skúsenosťou, ktorá pre mnohých na západe bola úplne neznáma.

„Obohatený“ touto skúsenosťou, ale aj mnohými ďalšími, stáva sa prvým výrazne „lietajúcim“ pápežom, ktorý prekonáva značné vzdialenosti, ale zbližuje aj tých, ktorí sú síce vedľa seba, ale predsa sú si vzdialení. Nezostaňme len pri zahľadení sa na jeho prekonávanie vzdialeností, lebo hrozí nebezpečenstvo, že sv. Jána Pavla II. by sme považovali len za mimoriadneho cestovateľa. On vždy a všade smeroval ako apoštol nádeje, ktorý ľuďom na všetkých kontinentoch chcel prinášať živého Boha.

Prišiel teda do Ríma, a hneď vyzval svet: „Otvorte brány Vykupiteľovi“, ale on tak otvoril aj brány Vatikánu. Už dva dni po zvolení opustil Vatikán, aby na klinike Gemelli, kde neskôr bol toľkokrát prichýlený – navštívil chorého poľského biskupa Deskura – [mimochodom stretol (videl) som ho na invalidnom vozíku pri bazilike sv. Petra na pohrebe Jána Pavla II.].  Patrím ku generácii, ktorá mohla v „priamom prenose“ sledovať „novotu“ pápeža „v pohybe“ a vnímať niektoré detaily. Ľudia nemohli za ním, on išiel za nimi. Vykonal 104 zahraničných ciest; navštívil 132 krajín (niektoré i viackrát); 900 miest; prekonal 3x vzdialenosť Zem – mesiac; strávil 586 dní na cestách; mal 2500 príhovorov; pri prenosoch ho sledovalo viac ako pol miliardy ľudí. V Taliansku navštívil 259 miest; v Rímskej diecéze viac ako 300 farností.

Čo tak hnalo Jána Pavla II. na cesty? Vyjdime z udalosti Skutkov apoštolov (17, 15. 22-18,1; 1. čítanie), ktorá hovorí o návšteve sv. Pavla v Aténach. Naša pozornosť sa často upriami na Pavlovo úsilie predstaviť Aténčanom „neznámeho Boha“. Avšak kontext celej udalosti môže spočívať aj v tom, že Gréci, ktorí sa tak veľmi hrdia filozofickou vyspelosťou a tradíciou Sokrata, Platóna, Aristotela, vo chvíli Pavlovej návštevy už majú túto slávnu históriu dávno za sebou. V čase návštevy už majú značný chaos v myslení a nesmierne veľa bôžikov, ku ktorým sa utiekajú vo svojom živote a prinášajú im obety. Ešte pre istotu majú v zálohe nejakého „neznámeho Boha“, pre prípad… Dovolím si povedať, že aj Ján Pavol II. tak mohol svojho času vnímať svet, ako svet mnohých bôžikov. Ale niekde sa predsa ešte celkom nevytratil živý Boh, i keď pre niektorých sa už mohol stať neznámym alebo ešte bol chápaný ako nejaké zadné dvierka, pre prípad… A tak cestoval, aby posilnil bratov a sestry na celom svete vo viere v pravého Boha – Boha Abraháma, Izáka, Jakuba a Ježiša Krista, a priniesol im nádej.

Na mnohých miestach ho úprimne vítali, ale nie všade bol prijatý. Boli miesta, kde bol výslovne trpený, ponižovaný, zvlášť negatívne boli demonštrácie zástancov potratov i zástancov proti tradičnej rodine. On však všade rozsieval semienka Božieho kráľovstva. K nám, na Slovensko zavítal trikrát. Pred každou jeho návštevou sa spustila nepekná antikampaň, ktorá sa počas návštevy zmenila na hojné Božie požehnanie. K nám, ako aj všade, prichádzal ako muž komunikácie a Kristovej pravdy, inak by to nezvládal. Je pravdou, že „politici“ a rôzni hľadači vlastného prospechu dokázali (-ážu) v podobných náročných situáciách odmietania „situáciu zvládnuť“, aby dosiahli svoje. Kto by chcel porovnávať sv. Jána Pavla II. s takto praktizujúcimi ľuďmi, bol by a stále bude na veľkom omyle. Týmto ľuďom vždy išlo a ide najskôr o seba! Sv. Jánovi Pavlovi II. šlo stále o dobro iných, často: zaznávaných, opustených, prenasledovaných, bez domova…, núdznych, potrebujúcich pomoc a verejný prejav podpory…  Ľudia to vycítili… a preto si zamilovali pápeža.

