ZÁPAS O ĽUDSKÉ SRDCE TRVÁ – 1. pôst. nedeľa/B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 21.2. 2021 (streamovaná, bez účasti ľudí, v čase pandémie)

Značková firma, ktorá šila obleky, hľadala novú inšpiráciu pre reklamu. Špecialisti na reklamu dlhšie rozmýšľali, čo by to mohlo byť, aby reklama mala znova žiadanú „údernosť“ a oslovila záujemcov, aby sa kupovali obleky tejto firmy. Pri hľadaní inšpirácie skončili pri kočovných bezdomovcoch. Vybrali spomedzi nich jedného – nepekne vyzerajúceho, zarasteného,  špinavého, páchnuceho, ktorý tam ležal na handrách a kartónoch. Sľúbili mu veľa peňazí, pochopiteľne, ak prijme úlohu v novej reklame. Hneď tam urobili niekoľko fotiek, ilustrujúcich jeho terajší život naozaj vo veľmi biednych podmienkach, ktorým zodpovedal aj jeho výzor. Keď súhlasil s tým, že sa zúčastní reklamy, okamžite sa ho ujal celý štáb ľudí. Hneď začali svoju prácu lekári, kozmetici, holič, všetci, ktorí sa podieľali na tom, aby dali do poriadku jeho zovňajšok, aby dobre vyzeral. Keď už bol týmito zásahmi, dá sa povedať –  znova „daný dokopy“,  obliekli ho do nového obleku svojej firmy a v rámci reklamy – ukazujúc predchádzajúce fotky a terajšie, už si viete asi domyslieť, čo tam napísali: „Nový oblek mení človeka“. Alebo podľa toho známeho: „Šaty robia človeka“. Reklamná kampaň mala veľký úspech. Obleky sa vynikajúco predávali. Po nejakom čase znova chceli použiť tvár tohto človeka z reklamy, tak ho vyhľadali. Vchádzajú do jeho bývania cez pootvorené dvere a nájdu človeka zvaleného na posteli, v ich značkovom obleku, ktorý už je značne ošúchaný a špinavý, s mastnými fľakmi. Nájdu opitého muža v  byte, kde je neporiadok a vo vzduchu cítiť alkohol. Pracovníci reklamy vidiac toto všetko, v tej chvíli sa presviedčajú o tom, že reklama je reklama, ale šaty nezmenia človeka. Šaty môžu vytvoriť nejaké divadlo, a vieme veľmi dobre, že mnohí zločinci sa dnes skrývajú za značkové oblečenia, alebo aj tí,  ktorí útočia na život, môžu mať ešte aj značkové rúška, ale predsa ich vnútro, ich vnútro je kdesi celkom inde. Vnútro človeka môže zmeniť iba Božia milosť. A toto je to najhlavnejšie a najdôležitejšie.

O vnútro človeka, o dušu človeka prebieha neustály zápas. Naše vnútro je jedným veľkým bojiskom, na ktorom neustále prebieha zápas medzi dobrom a zlom. Satan neustále zápasí, bojuje o našu dušu. Dokonca neváhal dobiedzať do Ježiša na púšti, keď sa utiahol, aby prehĺbil svoj kontakt so svojím Otcom. Ešte aj tam ho vyhľadal, pretože predpokladal, že fyzicky oslabený pôstom sa ľahšie zlomí a teda pokúša ho aj tam.

