CELÝ ŽIVOT DBAL O BOŽIE SVETLO V SRDCI – Homília Mons. Stanislava Stolárika pri sv. omši slávenej v Dóme sv. Alžbety v Košiciach 25.6.2021 – 60. výročie kňazstva emeritného arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča

Milý náš otec arcibiskup, vzácny jubilant, otec arcibiskup metropolita Bernard, otec pomocný biskup Marek, bratia kňazi, rehoľné sestry, zasvätení, drahí príbuzní, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež.

Život je obrovský dar a z úst otca jubilanta sme to veľakrát počuli.  Dnes, keď je presne 60 rokov od jeho kňazskej vysviacky, ďakujeme Pánovi, že môžeme tu, všetci spoločne ďakovať za obrovský dar jeho kňazského života. Ale neviem,  možno „pikantériou“ dnešného dňa je aj to, že dnes je zároveň „Deň obetí komunistického režimu“, ktorý zasiahol aj život nášho jubilanta. Ale rozhodne nesmieme zabudnúť, že minulého roku otec arcibiskup oslávil 30 rokov od svojej biskupskej vysviacky (17.3. 1990), čo nebolo možné kvôli pandémii spoločne osláviť. Každý čo sme tu, sme nejakým spôsobom mohli s ním „prejsť“ určitý kus, etapu „cesty“. Každý z nás, ktorí sme tu prítomní, by sme mohli v tejto chvíli hovoriť o svojom pohľade, o svojej skúsenosti, predstaviť to svoje „sklíčko“ z mozaiky, ktorú by sme vyskladali pri pohľade na jeho život. Ja sa pokúsim takto priblížiť to moje možno osobné „sklíčko“.

Najprv sa zameriam na ohromne vzácne jubileum šesťdesiatich rokov kňazstva (25.6.1961). Keďže si pamätám ešte pána biskupa Čárskeho, prichádza mi na myseľ, že to bolo necelý rok pred odchodom do večnosti tohto posledného košického biskupa počas totality. Keďže jubilant prežil takmer, takmer celý svoj život tu v Košiciach, stále sme sa nejakým spôsobom vnímali, pretože tento chrám (Dóm sv. Alžbety) bol mojím farským kostolom, do ktorého sme ako rodina chodievali a v tejto farnosti som sa pripravoval aj na prvú sv. spoveď, a prvé sv. prijímanie. Potom prišli časy miništrovania, dozrievania… a tak som mohol zblízka ešte viac sledovať  život nášho vzácneho jubilanta, vnímať jeho obetavú kňazskú službu, prácu na biskupskom úrade, na školách, v katechéze, v spovednici, pri oltári. Ale aj narastajúce grupovanie sa veriacich, ktorým viac záležalo na prehlbovaní duchovného života. Pravidelne začali prichádzať predovšetkým do kostola Krista Kráľa na sväté omše. Ale to nebolo všetko. Postupne som začal vnímať aj to, že to nebolo len toto verejné stretávanie, hoci ono bolo tak veľmi dôležité. Boli tu aj potichu vedené stretnutia. Stretnutia  s mládežou, zasvätenými, rodinami i ďalšími záujemcami o duchovný život.

Spoločným menovateľom všetkých týchto iniciatív, ktoré koordinoval otec arcibiskup, bola láska k Cirkvi, vernosť Svätému Otcovi, služba pre duchovný rast osobný a iných a spása všetkých, ku ktorým bol poslaný v službe. Neskôr sa pridala aj prekladateľská činnosť z rôznych jazykov. Všetky tieto iniciatívy vyžadovali plné nasadenie, ale zároveň, ako to býva, napomáhali aj jeho osobnému rastu, až k vyjadreniu osobného postoja o utláčaní Katolíckej cirkvi vo vtedajšom Československu. Odplata nenechala na seba dlho čakať. Prišlo odňatie štátneho súhlasu, potrebného pre vykonávanie duchovnej činnosti. Dá sa povedať, že ani taký humánny fakt ako darcovstvo krvi, ktoré bolo ocenené neskôr odovzdaním Zlatej Jánskeho plakety, ani toto nebolo brané do úvahy. Jednoducho, „nebezpečne“ aktívny kňaz mal byť odstavený. Ale rozbehnuté duchovné aktivity napriek tomuto odsunu z verejnej kňazskej služby pokračovali. Bolo však treba aj sa zamestnať. Najskôr, keď si dobre pamätám, to bolo v Štátnych lesoch, potom v Dopravnom podniku mesta Košíc, kde na električke strávil otec arcibiskup veľa času. Sám mi pripomenul, že na moje primície, ktoré som mal tu v katedrále pred štyridsiatimi tromi rokmi, nemohol prísť, lebo mal službu. Ak by som si v tejto chvíli dovolil určité nadľahčenie aj tejto neblahej situácie, tak by som to povedal takto: Keď iní kňazi neustále vyzývali, pozývali veriacich, aby prichádzali do kostola na sväté omše, otec arcibiskup, Ty si ich do kostola vozil, pretože tu bola zástavka. Moja mama, koľkokrát povedala: „Otec Tkáč ma priviezol električkou do kostola.“ Iní pozývali,  ty si vozil.  

