PRIPRAVME CESTU SVÄTÉMU OTCOVI (I.) – 15. ned. / „B“ – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 11.7. 2021

Začal čas prázdnin, dovoleniek a možno vás už počas týchto dní aj niečo oslovilo, fascinovalo, o čom radi rozprávate s inými. Možno na takýto zážitok ešte čakáte. Priznám sa, že keď som sa pripravoval na dnešnú homíliu a prečítal si hneď prvé čítanie o prorokovi Amosovi, o jeho povolaní, (porov. Am 7, 12-15) bol som naozaj fascinovaný Božím vstupom do ľudského života, Božím vedením človeka a veľkou dobrotou Boha, ktorý má záujem o spásu každého človeka. Hoci je všemohúci Boh, používa na to ľudí.

Jasne to vidíme aj na  pekne zdramatizovanej situácii, keď kňaz v Beteli – Amaziáš oznamuje Amosovi Boží odkaz. Teda všimnite si: toto bolo vždy aj v Starom aj Novom zákone, hoci v súčasnosti je to značne popierané, lebo je veľmi pretláčaný individualizmus: „Ja a Boh. Medzi nami nemá byť nikto, žiaden prostredník.“ Lenže aj Ježiš Kristus bol prostredník medzi Otcom a nami. Boh vždy medzi nás niekoho dáva. Niekoho, koho posiela On. V rámci sviatostného života nám dáva kňaza. Tu je nádherne spomenuté, že Amaziáš dostáva oslovenie od Boha pre Amosa a Amosovi ho aj posúva: „Choď, prorokuj môjmu ľudu.“ A ešte aj špecifikuje miesto „určenia“: Choď pekne do Judei, tam prorokuj, nie tu v Beteli. Tu je dosť tých, ktorí majú plniť Božiu vôľu. Či ju – okrem Amaziáša – aj plnia, to celkom jednoznačne uvedené nie je, ale Amaziáš tlmočí Amosovi Božiu vôľu: „Choď do Judei a tam káž.“ To je prvé, čo ma v značnej miere oslovilo a nanovo fascinovalo – ako Boh vstupuje do osobných dejín človeka, ale aj do dejín národa, ku ktorému posiela svojich  prostredníkov. Teraz prichádza Amosova reakcia: „Ja, pastier a pestovateľ poľných  fíg…? Ja mám ísť a v mene Božom hlásať jeho slovo? Nepomýlil sa Boh? Mňa, takého ničotného, nepatrného, mňa si volí Boh a ešte k tomu ma aj posiela?“ No Boh volá, oslovuje… Amos v tejto chvíli nie je samozvancom, ktorý si sám prisúdi tento titul poslania. Preto prijíma aj to, že nie v Beteli má ostať, ale má ísť do Judei. Amos je pokorný a v pokore prijíma Božie poverenie a poslanie.

Samozrejme, v živote sa môže udiať aj to, že niekto sa za pokoru skryje a pri oslovení, aby pokračoval v Božom pláne, aby vykonal niečo dobré, konkrétne, povie: „Ja na to nemám, ja som taký slabý, nepatrný, ničotný…“ Vieme veľmi dobre, že veľakrát sa touto formou „pokory“ človek len „prikrýva“ a tak ospravedlňuje možno svoju lenivosť či neochotu pokračovať ďalej. Amos taký nebol. Amos prijíma svoju úlohu, aj naďalej nekoná na vlastnú päsť, aj naďalej nekoná kvôli vlastnej sláve. Prijíma aj miesto určenia, kam má ísť a kde má pôsobiť. Vždy prijíma to, čo mu Boh povie cez kompetentnú osobu. To je jeden fenomén, ktorý sa už vytratil aj u mnohých tých, u ktorých by to malo byť samozrejmé: prijať slovo od kompetentnej osoby, ktorú Boh postavil do určitého úradu. Teda to je prvý pohľad na Amosa a jeho povolanie.   