Nežijeme na takej púšti. V úvode sv. omše som spomenul, že momentálne podmienky pandémie, ktorú prežívame, nám v niečom môžu pripomínať osamotenosť púšte. Preto niet sa čo diviť, že satan, ktorý sa nezmenil, mení podmienky útokov a bude neustále zápasiť o našu dušu. Mali by sme stále mať pred sebou nápis: „Dávaj pozor, lebo satan útočí“. Niektorí to však, pochopiteľne  budú spochybňovať a hovoriť: „Ale veď to nie je až také zlé alebo také vážne“. Alebo niektorí to už ani vôbec nepociťujú, neprežívajú, žeby satan na nich útočil. Prečo na niektorých – napríklad aj na Ježiša alebo na zasvätené a vysvätené osoby – prečo satan tak útočí? Prečo na manželov, ktorí chcú žiť čestne a verne svoje manželstvo, prečo na nich tak útočí? Vynikajúcu odpoveď a vysvetlenie týchto útokov Zlého dáva Svätý Ján Zlatoústy, keď hovorí: „Zlodej nejde nikdy tam, kde nič nie je. Diabol tiež nepokúša takého človeka, ktorého už má vo svojej moci. Čím je boj tvrdší a ťažší, tým je aj víťazstvo väčšie. Duch silnie v búrke, telo sa otužuje prácou a námahou a duša sa zdokonaľuje premáhaním a pokáním“. A k tomu by sme mohli dodať: „ale víťazstvo Ježiša Krista je už jasné“. Slová svätého Jána Zlatoústeho nám jasne dávajú odpoveď: „Zlodej predsa nebude chodiť tam, kde vie, že nič neukradne. Zlodej bude chodiť tam, kde vie, že je nejaký poklad, nejaký obnos peňazí, nejaká drahocennosť“. A tak aj satan tých, ktorých má už v područí a už ich vnútorne okradol o Božiu milosť, tých už necháva na pokoji, lebo už ich má. Ale tých, ktorých nemá, bude počas celého ich života otravovať. A čím viac niekto bude chcieť žiť duchovný život, tým väčšie budú útoky satana na neho. Ale nech nám to nevnáša strach do našich životov, do našich duší, pretože naozaj Ježiš Kristus už zvíťazil a Ježiš Kristus je víťaz aj v našom živote a pomôže nám.

Dávame si rôzne predsavzatia a chceme ich plniť. Niekedy to ide ľahšie, niekedy ťažšie. Samozrejme, nech tie predsavzatia nie sú len kvôli predsavzatiam, ale práve kvôli posilňovaniu našej vôle a hlavne kvôli rastu lásky k Bohu. A aj keď sa to nepodarí na prvý, druhý, možno aj stýkrát, znova sa pokúsme a pokračujme ďalej a snažme sa, aby z našich predsavzatí mali osoh aj naši blížni – či duchovný alebo materiálny. Napríklad istý pán sa rozhodol, že počas pôstu nebude fajčiť. Mnohí to robia – nebudú fajčiť, piť alkohol alebo niečo iné si odoprú. Ale spomínaný pán má doma pokladničku a všetky peniaze, ktoré by dával v tom čase na cigarety, dáva do tejto pokladničky a potom, keďže má v susedstve človeka, ktorý nemá prácu, týmito ušetrenými peniazmi, ku ktorým samozrejme čosi ešte pridá, ho podporuje. Keď to videli jeho kolegovia v práci, dvaja či traja sa nechali inšpirovať týmto príkladom a aj sami začali takto konať a takto prežívať pôstny čas. A začali robiť svet okolo seba lepším. Seba utužovali, zdokonaľovali a zároveň pomáhali aj iným. Ale to bude robiť človek, ktorý si je vedomý svojich neprávostí a svojho previnenia. Najhoršia pliaga, na ktorú už upozorňovali pápeži minulého storočia je tá, že človek si už nepripustí, že má hriech: „Nemám žiaden hriech“. Takto hovoriaci človek už nechce počúvať svätého Jána, ktorý hovorí: „Kto hovorí, že nemá hriech je klamár“. (porov. 1 Jn 1, 8) Áno, ten klame. Druhým ospravedlnením či výhovorkou  býva: „Dobre mám nejaký ten hriešik, ale ešte je čas. Možno to nechám na penziu… možno na staré kolená…“, to sú obvyklé frázy. Ale kto ti zaručuje, že sa dožiješ zajtrajšieho dňa?! Nieto nejakej penzie alebo požehnaného, zrelého veku… kto ti zaručí, že budeš zdravý?

Pri jednom automobilovom nešťastí najviac utrpel sám vodič tohto auta. Bol vo veľmi vážnom stave a zostal celý sparalyzovaný, bol aj v bezvedomí.  Keď znova nadobudol vedomie, navštívil ho v nemocnici kňaz, ktorý sa ho snažil potešiť, prejaviť empatiu, blízkosť. Iste v takejto situácii to nebolo jednoduché. Ale snažil sa aj prisadnúť, aj priblížiť sa slovami. Keď kňaz hovoril tieto slová, ležiaci pacient ho prerušil a povedal: „Otče, ja viem, prečo trpím i prečo som tu. To Pán Boh ma zadržal, lebo som išiel do kasína a potom som mal namierené do  nevestinca. Pred časom som opustil ženu a to práve vo chvíli, keď sa nám narodil synček. Nechcel som mať nijaké záväzky, nijakú zodpovednosť. Chcel som si ešte trochu užiť v tomto živote. No a teraz, teraz si už užívam“, povedal či dopovedal s bolesťou. Áno, nie sú to jednoduché veci, a chvála Pánu Bohu, mnohé nedobré životné rozhodnutia nemusia končiť takto tragicky. Ale aj keď počas pozemského života nemusia končiť takto tragicky, môžu veľmi tragicky dopadnúť pre celú večnosť. Toto je to najhoršie, najväčšia tragédia.