Prvá oficiálna zahraničná cesta hlavy Katolíckej cirkvi viedla do Mexika. Mexiko, ktoré má veľký počet veriacich a veľmi živú úctu k Panne Márii Guadalupskej, je stále sekulárny štát, v ktorom nemožno na verejnosti nosiť kňazský odev. Údajne pokutu za reverendu Svätého Otca zaplatil miesto pápeža za neho prezident. Návšteva Mexika bola možno skúškou, ako sa s návštevou pápeža vyrovná štát, v ktorom na začiatku 20. storočia bolo krvavé prenasledovanie kresťanov a oficiálne nastavenie štátnej politiky je stále odmietavé voči viere.

Hneď druhá pápežova cesta smerovala do rodného Poľska. Šiel tam, bol tam fyzicky prítomný, ale duchovne bol aj u nás, hoci hranice boli zatvorené  a správy o návšteve v našich vtedajších médiách boli nijaké alebo negatívne. Ale jeho ducha to nezastavilo, bol s nami a my s ním, vlastne už od chvíle zvolenia. Teraz sa všetko posilnilo! Aké vzácne boli pre nás prepašované spomienkové predmety z jeho návštevy. Jeho prvá návšteva Poľska vtlačila svoju pečať posilnenia vo viere nám všetkým v bývalom Československu.

Odteraz určitým znakom, ktorý charakterizoval jeho cesty podľa ovocia, najmä po Svetových stretnutiach mládeže bolo:

  • posilnenie vo viere
  • početné obrátenia
  • nárast duchovných povolaní.

Bol prvým pápežom, ktorý navštívil rímsku synagógu, ktorá bola neďaleko od Vatikánu, ale cesta do jej vnútra bola historicky veľmi dlhá… Ako prvý pápež navštívil mešitu v Damasku, v ktorej je hrob sv. Jána Krstiteľa. Koľko ďalších krokov medzináboženskej i ekumenickej komunikácie uskutočnil ešte tento pápež počas svojho pontifikátu? Aj keď sa to v dnešnom svete, poznačenom rôznymi prejavmi náboženskej zloby nezdá, Ján Pavol II. zbúral mnohé stáročné múry nánosov odmietania, urážok, ubližovania…, aby položil základy mostom ľudskej vzájomnosti, pretože všetci máme jedného Boha – Otca. Ale nie každým to bolo rovnako pochopené, na tomto poli je treba ešte veľa úsilia.

Náročná bola cesta do Grécka, kde bolo vidieť jasný odpor synody Gréckej pravoslávnej cirkvi pre vzájomné obviňovania, ktoré trvajú už stáročia. Pápežovo „ospravedlnenie“ začalo topiť ľady a bolo zavŕšené spoločnou modlitbou „Otče náš“ s aténskym arcibiskupom. Chlad, priam ignoranciu, okúsil Ján Pavol II. pri návšteve Turecka. Veľmi formálne privítanie na letisku a prázdne ulice. Veľmi dôležité však bolo, že sa stretol s pravoslávnym patriarchom Konštantínopolu; a vlastne tu bol aj prvý kontakt s islamom.

Na návšteve Veľkej Británie bol v čase konfliktu s Argentínou o Falklandské ostrovy. Argentína proti návšteve protestovala. O 8 dní po návrate z Veľkej Británie už letel do Argentíny. Samotná cesta trvala 29 hodín a v krajine strávil 28 hodín. Jeho mierové posolstvo pomohlo, aby sa konflikt nevyostril.

Návštevu v komunistickej Nikarague sprevádzali otvorené protesty sandinovcov počas bohoslužieb a manipulácia s mikrofónmi a TV prenosmi. Sv. Otca zvlášť zabolelo keď sa dozvedel, že manipuláciu konali technici z Poľska. Ešte väčšou bolesťou pre pápeža bola podpora tohto režimu zo strany niekoľkých predstaviteľov Katolíckej cirkvi. Zachovala sa fotka, ako má pápež vystretú ruku nad kľačiacim ministrom – odídeným kňazom. Bolo to gesto žehnajúce alebo varovné?… interpretácia bola jednoznačná. Len dodám, že onen kňaz sa po čase vrátil a kajúcne zomrel.

Ján Pavol  II., presne tak ako sv. Pavol apoštol, si bol veľmi dobre vedomý, že jeho cesty po svete nie sú poznávacie a oddychové výlety. Majú v sebe rôzne riziká, čo pápež komentoval: „Pre pápeža je riziko normálna vec. Ak riziko znášajú misionári, biskupi, nunciovia, prečo by sa mu mal vyhnúť pápež?“ Asi sa nikdy nedozvieme, koľko bolo pokusov o atentát na pápeža na jeho cestách.