Pred šiestimi dňami sme si pripomínali našich vzácnych vierozvestov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí neboli takí jednoduchí ako Amos. Cyril a Metod boli hlboko nábožní, veriaci a veľmi vzdelaní ľudia. Keď boli oslovení vtedajšou kompetentnou autoritou, aby prijali misiu na Veľkej Morave, tak ju prijali a šli. A urobili veľmi veľa a veľa trpeli –  zvlášť Metod, ktorý bol na tri roky posadený do väzenia a to aj na základe konšpirácie zasvätených osôb. Až sa pýtame, komu potom išlo o Božie kráľovstvo, keď Metod sa snaží zakoreniť v reči ľudu silu viery na Veľkej Morave a spolubratia mu podkopávajú, nohy?! O čo komu šlo? Komu išlo o Božie kráľovstvo?! Dnes odpoveď poznáme, pretože Metodovo dielo bolo požehnané, lebo bolo Božie, čo je potvrdené tým, že trvá dodnes. Jeho dielo vtedy požehnal sám pápež. Práve preto pretrvalo, lebo to bolo Božie poslanie. To nebolo nejaké samozvané rozhodnutie. Toto dielo nesie stále v sebe požehnanie až do dnešných čias. Je veľmi dôležité, aby sme si uvedomili, že nie populizmus, ale Božie požehnanie je dôležité. To isté počujeme aj v slovách evanjelia, keď Pán Ježiš posiela apoštolov po dvoch s dôležitými odporúčaniami, dáva im značné kompetencie a moc aj nad zlými duchmi. Ale nech nám v tomto kontexte neuniknú Ježišove slová, ktoré vyslovil na inom mieste, keď povedal: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Znova sme pri tom: Ježiš sa odvolá na Otcovo vyslanie a nie na svojvoľné rozhodnutie. Hoci ak by sme uvažovali ďalej: keby sa Ježiš aj sám rozhodol, iste jeho rozhodnutie by nebolo nešľachetné a nekonal by proti Božiemu kráľovstvu, veď hovorí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30). Ale aj Ježiš prijal poslanie. „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“

Milovaní bratia a sestry, možno aj takto nám treba uvažovať v nasledujúcich mesiacoch – pred návštevou Svätého Otca v našej krajine. Veríme, že pandémia túto návštevu neprekazí, nezvráti. Treba si dobre uvedomiť, kto k nám prichádza! Prichádza námestník Ježiša Krista na tejto zemi, ktorého Boh vyvolil, aj keď bol volený kolégiom kardinálov. Prichádza Boží posol s Božím posolstvom. Silou Božieho slova nás bude oslovovať. Ale rozhodne sa pýtame: Berie dnes ešte niekto  vážne slová Svätého Otca? Veľakrát sa to javí skôr tak, že jeho slová sa stávajú pozoruhodnými vtedy, ak má byť „podchytený v reči“. Niekedy keď povedal niečo Svätý Otec, keď povedal niečo biskup, kňaz, tak to slovo malo váhu.  Kto to berie dnes vážne? Postoj prijatia slova od cirkevnej autority už zoslabol, stratil sa, aj vo vzťahu k Svätému Otcovi. A to aj u niektorých z tých, u ktorých by sa to nečakalo. Asi to všetko začalo oslabovaním, stratou autority v základe poriadku ľudskej rodiny – autority otca a mamy v rodine. Ja som bol ešte tak vychovávaný, že keď v rodine niečo povedali otec alebo mama, každá debata skončila, bolo rozhodnuté. Nehovorím, že tomu nemohla predchádzať komunikácia. Ale autorita otca a mamy zohrávala svoju nesmierne dôležitú úlohu, pretože tú autoritu dal rodičom Boh. Ale spochybnili sa prikázania, spochybnilo sa aj štvrté Božie prikázanie – „cti svojho otca i mamu“. A tak sa celkovo oslabovala autorita, čo niektorým v tomto procese už aj celkom vyhovovalo, aby sa zbavovali zodpovednosti. Lebo dať rozhodnutie, nesie v sebe zodpovednosť. To dobre viete – zvlášť vy, prítomní otcovia a mamy. Dať rozhodnutie, to je zodpovednosť. A o koľko ľahšie je vyhnúť sa tejto zodpovednosti, čo niektoré rodiny aj dosvedčujú. Lebo tak mohol otec ľahšie utiecť z rodiny za inou, prípadne mama za iným. Prevzal sa totiž falošný argument: „To je tvoj život, ty si rozhodni.“ Tak dieťa, ktoré ešte nemá žiadne životné skúsenosti, dostáva priestor slobody, ktorú niekedy využije tak, že na to dopláca potom celý život. Rodič zrezignoval z tej autority, ktorú mu dal Boh. Samozrejme, že vývoj aj štátnych zákonov v niektorom smere akoby napomáha tejto rezignácii, pretože rodič nemôže povedať ráznejšie slovo. Možno k oslabeniu autority prispela aj značná ľudská slabosť nás duchovných, po toľkých pedofilných prípadoch. Čo je však veľmi zaujímavé, ak sa pedofília ukázala u nie kňazov, po dvoch mesiacoch sa na to zabudlo a dotyční pokojne mohli pokračovať vo svojom povolaní. Iste všelijaké excesy mohli byť, boli, aj sú. Iste aj v rodinách nie každý otec, mama sú ideálni. Ale sú otcom a sú mamou. A už tento titul vyžaduje úctu a pevnosť. Keď sú prípady, že azda nie vo všetkom možno súhlasiť s postojom, príkladom rodiča, predsa len si treba pripomínať Ježišove slová, ktoré hovoril zástupom a učeníkom na adresu farizejov a zákonníkov: „Urobte čo vám hovoria, ale podľa ich príkladu nerobte“ (porov. Mt 23, 3).