Vracajúc sa k dnešnému prvému čítaniu o Noemovi a pripomínajúc si známy príbeh o potope si uvedomujeme, priam cítime, ako sa „potopa“ vnútorného vyprázdnenia človeka vo vzťahu k Bohu rozliala po celom  svete a neustále sa rozlieva. Nechceme mať s Bohom nič, ak predsa niečo, tak len na nejaké sviatočné príležitosti. A už vôbec nie postaviť sa pred neho ako pred toho, ktorý súdi moje hriechy, moje skutky. Hrozíme sa už rok trvajúcej pandémie koronavírusu, lebo ohrozuje, zabíja. „Pandémia“ vyprázdnenia ľudského srdca a kritického vzdialenia sa od Boha zabíja ešte viac, lebo zabíja ľudí pre večnosť. Iste treba znova ďakovať všetkým, ktorí už rok značne vyšťavení robia, čo je v ich silách v boji s pandémiou koronavírusu. Samozrejme, že sú rôzni krikľúni, mne je to ťažko posúdiť, na to sú odborníci, čo je dobré alebo nedobré v týchto úsiliach, ale kto dokáže dobre „čítať“, tak vie, že mnohí títo krikľúni nehľadajú dobro chorého človeka, ale hľadajú moc a ako k nej znova prísť. To je tá bieda a bolesť, že na biede človeka, národa sa znova rozohrávajú mocenské zápasy. Čítal som veľmi  povzbudzujúcu správu, keď pri prvej vlne pandémie v africkej Tanzánii, sám prezident vyhlásil trojdňový pôst a modlitby. To pripomína Ninive a Jonáša, keď sám kráľ Ninive vydal nariadenie, aby sa všetci postili a modlili. V Tanzánii  to tak urobili. To je veľká vec, aby sme sa tiež takto vydali na cestu, lebo sme pozvaní k duchovnej obnove.  Predsa chceme so sebou niečo urobiť, niekam sa dostať a zachrániť, čo sa dá. Pán Boh nás iste bude požehnávať v našich dobrých úmysloch a úsiliach.

Ako som napísal v Slove pastiera pred začiatkom pôstu, vydali sme sa na cestu pod heslom: „Buď Jonášom a zachrániš Ninive“. To Ninive – to som ja, to je moja rodina, to je naša farnosť, diecéza, krajina. Ninive – to sme my všetci. Každý z nás je pozvaný k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja v dnešnom svete, lebo tento pokoj je veľmi žiadaný. Ale pokoj nemožno kúpiť, pokoj vychádza z ľudského srdca. Pokoj nebude tam, kde sú síce značkové obleky, ale je tam choré srdce.  Pokoj bude v srdci, ktoré je očistené od hriechu. Ale to predpokladá, že hriech si treba priznať, pred Bohom vyznať, oľutovať a konať pokánie. O tom je pôstny čas. Skúsenosťou takto praktizovaného pokánia potom prídeme na to, že pokoj, to nie je výplod človeka, aj keď sa podieľa na jeho vytváraní. Ale pokoj, to je dar od Boha, dar Zmŕtvychvstalého Pána: „Pokoj vám!“ (Jn 20,21). Na pôstne obdobie sme si stanovili štyri body, ktoré nech nás sprevádzajú alebo konkretizujú naše skutky. Po prvé: obvyklé modlitby a pobožnosti sa modlievame sústredene, s novým nadšením. Po druhé: podľa Ježišovho príkladu prijmime vlastný kríž, každý z nás ho nejaký má – možno aj s blízkym človekom, so svojou chorobou, s nejakým iným nedostatkom. Teda podľa Ježišovho príkladu, prijmime ten svoj kríž a podľa príkladu Ninivčanov konajme osobné pokánie. Po tretie: svoje modlitby, sebazapierania, a môžeme si ich aj značiť, čo chceme urobiť, alebo čo sme urobili, obetujme za iných, aj za našu diecézu. Lebo kto pomáha iným, posilňuje seba. Na to by sa malo pamätať. A po štvrté: konať toto pokánie v radostnej nádeji, lebo keď ho konali Ninivčania, Boh ich zachránil.