Pre mnohých sa zdalo, že situácia v krajine je nemenná. Prišla síce farnosť Červenica, ale žeby mali nastať nejaké veľké zmeny v republike, bolo ťažko uveriť. Ako v dnešnom prvom čítaní: Abrahám so Sárou dostávajú prisľúbenie syna a nespočetného potomstva. Tak sa veľmi rozmnoží Abrahámovo potomstvo! 99 ročný Abrahám si sadne a začne sa smiať z toho, žeby on – storočný – a jeho 90 – ročná žena Sára mohli mať syna?! Keby sme ľudsky uvažovali ďalej, ako bude Sára znášať tehotenstvo? Aké dieťa porodí? Veď tak sa dnes už pýtajú 30-ročné ženy! Ale stalo sa. Izák sa narodil, vyplnili sa Božie slová, ale to neznamená, že by problémy skončili, žeby skončili skúšky. Tak sa to stalo aj v našej krajine. Nemožné sa stalo možným. Až prišiel 17. marec 1990 a biskupská vysviacka na dnes už neexistujúcom futbalovom štadióne.  Každý, kto bol prítomný na tejto vysviacke, mohol si zapamätať niečo osobné. Iste, veľmi  silná bola chvíľa konsekrácie a potom chvíľa, keď otec arcibiskup prechádzal po atletickej dráhe a žehnal všetkým prítomným. Ešte aj teraz mi „behá mráz“ po chrbte, aký to bol silný moment. Ak by som znova bol osobný, spomenul by som tento moment: po vysviacke, keď odchádzal sprievod, hlavný svätiteľ otec  kardinál Tomko sa obrátil k nám, teda ku skupinke kňazov a svojim dôstojným pátosom, ako to on zvykne, vyslovil jednoduchú, ale veľmi dôležitú vetu: „Máte biskupa.“ Čo všetko preblesklo v mysliach našej generácie, v tých, ktorí sme boli v seminári, ale nemali sme skúsenosť biskupa – otca; vôbec biskupa. A teraz ho máme: „Máte biskupa.“ 

Ak by som to znova dal do súvisu s dnešným prvým čítaním, potom tak, ako Abrahám sa stal otcom mnohých národov, nový košický biskup sa stal otcom Božieho ľudu Košickej diecézy. Pre mňa to bolo vtedy veľmi silné. Rozbehol sa život diecézy v entuziazme, očakávaniach, aktivitách, mnohé pamätníky stoja dodnes a svedčia o tom. Kostoly, školy, charita, seminár – „srdce“ diecézy. Znova si veľmi rád spomínam na tieto chvíle – na chvíle nadšenia. Sú tu aj ďalší spolubratia, s ktorými sme prvotné chvíle prežívali, keď sme brali na seba aj túto službu. Pamätám si, ako sme s don Kočíkom od počiatku učili v seminári (TI) celú filozofiu: on disciplíny, ja dejiny. Áno, sú tu aj ďalší spolubratia, ktorí o období týchto začiatkov môžu vydávať svedectvo. Potom sme v trojici, aj s Mons. Fabianom, chodili na mnohé stretnutia so vtedajším apoštolským nunciom arcibiskupom Dossenom a predstaviteľmi predovšetkým akademickej obce ohľadne založenia Katolíckej univerzity. Boli to veľmi milé chvíle, hoci aj náročné. Mnohí sme túto činnosť vykonávali popri vedení farností, dekanátov, sami sme pokračovali ďalej v štúdiách. Ale boli sme Pánu Bohu za tieto chvíle vďační. Prichádzali ďalšie podnety a aktivity, nad ktorými stál náš jubilant a všetko starostlivo zvažoval v modlitbe, aby „neuhášal Ducha“. Každý má možnosť dodnes vidieť to všetko vykonané pod kuratelou otca arcibiskupa.

