DUŠA JEDNOTLIVCOV TVORÍ DUŠU NÁRODA – 3. pôst. nedeľa/B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 7.3. 2021 (streamovaná, bez účasti ľudí, v čase pandémie)

Keď Nemecko napadlo Poľsko a v septembri (1939) začala Druhá svetová vojna, už v novembri toho istého roku sa minister propagandy Goebbels vybral do Poľska, aby urobil „vizitáciu“ podrobenej krajiny, ktorá bola premenovaná na Generálnu guberniu. Po prílete do Varšavy, po niekoľkých dňoch pobytu v Poľsku si do svojho denníka zapísal: „Táto spoločnosť je apatická, šedivá. Ľudia chodia po uliciach ako bez duše, ich výzor je ťažko opísať. Je bez nádeje.“ Je možné čudovať sa takémuto rozpoloženiu Poliakov, keď po vstupe nemeckých vojsk začali hneď perzekúcie, teror…, ľudia sa ešte z toho všetkého nespamätali. Ale Goebbels ponúkol „riešenie“ aj na túto situáciu. Bol si vedomý jednej veci, totiž že nemožno takto vnútorne ubitým ľuďom ponúknuť obnovu ich vlastnej kultúry, pretože tak by zosilneli. Tak by sa skôr postavili na odpor. Je treba ľuďom ponúknuť čosi iné. Ako ich zaujať a hlavne zabaviť! Jedným zo spôsobov, ktoré navrhol Goebbels, bolo otvorenie čo najväčšieho počtu kín a samozrejme, aby sa v týchto veľmi početných kinách, premietali predovšetkým zábavné, no a dosť morálne pochybné filmy. A tak sa premietali filmy, ktoré mali napr. tituly: „Tvoja žena, moja žena“; „Miloval som štyri ženy“; ďalší titul: „Šialenstvo tiel“; ďalší film: „Len pre dospelých“; ďalšie tituly: „Šťastný hárem“; „Pod figovým lístkom“. V divadle hrávali: „Opitý Walter“; „Bozk a rum“; „Drinky a bozky“. Jednoducho, vnútro ubitých Poliakov mal naplniť takto ponúkaný ľahkovážny sex a alkohol. Samozrejme, že mali byť takto hnaní aj do práce, aby pracovali pre Nemeckú ríšu. Zámer ríše bol: poľskú kultúru musíme celkom vykoreniť.

Kto rozumie týmto veciam, vie veľmi dobre, že naozaj to bola vojna o kultúru. A nebola to posledná vojna o kultúru – tá, ktorá sa udiala v tomto spomenutom čase. Naplniť človeka ľahkomyseľnými myšlienkami, ponúkať mu také knihy, filmy, divadelné predstavenia, znamená človeka veľmi dobre ovládnuť a vtlačiť mu práve takúto podobu „kultúry“ i s následkami, lebo duša jednotlivca sa potom stáva dušou národa. A aká bude duša človeka, taký bude potom aj národ. Keď bude ovládateľná duša človeka, tak bude ovládateľný a ovládaný i národ. Lebo dušou kultúry je kultúra duše. Áno, je to zápas a človek, ktorý sa v ňom nepoddá a nedá si vziať kultúru svojej duše, často v očiach sveta prehráva, ale vyhráva s Bohom. A víťaziť s Bohom – to znamená veľmi, veľmi veľa, pretože tu nejde o pominuteľný čas, ale o večnosť. Tohoto by sme sa mali pridŕžať.

Ak sa vrátim k citovaným titulom filmov alebo divadelných predstavení, čo vo vás evokujú spomínané tituly filmov, a divadelných hier? Čo pripomínajú tie filmy, ktoré chceli ničiť dušu okupovaného národa? Ak by som urobil prvú pripomienku, čo mne osobne pripomenuli tieto tituly okrem už spomenutého, tak vás možno prekvapím, keď poviem, že tento akt duchovného mrzačenia poľského národa mi pripomenul Karola Wojtylu, neskoršieho pápeža, dnes už svätého Jána Pavla II. Prečo? Preto, že v súvislosti s týmto krokom a zámerom okupačných vojsk môžeme lepšie porozumieť, prečo Karol Wojtyla a mnohí ďalší okolo neho, ktorí prehliadli lesť okupantov, sa napríklad venovali divadlu, keď hrávali hry kvalitných autorov, ktorí ponúkali posilnenie národnej identity a obhajovali morálne hodnoty. Aj týmto štýlom chceli chrániť dušu národa a dušu jednotlivca. Aj keď sa zdala byť táto práca pre mnohých zanedbateľná, predsa len priniesla svoje výsledky. A ako už bolo spomenuté, treba si uvedomiť, že tento zápas o dušu človeka a cez dušu ľudí zápas o dušu národa pokračuje ďalej.

