Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„Správne čítať znamenia neba“ – homília rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika v rožňavskej katedrále na slávnosť Zjavenia Pána 6. 1. 2017

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

erb-farSPRÁVNE ČÍTAŤ ZNAMENIA NEBA

Milý spolubrat v kňazskej službe, milé rehoľné sestry, bohoslovci, drahí bratia a sestry!

Vo Venezuele je obrovské jazero, volá sa Maracaibo. Má veľa kilometrov štvorcových a  je známe, že vzbudzuje pozornosť vedcov, pretože zistili, že na 1 km2 tohto jazera ročne udrie 250 bleskov. Skúmajú tento jav a zamýšľajú sa nad tým, ako zachytiť elektrinu a využiť energiu ktorá je v týchto výbojoch, bleskoch. Nateraz je však ešte stále situácia taká, že ani táto obrovská sila, ktorá prichádza k nám z neba, takmer zadarmo, je neskrotiteľná, mocná a veľká, a nedá sa premeniť v prospech človeka. Zatiaľ je len silou, ktorá ničí, alebo ktorá vyvoláva hrôzu. Znamenie z neba.

My sa dnes stretávame s iným znamením z neba. So znamením hviezdy! Znamenie hviezdy, ktoré mohli vidieť okrem troch kráľov toľkí ďalší. Hviezda, alebo hviezdy, ktorými sa zvykli riadiť moreplavci; hviezdy, ktoré vzbudzovali niečo pozitívne v básnikoch, ktorí obdivovali hviezdnu oblohu. Hviezdy, ktoré vzbudzovali pozornosť astrológov, teda vykladačov určitých znamení, dúfajúc, alebo veriac v to, že sila hviezd skutočne ovplyvňuje život ľudí. Ale predsa, jedna hviezda bola veľkým znamením, ktoré keď sa podarilo zachytiť a spracovať jeho význam, tak to má také ďalekosiahle dôsledky, že ešte aj dnes toto znamenie spomíname. Teda nie je to tá, doteraz nezachytená elektrická energia z bleskov, ale je to znamenie z neba! Znamenie z neba, ktoré zachytili traja mudrci.

A práve traja mudrci sú dodnes spomínaní ako tí, ktorí porozumeli znameniu neba a  dokázali ho zužitkovať. Porozumeli a preto sa vydali na cestu, aby hľadali a našli toho, kvôli ktorému hviezda zažiarila. Teda nie toho, ktorý sa narodil kvôli tejto hviezde, lebo to by bol osud, bola by to osudovosť, bolo by to vrhnutie sa do náručia pohanských praktík. Ježiš sa nenarodil preto, že zažiarila hviezda. Ale hviezda zažiarila preto, lebo sa narodil Ježiš! Ježiš je hlavný spúšťač celého tohto mechanizmu a celého tohto javu, znaku neba. Vydávajú sa na cestu, aby šli a našli toho, kvôli ktorému zažiarila hviezda. Je veľmi zaujímavé, že prichádzajú do krajiny, ktorá tak dlho čakala na príchod Mesiáša. Veľkňazi a zákonníci dokonca aj vedeli, kde sa má narodiť. A predsa nezachytili a nespracovali znamenie neba. Teda tí, ktorí toho veľa vedeli, nedokázali zužitkovať svoje poznanie. A toto je veľká bieda všetkých nás - tých, ktorí môžeme byť poučení o náuke našej viery, ale nemusíme reflektovať, teda reagovať na znamenie čias a na všetko to, čo nám prichádza z neba. Poďme však ďalej. Boli tam aj tí, ktorí zachytili spev neba. Jednoduchí pastieri, ktorí nevedeli nič. Ale mali srdce otvorené a následne sa ponáhľali k malému Dieťaťu. Bol tam aj Herodes. Herodes, ktorý odrazu pocítil veľkú konkurenciu v tomto Dieťati. Koľkokrát od vtedy sa zopakovala a opakuje sa dodnes tá istá situácia! Najskôr je to nepriateľstvo dieťaťa, alebo iného človeka, ktorý môže ohroziť moc, trón. Ale veľakrát v dnešných rodinách sa už deje to, že nové dieťa, ktoré by mohlo, malo prísť do rodiny, ohrozí doterajšie pohodlie. A tak radšej nech nepríde. Tento zápas teda pokračuje ďalej.

Vo chvíli, keď traja králi napokon prichádzajú k Betlehemu a k novonarodenému Dieťaťu, samozrejme môžeme rozvinúť určitú špekuláciu, podľa slov dnešného evanjelia podľa sv. Matúša, že traja králi prichádzajú do domu. Tak je to napísané. Neprichádzajú už do maštale. Nechajme to na exegétov, na tých, ktorí vykladajú Sväté Písmo, či prišli do domu, keď Ježiš už mohol mať okolo dvoch rokov, a preto Herodes dal pozabíjať chlapcov do dvoch rokov, alebo prišli rovno do maštale. Jedno i druhé bolo pre týchto troch veľmi vzdelaných ľudí iste prekvapením. A toto je to najrozhodujúcejšie. Keby aj prišli do maštale – oni, ktorí sa nechali viesť rozumom, doterajším poznaním; pozrite, čo mohli v tejto chvíli urobiť? Mohli sa zvrtnúť, možno mohli ešte aj zahrešiť, obrátiť sa a plní sklamania a zlosti pobrať sa preč. A celou spiatočnou cestou si mohli hovoriť: „Tak my sme prešli toľkú cestu a ten, ktorého sme hľadali, sa tu váľa v nejakej maštali?“ Aká však bola ich reakcia? Oni kľakli, poklonili sa tomuto dieťaťu a vzdali mu úctu ako Bohu, aj prinesením a  odovzdaním troch darov: zlata, kadidla a myrhy.