Na všetkých cestách sa Ján Pavol II. vždy zveroval pod mocnú ochranu Panny Márie, lebo svoju celoživotnú cestu jej dal do rúk, čo vyjadril v biskupskom hesle: „Totus tuus“ – „Celý tvoj Mária“. Avšak po atentáte 13. mája 1981 to zopakoval ešte hlbšie: „Ak doteraz som plánoval svoje cesty sám, odteraz mi ich plánuje Panna Mária“. Navštívil asi všetky veľké mariánske pútnické miesta, ale aj mnohé menej známe. Motív svojich púti raz zdôvodnil takto: „Svetová politika sa netvorí ani v Moskve, ani v Berlíne, ani v Ríme, či inde…, ale na mariánskych pútnických miestach.“ Áno, so silou prednesených modlitieb z mariánskych pútnických miest a podujatí, predstupuje Panna Mária pred svojho Syna a vyprosuje potrebnú pomoc pre jednotlivcov, spoločenstvá, krajiny i celý svet. Aj tu v Trnave, ako aj na iných miestach na Slovensku, keď na príhovor Panny Márie bol zastavený mor, sa tak slová sv. Jána Pavla II. jasne potvrdzujú. A ak nepoľavíme ako národ v mariánskej úcte, Panna Mária nám pomôže prekonať každý mor i pandémiu. A to nielen pri záchrane pozemského života, ale ešte viac večného! Preto aj Trnavská novéna je taká dôležitá – a nemôže nebyť! Ako aj všetky ďalšie mariánske púte a pobožnosti na Slovensku i vo svete.

Pápežove cesty, to neboli len bohoslužby a protokolárne stretnutia. Pápež veľmi dobre vnímal často tvrdú realitu života biednych ľudí v ich slamoch, utečeneckých táboroch, väzeniach, nemocniciach… Výkriky bezmocných počul na všetkých kontinentoch. Hlboko preniknutý mariánskou úctou, neváhal podľa príkladu Panny Márie, znova a znova prekonávať vzdialenosti a znášať útrapy ciest, lebo tých novodobých miest „Ain Karim“ (porov. Lk 1,39-56), v ktorých ľudia čakali na jeho pomoc bolo skutočne veľa. Ján Pavol II. reagoval na veľmi rozmanité potreby ľudí. Bolo naozaj veľa miest, v ktorých vedený Máriiným duchom opakovane vyslovoval jej slová z Kány Galilejskej „nemajú vína“ (porov. Jn 2,3), aby pripomenul ich chýbajúce základné potreby. [Tak konala aj svätica dnešného dňa sv. Alžbeta Uhorská, ktorá neúnavne pomáhala biednym. Tú istú úctu a vďaku dnes vyslovujeme na adresu všetkých, ktorí sa obetujú v zápase s koronavírusom, a niektorí v tomto boji už prišli o život].

Po návšteve utečeneckého tábora v Thajsku sa ohradil, keď jeho postoj označili za politický. Nehnevaným hlasom reagoval: „To nie je politický, ale ľudský problém!“ V Čade zastavil autokolónu, aby sa porozprával s ľuďmi z biednych chatrčí. Svoj pripravený príhovor zmenil napr. v Brazílii, keď zbadal transparent: „Svätý Otče, národ je hladný!“ – a vyzval kompetentných k pomoci. Svoju blízkosť a podporu vyjadril aj indiánom v Kolumbii, keď začali hovoriť o ich vyvražďovaní. V Chile Pinochetovi jemne, ale priamo naznačil, že je už čas, aby odovzdal vládu do rúk civilných orgánov. Nedá sa hovoriť teraz o každej ceste osobitne a obšírne. Ale treba ešte spomenúť, ako sv. Ján Pavol II. túžil navštíviť Sovietsky zväz – Rusko, osobne vrátiť Kazanskú Pannu Máriu na pôvodné miesto a stretnúť sa s pravoslávnym patriarchom  Alexejom II. Dvakrát bolo plánované stretnutie odvolané. Rovnako túžil navštíviť Čínu a biblické miesta v Iraku. Nestalo sa.

Buďme však veľmi vďační Pánovi, že Ján Pavol II. navštívil našu krajinu trikrát. Aj na našom území je veľa pamätníkov, ktoré pripomínajú jeho návštevu. Otázkou je, či sú to pre nás len nemí svedkovia jeho apoštolských ciest alebo sú živým odkazom jeho posolstva. Platí to o všetkých krajinách, ktoré navštívil, platí to aj o našej vlasti.