Ešte žijú mnohí z tých, ktorí boli po druhej svetovej vojne svedkami budovania umenia socialistického realizmu, keď sa do umenia vnášali oslavné idey o vzniku Jednotných roľníckych družstiev, ako sa propagovali vo filmoch, v novinách a v médiách procesy s „velezradcami“ – kňazmi, biskupmi rehoľníkmi, laikmi. Ako  sa propagovalo dobrovoľné, uvedomelé zapájanie detí, mládeže a pracujúcich do budovania novej socialistickej spoločnosti, ako krásne sa hovorilo a to ešte donedávna o Víťaznom februári o Ľudových milíciách, o znárodnení… Kto hľadá pravdu, a dnes si môže tú dobu pripomenúť aj cez niektoré filmy a televízne seriály z tamojšej doby totality, pretože ich znova premietajú, môže to konfrontovať s argumentami, ktoré už vyšli na povrch, lepšie povedané, boli zverejnené. Tak môže každý jeden človek  konfrontovať, o aké klamstvo išlo, o aké krivdy! A koľko nevinných ľudí, utrpelo neviditeľné rany, po ktorých ostali v dušiach „krvavé“ stopy! Dodnes nenapravené krivdy, ani nepriznané a už vôbec nie – aby niekto oľutoval všetky tie nespravodlivosti popáchané na oklamaných alebo pre pravdu prenasledovaných ľuďoch. Áno, porovnajme to, konfrontujme to s tým všetkým, čo dnes už je k dispozícii. Išlo o dušu národa, ktorú bolo treba zlomiť, ktorú bolo treba nasmerovať ku „krajším zajtrajškom“. Čo bolo možno trochu pozitívne, čo sa týka vzťahu  muža a ženy – ich vzťah vo filmoch spočiatku nebol podávaný veľmi dráždivo a poväčšine tento vzťah vždy vyúsťoval v manželstvo, hoci sa už spomínali aj rozvody. Ale predsa – vzťah vyúsťoval do manželstva.

Keď prišlo obdobie po roku 1989, a s ním – po 40 ročnom totalitnom útlaku – u mnohých pokrivené chápanie slobody, aj téma vzťahov muža a ženy nabrala v našom prostredí značnú gradáciu, ktorá veľmi zaútočila na rodinu, preferuje nové vzťahy medzi mužmi a ženami a to aj navzájom. A v tomto procese znova zohrávajú veľkú úlohu média. Preto niet sa čo diviť, ak už malé dieťa  je vystavené týmto myšlienkam niekoľko hodín denne. Pretože niekoľko hodín denne je v domácnosti zapnutý televízor, a tak nasáva tieto myšlienky. Treba si uvedomiť, že dieťa ani nemusí priamo sledovať vysielaný program, ono vníma všetko aj pri hre… Toto dieťa je veľmi rýchlo a intenzívne nasiaknuté týmito myšlienkami, ktoré sú zdrojom jeho poznávania a formujú jeho hodnoty a postoje už od malička. Dieťa „nasiaknuté“ týmito myšlienkami bude raz rešpektovať kresťanské zásady a žiť podľa nich? Nebude to preň veľká konfrontácia s tým, čo hlása Cirkev ako dedičstvo Božieho zjavenia? To už vidíme v  mnohých prípadoch.

Dnešné prvé čítanie z knihy Exodus (porov. Ex 20,1-17), ktoré nám pripomína Desať Božích prikázaní, nám jasne hovorí a nastavuje zrkadlo, v ktorom sa môžeme vidieť. „Ja som Pán, tvoj Boh… nebudeš mať iných bohov, ani bôžikov, okrem mňa… Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať. Lebo ja som Pán, tvoj Boh, Boh žiarlivý“. A aká je prax? Je zaujímavé a niekedy to aj možno mnohým uniká – aj pre silnú vlnu posolstva Božieho milosrdenstva – čo je napísané v knihe Genezis, že Boh, tých, ktorí nezachovávajú Desatoro, „trestá až do tretieho a štvrtého pokolenia“. Ale zároveň v tej istej silnej vlne Božieho milosrdenstva je nádherné posolstvo napísané už v knihe Genezis: „Ale tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania, preukazujem priazeň až do tisíceho pokolenia“. Také veľké a ohromné prisľúbenie dáva sám Boh. Teda nepredstavuje sa nám ako Boh s palicou, ale prichádza k nám s ponukou. Áno, je tu aj trest. Ale oveľa mocnejšie je posolstvo milosrdenstva – toho veľkého a nesmierneho Božieho požehnania, ktoré sa nám tu dáva. Ako by bolo dobré, priam potrebné dnes možno v každej rodine, oprášiť už spomenuté vedomie Desatora. Aby sme vedeli, pravidelne si pripomínali „o čom to je“, ako sa Boh k nám láskavo skláňa a prihovára sa nám, aby nás bezpečne previedol s pomocou týchto „smerovníkov“ pozemskou púťou. „Desatoro“ ako prirodzené hodnoty sú dané pre každého človeka a sú vpísané v duši, v srdci každého človeka (porov. KKC 1954-1956).  