Aby sme si doplnili práve tento odkaz, v ostatných dňoch sme veľa čítali známy príbeh o Jozefovi Egyptskom. Čím začal tento príbeh? Zradou, klamstvom jeho otca Jakuba, ktorý „dobehol“ svojho ľahkovážneho rodného brata Ezaua a za misu šošovice získal právo prvorodeného a neskôr klamstvom, podvodne získal otcovo požehnanie, ktoré mal dostať Ezau. Mohli by sme povedať: Jakuba bolo treba okamžite potrestať! Ale keď sledujeme ďalej vývoj udalostí jeho života, prídeme na to, že Božie požehnanie ho sprevádza ďalej. Ale nielen Božie požehnanie. On musel bojovať s Bohom alebo aj proti Bohu. A vtedy bol poznačený na bedrovom kĺbe, lebo každý, kto bojuje proti Bohu, bude poznačený aj keď niektorí hovoria, že bojujú proti Bohu a „nič“. Majú sa vynikajúco. Sledujte však dlhšie ich život alebo život ich pokolení. Boh nie je náhlivý. Dáva človekovi ešte šancu, aby sa spamätal. A tak aj Jakub cez tento podvod síce nestratil celkom Božiu priazeň, ale musel si veľmi veľa vytrpieť. Sám sa stal obeťou podvodu svojho strýka Labana. Ale čo je dôležité, on tak stál o Božie požehnanie, že keď bojoval s Bohom, povedal mu: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš“ (Gn 32,27). Potom môžeme sledovať životný príbeh jeho synov, kde sa vyskytol každý jeden hriech. Až napokon títo synovia predali svojho takmer najmladšieho brata Jozefa do Egypta. Toto bola rana nielen pre Jozefa, ale aj pre Jakuba. Jakub bol napokon celý život sužovaný. Teda ak sa pýtame, ako je to možné, že ho Boh žehnal, ako je to možné, že Boh rešpektoval jeho autoritu, odpoveď máme len túto: je to tajomstvo, ale on, aj keď hrešil, kajal sa. A nespochybňoval Božie prvenstvo, ani Božie prikázania, hoci vtedy ešte nie vyryté do kamenných tabulí, ale napísané v ľudskom srdci. Dnes sa Božie príkazy spochybnili a u mnohých úplne vytratili zo života, hoci ich všetci máme zapísané v srdciach. My sme si sami dali zákony, podľa ktorých „treba“ žiť. Nie to, čo nám dal Boh. Preto nepochopíme ani kráľa Dávida, ako ho mohlo sprevádzať Božie požehnanie, napriek jeho hriechom. On si však po každom hriechu uvedomil svoj pád a konal pokánie.