Pokúsme sa kroky pútnika, slová pastiera i nemé pamätníky Jána Pavla II. trocha oživiť, napr. aj takto: Dnes si v našej krajine pripomíname výročie začiatku „Nežnej revolúcie“ – začiatok slobodných čias. Nemali by sme zabudnúť, že november 1989 prišiel po modlitbách Mariánskeho roka 1987/88. A tiež by sme nemali zabudnúť, ako sa Ján Pavol II. svojou neúnavnou službou a dôverou v Božiu pomoc a Máriinu ochranu, pričinil o rozpadnutie Berlínskeho múra, keď predtým už zbúral niekoľko múrov medzi krajinami a jednotlivcami. Nie bezdôvodne je časť bývalého Berlínskeho múra – ako symbol neslobody – aj v areály mariánskej svätyne vo Fatime. Nie je to dostatočne usmernenie k výzve, aby sa v dnešný deň všade spomínala Panna Mária i sv. Ján Pavol II.? A ak sa dnes niektorí dávajú „do pohybu“, nechajú sa vo svojej aktivite viesť Pannou Máriou a príkladom sv. Jána Pavla II.? … Hovorím príliš „zbožne“ o spoločenskom dianí?… Avšak,  nestalo sa nám, že keď sme v niektorých aktivitách zabudli na náboženské motívy, že potom mnohí s nami manipulovali „bezbožne“?!… Nestojí to za zamyslenie? Najmä ak Bohom darovanú slobodu chceme prežívať v plnosti a nie v nejakej forme politického, mravného, materiálneho či iného zotročenia!?…

  1. Jána Pavol II. Bohom obdarený charizmou dialógu, dokázal spájať ľudí svetových strán i kontinentov. Osobným svedectvom života a silou slova svojich príhovorov predstavil celému svetu jasný hodnotový poriadok podľa prirodzeného zákona. Položíme hypotetickú otázku: čo by Sv. Otca Jána Pavla II. potešilo viac: že na jeho pohreb do Ríma prišlo údajne cez 3 mil. ľudí alebo, keby ľudia Boha brali vážne a stále viac rešpektovali Boží zákon? Je ťažké predvídať odpoveď?…

Treba poďakovať všetkým, ktorí odkaz sv. Jána Pavla II. šíria ďalej vo všetkých krajinách sveta, ale tiež vo svojom okolí. Niekedy je asi náročnejšie apoštolovať vo svojej rodine a okolí, ako cestovať kdesi ďaleko. Lebo aj niekto vedľa nás môže byť veľmi ďaleko…

Sv. Ján Pavol II. bol pápežom, ktorý prekonával značné vzdialenosti, aby bol bližšie k ľuďom a aby s nimi viedol bezprostrednú komunikáciu. Ale dokázal zblížiť i ľudí, ktorí žili vedľa seba, no boli si veľmi vzdialení. Nerobil tak lacnými trikmi rôznych populistov, ale vždy v úprimnom postoji rešpektovania dôstojnosti každého človeka. Predsa Ježiš Kristus zomrel za každého človeka, pred Ježišom sme si všetci rovní. To bola tá pravá sila, ktorá „hnala“ Jána Pavla II. do všetkých kútov sveta i k ľuďom vedľa seba. Silou Kristovho Ducha mnohých zjednotil, zmieril alebo aspoň oslovil. Že nie všetkých… možno to vyznie odľahčene: nechal aj nám priestor, aby sme ľudí privádzali k Bohu. To nech je naša apoštolská misia. Aby sme v nej pokračovali. Slová dnešného evanjelia: „Choďte teda, učte všetky národy… naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (porov. Mt 28, 16-20), totiž neboli adresované len apoštolom a ich nástupcom, ani výhradne Jánovi Pavlovi II., ale každému z nás.

Dnes by sme ich mohli i mali vziať vážne možno aj preto, že aj medzi nami katolíkmi je už veľa rôznych bôžikov a pravý Boh sa stáva pre nás stále viac neznámy, možno tvorí len nejakú predstavu „zadných dvierok“. Priblížme našim najbližším, ale aj spolupracovníkom, spolužiakom či neznámym ľuďom našu predstavu Boha, ktorého prijímame predovšetkým ako milujúceho Otca. Alebo najskôr máme my sami v sebe zmeniť obraz neznámeho, možno veľa nehovoriaceho Boha, na Boha známeho, blízkeho a príťažlivého a potom tohto pravého Boha prijať? Nebojme sa začať od seba, veď nebudeme musieť ísť na iný kontinent. Naša prvá cesta nech je nasmerovaná do vlastného srdca. Ale aj my, tak ako sv. Ján Pavol II., sa nechajme viesť vo svojom živote Máriinou rukou a každý svoj krok riešme s ňou. Amen.