Ak sledujeme cestu Svätého Otca Františka v Iraku, musíme byť všetci hlboko dojatí aj tým, čo sa uskutočnilo v rámci tejto apoštolskej návštevy včera (6.3. 2021). Začnem najprv trochu odľahčene. Neviem, či viete, že jeden z arcibiskupov Bagdadu – Mons. Ernest Nyáry, rehoľník z rehole Bosých karmelitánov sa narodil 30. augusta 1906 v Turčianskom Petri. V rokoch 1972 až 1983 bol arcibiskupom Bagdadu, zomrel v deň svojich narodenín 30. augusta 1987 vo francúzskom Avone. Narodil sa tu, na Slovensku. V sprievode Svätého Otca sú tiež dvaja Slováci: Mons. Dubina a Mons. Welnitz. Teda máme tam zastúpenie a môžeme byť právom hrdí. Poobede mal Svätý Otec svätú omšu v Bagdade v katedrále svätého Jozefa. Bola slávená v chaldejskom ríte.

Ale vráťme sa k včerajšku. Na čo by sme mohli v súvislosti s témou Desatora upriamiť pozornosť? Bol to silný pohľad na bohoslužbu slova v Ure chaldejskom – v domovine nášho spoločného otca vo viere – Abraháma – otca Židov, kresťanov i moslimov. Bol to veľmi silný záber a veľmi silná udalosť – prítomnosť Svätého Otca na tomto mieste. V roku jubilea 2000 Svätý Otec Ján Pavol II. veľmi chcel prísť na toto miesto. Vtedy sa to neuskutočnilo. Prečo je toto miesto také dôležité? Tu sme prišli k spoločným koreňom, k spoločným hodnotám, k spoločnému bratstvu. Ako povedal Sv. Otec: Aj v tejto ťažko skúšanej krajine je dôležité, aby sa tieto hodnoty znova začali rešpektovať. „Fratelli tutti“ – jeho nedávne posolstvo do celého sveta – „Všetci sme bratia“ – na tomto mieste v Ure chaldejskom dostávalo veľmi silný akcent. Ďakujeme Pánu Bohu, že táto  cesta – možno na počet zúčastnených aj pre pandémiu  taká nepatrná, ale týmito krokmi Sv. Otca Františka naozaj veľmi, veľmi významná, sa mohla a môže uskutočňovať. Svojimi modlitbami sprevádzame Svätého Otca na tejto ceste, keď mu vyprosujeme ďalšie sily, aby zvládal viesť Petrovu „loď“ na rozbúrených vlnách dnešného sveta.

Aj po slovách Svätého Otca v Ure chaldejskom, pociťujeme výzvu dnešného evanjelia, vrátiť sa na tretie nádvorie – na nádvorie pohanov. Prvé nádvorie bolo vyhradené kňazom, druhé Židom, a tretie bolo otvorené pre pohanov. Treba sa nám všetkým vrátiť na toto tretie nádvorie. Ale predovšetkým treba vrátiť tomuto nádvoriu pravú tvár i pomenovanie. Toto tretie nádvorie bolo misijným priestorom, aby bolo jasné, že Boh má záujem aj o ne-Židov, aj o pohanov. Nikto nikdy nevie, kedy mohli byť aj niektorí spomedzi pohanov oslovení, aby sa dostali bližšie k Bohu a aby sa nechali ním ďalej viesť v živote. Lenže nádvorie sa stalo trhoviskom. A dá sa povedať, že aj zápasom kto – z koho. Áno, bolo treba, aby tam boli zvieratá a všetko potrebné na prinášanie obiet. Ale jednoducho, neostalo to v správnej miere a ľudský záujem bol povýšený nad šľachetný cieľ existencie chrámu – aby sa tam oslávoval Boh. Svätý Augustín to krásne vyjadril, keď povedal: „Tí obchodníci, predávajúci, vlastne reprezentujú všetkých tých, ktorí aj dnes v  Cirkvi hľadajú iba seba a nie to, čo chce Ježiš Kristus. Ponúkajú všeličo, ale prehliadajú ponuku, ktorú dáva Ježiš Kristus.“ To je veľmi dôležité memento znova aj pre nás všetkých, ktorí nejakým spôsobom komunikujeme s priestorom viery. Keďže je potrebné vrátiť nádvoriu pohanov novú tvár i pomenovanie, po roku 2000 v Cirkvi vznikla nádherná iniciatíva, keď nádvorie bolo v rámci Katolíckej cirkvi premenované na Nádvorie stretnutia, Nádvorie dialógu. Boli katechézy, dišputy rôznych predstaviteľov náboženstiev i ateistov. Ale bola to komunikácia spoločného hľadania pravdy. To je cesta – zapojiť všetkých ľudí do spoločného bratstva, nie ako fiktívnu predstavu, ale ako budovanú a prežívanú realitu. Predsa všetci sme deťmi jedného Otca – Boha Otca, ktorého, povedal by som, takým viditeľným spôsobom reprezentuje Abrahám. Preto bol včera chaldejský Ur tak významný.