Je to tajomstvo, aj keď iní povedia: koľkí žijú poriadne, rešpektujú autoritu Boha a ním ustanovenú hierarchiu – teda Svätého Otca, biskupov, kňazov, autoritu otca mamy, učiteľa a vychovávateľa, atď., a pritom trpia. Ako je to možné? S pokorou musíme uznať, že je to tajomstvo, že tomu nerozumieme. Ale tí, ktorí žijú životom  s Bohom a toto utrpenie prijmú ako osobnú obetu, získavajú, vyprosujú hojné Božie požehnanie pre seba, pre svojich drahých, známych, neznámych, pre celý svet. Viete, my to nevieme, ale vo večnosti sa možno dozvieme, koľkým takto trpiacim budeme ďakovať za to, že sme v živote nejako obstáli a nestratili sme sa pre večnosť. Lebo tí trpiaci prijali utrpenie a premenili ho na obetu milú Bohu. Spomeniem ešte dnešného veľkého svätca a patróna Európy – svätého Benedikta  z Nursie, ktorý žil na prelome piateho a šiesteho storočia. Jeho známym heslom bolo: „ora et labora“ – „modli sa a pracuj“. Znova povolanie. Ako sa rodilo jeho povolanie? Na štúdiách v Ríme bol lákaný do štýlu hýrivého života a presviedčal sa ešte aj o inej skutočnosti, ktorú vnímame aj dnes: „Pravda nie je to, čo je naozaj pravdou, ale pravda je to, keď niekto dokáže krásne a vzletne hovoriť a možno má aj pekný imidž.“ Toto je „pravda“, a on odhaľujúc práve to, sa utiahol do sabínskych lesov, južne od Ríma a tam začal budovať obnovu celej Európy, pretože v tom čase, áno, tam je to ten barbarský stredovek, keď vandali ničia celú Európu. Benedikt zachraňuje, čo sa dá, buduje kláštory, vyklčuje lesy, zakladá polia, učí ľudí chovať dobytok, obrábať polia… „Ora et labora“. Učí ich pracovať a modliť sa.

Napokon sa k všetkým povolaným, ktorí prešli a prechádzajú svojou tŕnistou cestou, obraciame najskôr slovami, s ktorými prichádzajú k Ježišovi učeníci a plní radosti, po predchádzajúcom obdržaní moci hovoria: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ (Lk 10,17). Čo im povie Ježiš? „Nie z toho sa radujte, ale radujte sa z toho, že vaše mená sú zapísané v nebi“ (porov. Lk 10,20), teda v „knihe života“. Prečo to tak Ježiš povedal? Pretože mnohé skutky môžu byť populistické a po troch dňoch už neplatia. Mnohé obety však nevidieť. Ale tie obety, ktoré nevidieť, tie získavajú Božie požehnanie pre Božie kráľovstvo prítomné na zemi a tie sa zapisujú do „knihy života“. Nie krásne bubliny, ale to, čo je naozaj hlboké. Na záver by som naozaj len odporúčal každému pokojne si doma prečítať nádherný chválospev dnešného druhého čítania listu Efezanom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske…“ (Ef 1, 3-10).

Nádherné slová, ktoré odporúčam do vašej pozornosti. Ako je veľmi potrebné, drahí bratia a sestry, aby sme nestrácali citlivosť pre hĺbku duchovna a nepodľahli chytráctvu a falošnosti tohto sveta. Dajme na to pozor, lebo to už preniklo do mnohých ľudí. V tomto duchu sa pripravujeme aj na návštevu Svätého Otca Františka na Slovensku v septembri. Už teraz sa modlievajme na ten úmysel, aby sme porozumeli, čo nám Boh chce povedať cez túto návštevu a cez každé slovo, ktoré nám Svätý Otec, poslaný k nám Bohom, bude v Božom mene adresovať. Amen.