Teda nech nás napĺňa radostné očakávanie, že Boh pomôže aj nám, keď budeme konať skutky pokánia, ktoré môžu byť rôzne a vybrať si môžeme podľa okolností nášho života alebo podľa zdravotného stavu: Modliť sa znova spoločne v rodine pri kríži a zapálenej svieci a pamätať, že o mesiac 19. marca začína aj Rok rodiny. Modliť sa spoločne alebo individuálne krížovú cestu, alebo si rozložiť rozjímania krížovej cesty či bolestného ruženca na jednotlivé dni. Nepodceňovať ani pôst od jedla. Mnohé nepríjemné situácie vo vlastnom živote premeniť na príležitosť osobnej obety. Koľkokrát citujeme myšlienku, myslím svätého pátra Pia, ktorý hovorí o cene utrpenia, že keby sme vedeli, čo môžeme s naším utrpením urobiť, čo všetko môžeme získať… Každý máme v priebehu dňa možno aj viacero nepríjemných situácií, ktoré môžeme ponúknuť Bohu ako vlastnú obetu. Môžeme si všímať tých, aj sme na to odkázaní, ktorí sú nám najbližšie. Áno, môže do spoločenstva našich rodín v tomto dlhom období izolácie vstupovať už „ponorkový efekt“, ale to je znova príležitosť ponúkať či premieňať to všetko na obetu. A smerom von – niekomu zatelefonovať, zvlášť osamelému. Modliť sa Korunku Božieho milosrdenstva za osamotených zomierajúcich na pandémiu, – duchovne si k nim prisadnúť a modliť sa, a modliť sa aj na iné úmysly – za seba navzájom, za farnosť, za diecézu, za kňazov, biskupov, manželov, rodiny. My sa týmito skutkami chceme priblížiť viac k Bohu, ktorý nás miluje a pozýva nás slovami: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15), lebo nás miluje. On nás chce spasiť. Ale nemôže tak urobiť bez nás. Vykúpil nás bez nás, ale spasiť nás nemôže bez nás, bez našej túžby po spáse prejavujúcej sa pokáním. Ale my sa tiež nemôžeme spasiť bez neho. Ako by si to mnohí namýšľali, že je to možné. Preto výzva k pokániu je taká opodstatnená, má svoju logiku, lebo bez nej to nepôjde – bez zachytenia tejto výzvy na pokánie, na zmenu pomýleného zmýšľania. Mnoho nedobrých skutkov a reakciií sa rodí práve z pomýleného zmýšľania. Známy kňaz Dolindo Ruotolo, ktorý vo svojom živote extrémne veľa trpel, povedal: „Jeden skutok našej odovzdanosti je viac ako všetky naše modlitby“. Tým nepodceňuje, ani neodsúva modlitbu, on sám sa modlieval veľa. Ale ten skutok prijatia všetkého toho, čo prichádza v živote a odovzdanie to Pánu Bohu je viac, ako dlho-siahle modlitby. Najlepšie je jedno s druhým spájať. Samozrejme, tomu všetkému sa učíme.

Teda to je cesta našej duchovnej obnovy. To je naša vakcína, ktorá posilní a zaktivizuje náš imunitný systém voči skleslosti, oslabenej nádeji, voči rastúcim útokom zla, nad ktorým sa dá zvíťaziť, ale jedine modlitbou a pôstom. Nechajme sa viesť aj svätým Jozefom, ktorého Rok prežívame, aby nám spolu so svojou manželkou Máriou pravidelne dávkovali potrebnú uzdravujúcu a posilňujúcu vakcínu z Ježišovej lekárne milosrdenstva. Nie vonkajšie prejavy, ale to, čo ozdravuje ľudské srdce nám pomôže viac. Vnesieme do prostredia, v ktorom žijeme Boží pokoj, lebo tento pokoj bude v našom srdci, v srdci každého jedného z nás. Prijmime túto vakcínu nádeje pre tento pôst, ktorý aktuálne prežívame. Amen.