Povzbudzujem všetky rodiny – v roku svätého Jozefa – znova sa takto dávať „dokopy“. Na našej stránke už máte Slovo pastiera v Roku i mesiaci sv. Jozefa, i modlitbu zverenia sa svätému Jozefovi. Práve počas tohto Roka i  mesiaca svätého Jozefa znova sa povzbudiť. Nepovoliť, nepoľaviť vo svojich duchovných iniciatívach a správnych postojoch,  pretože náš protivník je značne agresívny – svojimi myšlienkami. Tak, ako bolo kedysi zámerom Nemecka, podsúvať to, čo by rozložilo dušu človeka, je to tu aj dnes – rozbiť človeka, rozbiť rodinu. Nám sa treba vrátiť k Desatoru. Nám sa treba vrátiť do chrámu seba samého, lebo my sme chrámom Ducha Svätého. A Desatoro nie je niečo zastaralé, ono je navždy platné. Aj podľa Desatora môžeme prísť na to – ak sme úprimní – koľko škodlivín, koľko toxínov môže byť v nás. Bez Božej milosti a návratu k Desatoru to nevyhodíme, nezbavíme sa toho. Tie kopy tam zostanú a budú sa zväčšovať. Dovoľme Ježišovi nech v nás začne „predveľkonočné upratovanie“, na ktoré sme zvyknutí vo svojich príbytkoch. Nech dobre povymetá všetky kúty našej duše a my s ním s radosťou spolupracujme, nie so strachom, ale s radosťou. Znova si spomeňme na posolstvo knihy Genezis: do tisíceho pokolenia Boh sľúbi svoje požehnanie. Predsa ide o nás, ide o našich drahých. Dušou kultúry je kultúra duše. Duša jednotlivca tvorí dušu národa. A táto duša je teraz skúšaná, napríklad aj cez sčítanie ľudu, kde sa nám jasne znova a znova pripomína: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32). Je zaujímavé, koľko iniciatív znova vytvárajú tí, ktorí nechcú, aby sme sa prihlásili ku svojej viere. Odôvodňujú to peniazmi. Ale veď na Cirkev, nielen katolícku, ale na všetky spoločenstvá viery ide na Slovensku 0,2 – 0,3 % percenta z celkového štátneho rozpočtu. Ak tí, čo toto kričia a raz budú riadiť našu ekonomiku, mám o ňu strach, keď v tom, že zo strany štátu nebude finančne podporovaná Cirkev, vidia záchranu. To je tak, ako keď v priemerne situovanej rodine rodič nekúpi dieťaťu ceruzku, lebo skrachuje rodinný rozpočet. To je tak. Nekúpim dieťaťu ceruzku, lebo skrachuje rodinný rozpočet. Tieto výkriky sú takéhoto charakteru.

Ale my sa vráťme znova ku koreňom – k Uru chaldejskému, čítajme o Abrahámovej viere a o Božích prisľúbeniach. Ak narušíme, poškodíme stromu koreň – strom postupne zhynie. Ak zničíme prameň, rieka prestane tiecť – nebude mať vodu, vyschne… Ale my toto nechceme. My chceme naozaj celkom vážne a zodpovedne stáť pred tvárou Pána a byť si vedomí toho, o aký zápas tu ide, preto sa znova vo veľkej dôvere utiekame k svätému  Jozefovi, aby život Ježiša a našej mariánskej úcty v našich srdciach znova ochránil. Ako nesklamal Ježiša a Máriu, nesklame ani nás. Amen.