Treba za to povedať jedno veľké: „Ďakujem“. Ďakujem Pánu Bohu za to, že naozaj si neuhášal Ducha, ak by som ostal pri biblickom vyjadrení. Radosťou nového košického biskupa bol predovšetkým seminár a početné kňazské povolania. Ale radosť je takmer vždy v sprievode s bolesťou. Pri veľkom počte nových kňazov boli aj odchody. Pri veľkom počte svätení, tiež počty odchodov neboli malé. Prišiel 31. marec 1995. Povýšenie Košickej diecézy na arcibiskupstvo a metropoliu a osobné povýšenie na arcibiskupa a metropolitu. Sám Svätý Otec Ján Pavol II, dnes už svätý, 2. júla 1995 v Košiciach odovzdal nášmu otcovi arcibiskupovi metropolitovi pálium. Mnohé veci by sa ešte dali spomenúť, ale nie je na to priestor, ani chvíľa. Preto ich „preskočím“. Preskočím ku dňu 20. marca 2004 – ku mojej biskupskej vysviacke. Ako som spomenul, na primíciách si milý jubilant nemohol byť, lebo si mal službu na električke. V deň mojej biskupskej vysviacky si otec tiež mal službu, veľmi dôstojnú službu. Službu hlavného svätiteľa. A tak chcem znova povedať: ďakujem.

Pokračovať by sa naozaj dalo ďalej. Zaujímalo by ma však, či som to, čo si mi naznačil, keď si povedal, aby som veľmi nechválil, či sa mi to naozaj podarilo alebo nie. Niektorí by mohli samozrejme hovoriť, že som nepovedal nič negatívne. No, v živote človeka je to tak, že každý má aj nejakú slabosť, ale to prenechajme iným, tým, ktorí to aj tak zvládnu. Svoj pohľad na jubilanta zakončím príbehom, ktorý na ostatnom plenárnom zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska, teda 15. júna (2021), povedal v rámci duchovného zamyslenia vladyka Peter Rusnák: Prišli veľké dažde, ktoré podmyli železničnú trať. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa v tých miestach vykoľají vlak. Preto tam postavili železničiara, aby signalizoval prichádzajúcim vlakom, aby spomalili a tak sa vyhli prípadnej tragédii. Ale predsa jeden vlak sa vykoľajil. Prišiel súd a obžalovaný železničiar, ktorý mal vo chvíli železničného nešťastia službu, dostáva otázky od sudcu: „Boli ste tam, na tom kritickom mieste?“ „Bol som.“ „Dávali ste znamenia, aby tento vlak spomalil a nevykoľajil sa?“ „Dával.“ „Krútili ste signalizujúcou lampou neustále, aby to rušňovodič videl?“ „Áno, krútil som.“ Sudca vyriekol záverečný verdikt: „Tento železničiar je oslobodený.“ Oslobodený železničiar potom hovorí svojmu priateľovi: „Ešte dobre, že sa ma sudca neopýtal, či v lampe horelo aj svetlo.“

Dovolím si povedať, milý náš jubilant, nech by sme spomenuli a hodnotili akúkoľvek udalosť z Tvojho života, vždy si sa vo svojej službe usiloval – ako kňaz i biskup, aby v tebe horelo Božie svetlo. Toto som vnímal ako najprimárnejšie. Aby v tvojej duši horelo Božie svetlo. A myslím, že je to dostatočne silné svedectvo pre nás biskupov i kňazov i pre všetok ľud. Za to treba Pána chváliť a jubilantovi znova vysloviť jedno veľké „ďakujem“,  „ďakujeme“ a popriať mu zdravie, aby sme toto Božie svetlo ešte dlho mohli vidieť v priamom prenose. Amen.