Koľko poučenia si z týchto príbehov môžeme každý zobrať do svojho života. Svojho času, môžeme hovoriť  aj o čase stredoveku, keď boli aj rôzne neporiadky v Cirkvi, na ktoré zareagoval aj Luther, ale nie takým spôsobom, ako je to dnes vykladané; vtedy sa zo Škandinávie vyberá jeden pútnik do Ríma. Všetci, ktorí ho poznajú vedia, že je rozkymácaný týmito neporiadkami; vedia, že hoci ide do centra katolíckej Cirkvi, koľko neporiadku tam v tom čase nájde. Už vopred sa obávajú a hovoria si: Iste, ten človek, keď tam pôjde, úplne stratí vieru a  príde ako zaťatý neverec a možno aj on sám bude bojovať proti viere. Aké veľké však bolo ich prekvapenie, keď sa tento človek vrátil z cesty ako veľmi hlboko veriaci. Všetci sa divili a čudovali, ako je to možné, že si tak prehĺbil svoju vieru. Vtedy im to vysvetlil:: „Keby tu naozaj išlo o dielo človeka, celá Cirkev by už bola dávno pochovaná. Ale práve všetok ten neporiadok ma presvedčil o tom, že  je to Boh, ktorý založil, ustanovil  Cirkev, je to on, ktorý Cirkev riadi. A pravda, skutočnosť, že Cirkev je Božského pôvodu, ma ešte väčšmi posilnila vo viere. Vo viere v Boha, v dôvere v Cirkev a v ohlasovateľov evanjelia.“

Tu sa zopakovalo to, čo mohli vidieť traja králi. Uvideli maštaľ, neporiadok, zápach, hnoj. Mohli sa veľmi znechutiť a povedať si: „Toto má byť Boh?“ Nie! Oni pokľakli a  poklonili sa Bohu. Aj každý z nás nejako reaguje, lebo, dá sa povedať, sami si vytvárame  predstavu o tom, ako by mal vyzerať ten druhý, ako by mala vyzerať Cirkev. Ale nenachádzame v sebe silu pokľaknúť a zamyslieť sa nad Božím tajomstvom, tajomstvom Jeho prítomnosti v Cirkvi, v  našom svete. Aj toto nám chce byť povedané v dnešný deň: že Boh je ten, ktorý má v rukách celé dejiny, ktorý má v rukách celé riadenie celého sveta. A keď sa aj zdá a  je aj pravdou, že existuje veľa nezriadeností, neporiadku a mnohí kričia: Ako sa Boh môže na to dívať, je potrebné, aby sme boli veľmi úprimní pri hľadaní odpovede a nezvaľovali všetko hneď na Pána Boha. Tak, ako to bolo po druhej svetovej vojne, keď celý svet kričal: Kde bol Boh? Ako sa mohol Boh dívať na všetky tie zverstvá? Jediný ktorý vtedy nabral odvahu a do celého sveta vykričal inú otázku, bol filozof Emanuel Levinas, keď vykríkol: „A kde bol človek?“ Vari  Boh tvoril nacistické zákony? Vari Boh budoval koncentračné tábory? Vari Boh robil deportácie? Vari Boh strieľal? Človek! Človek, ako vtedy, tak aj dnes. Keď sa dívame na Sýriu, Nigériu a ďalšie kraje, kde sú prenasledovaní kresťania a vôbec nevinní ľudia, pýtame sa: Kto je na vine? Boh? Ľudia, ktorí už nevedia, kde naháňať zisky, ako rozbíjať ľudí, ako presadzovať politiku, tí zabíjajú. Nie Boh je na vine! Človek.

V dnešný deň máme príležitosť uvedomiť si tiež mnohé ďalšie danosti, ktoré tak veľmi a hlboko súvisia s našim životom, s každodenným životom a so všetkými udalosťami, ktoré nás ovplyvňujú. Avšak keď zachytávame znamenia čias a znamenia neba, nemusíme byť tými, ktorí naháňajú nejaké atrakcie a  bežia za každou takouto fantazmagóriou, ale v jednoduchosti, úprimnosti a otvorenosti máme vnímať znaky neba, ktoré nám dáva Boh - máme tu Sväté písmo, máme tu Eucharistiu. Koľkokrát prejdeme okolo kostola a možno si povieme: „Načo tam ísť?“ Ale tu sú tie jasle, kde môžeme  ako traja králi, ako jednoduchí pastieri prísť, pokloniť sa a vzdať úctu Bohu. Koľkokrát môžeme, zvlášť v tomto roku Fatimy, zastaviť sa a povedať si: „Čo nám Boh chce povedať cez túto storočnicu Fatimy?“ Vari zostaneme takí hluchí, ako boli ľudia pred sto rokmi, okrem Portugalcov, ktorí ako jediní zachytili, počuli posolstvo Fatimy? Alebo budeme tými, ktorí aspoň trošku vážnejšie vezmú tento znak neba? To nie sú blesky, ktoré nedokážeme zachytiť, spracovať, zužitkovať. To je znamenie neba, ktoré môžeme zachytiť do srdca a ktoré nám má pomôcť zlepšiť náš život. To je o celkom inom.

Prosme v dnešný sviatok aj my troch kráľov, ktorých relikvie sú v Kolínskej katedrále a kde je dnes iste veľká slávnosť a zaznieva veľa prosieb. Prosme aj my, za seba samých, za naše rodiny, za náš národ, za Európu, aby sme všetkým tým hodnotám, ktorými sme boli obdarovaní, zostali verní, vážili si ich a aj naďalej ich vnášali do života, podľa nich žili a vždy vo  veľkej pokore, dôvere a láske prichádzali, klaňali sa Pánovi a vyznávali: „Toto je naozaj Boží Syn.“ Amen.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 >