Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

„ZAŽNIME SVETLÁ, NECH NÁS VIDIA...“ Homília Mons. Stanislava Stolárika počas pohrebnej sv. omše za pátra Vincenta Zontáka, CM vo farnosti Lučenec – Rúbanisko, v kostole Krista Kráľa (31.10. 2018)

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

Bolo to na prelome januára a februára v roku 1971. Ako bolo zvykom po sv. omši v košickej katedrále sv. Alžbety, aj v ten večer sa pred kostolom tvorili hlúčiky predovšetkým stredoškolskej a vysokoškolskej mládeže, aby sa ešte debatovalo o tom, čo deň dal;  čo asi dá ďalší deň. Zrazu v jednom z  hlúčikov nastal šum a o chvíľu sa dôvod tohto šumu dozvedeli aj ostatné skupinky.  Rýchlo sa rozšírila veľmi zaujímavá správa. Jeden zo študentov na prírodovedeckej fakulte oznámil, že po troch semestroch končí štúdium na fakulte a hlási sa do kňazského seminára. Musel vystúpiť z vysokej školy, pretože inak si nemohol podať prihlášku na inú vysokú školu a teda nemal šancu, žeby bol prijatý. Preto musel z vysokej školy, kde mal zaistenú možnosť štúdia odísť, a vstúpiť do neistoty. Jednu rozbehnutú vec zanechávam, ale či sa ďalšia podarí rozbehnúť, to nie je isté. Nemuseli ho vziať. Meno tohto odvážneho študenta bolo: Vincent Zonták z Brezovičky. V tom čase v študentských hlúčikoch zaznelo aj ďalšie meno kandidáta do seminára, ale napĺňalo sa biblické: jeden bol vzatý a druhý nebol vzatý a ani neskôr sa nestal kňazom. To bol rok 1971.

Potom prišiel rok 1973, a s Vincentom sme sa znova stretli; vďaka Pánu Bohu v kňazskom seminári, v ktorom som bol už aj ja. Páter Vincent bol pre náš ročník naozaj požehnaným viceduktorom; teda predstaveným - spomedzi seminaristov. Verím, že na neho neprezradím nič zlé, keď poviem, že nás naučil veľa, nevinných huncúctiev, šibalstiev. Dokázal  vnášať do tohto prostredia modlitby a duchovna opravdivú, čistú radosť. Radosť života. V roku 1976 bol vysvätený za kňaza; nastúpil za kaplána do Prešova, potom prišiel do Košíc. Z farností, v ktorých pôsobil, najdlhšie bol asi v Trstenom, potom v mestských častiach Košíc - Poľov, Šaca. Bol špirituálom v kňazskom seminári a v rámci zasväteného života pôsobil ako provinciál, potom ako misionár. Pole jeho pôsobenia bolo na Slovensku, v Česku, Albánsku, Taliansku. Teda jeho poslanie, ktorým ho Pán neustále oslovoval a poveroval, bolo veľmi širokospektrálne. 

Posledným poľom jeho pastorácie sa pred vyše dvoma rokmi stala Rožňavská diecéza, kam prichádza po konzultácii s otcami vincentínmi, a to konkrétne sem do Lučenca na Rúbanisko, do veľmi mladej, vtedy sotva dvojročnej farnosti. Keď sme sa v Rožňave  znova stretli z tváre do tváre, úprimne sa ma pýtal, čo od neho očakávam. Odpovedal som mu: „Vinco, to, čo si vždy žil: ži svoje kňazstvo a zasvätený život naplno a ako človek. Ukáž tvár kňaza, ktorý je človek, ktorý je otvorený pre každého, ktorý nie je statický, nie je prilepený, ale je dynamický a iniciatívny. Možno by ste sa ma teraz spýtali, či som mu povedal niečo neobvyklé, alebo pre neho niečo úplne nové. Tí, ktorí ho poznáte, poviete a zároveň súhlasíte so mnou, že som mu nepovedal nič nové, lebo on bol taký, on to, čo som mu pripomenul, skutočne žil. On sám bol dynamický, iniciatívny, on sám bol hlboko duchovný a mal tvár človeka. Vy všetci, ktorí ste ho poznali či už krátky, alebo dlhší čas, dáte mi za pravdu, že som mu nepovedal nič nové. Len som vyjadril: „Tak ako ťa poznám, tak pokračuj!“ Teda prichádza sem, do Lučenca na Rúbanisko; vďaka Pánu Bohu aj so svojimi spolubratmi, prichádzajú ako komunita. Ako aministrátor farnosti rozvíja činnosť v tejto, ako som už spomenul, mladej farnosti, ktorú prevzal po svojom predchodcovi, dp. Luptákovi. Je to stále on, ani v tejto prevzatej zodpovednosti za farnosť neprichádza o svoj nádherný zmysel pre humor, ale rozdáva ho plným priehrštím.

Vrátim sa ešte do čias, keď bol v Košiciach kaplánom. Spolubratia, ktorí ste ho vtedy poznali, iste si pamätáte, že mal vtedy auto  - poľského „Maľucha“, čo bol Fiat 126; teda veľmi malé auto.  Raz sme sa spolu viezli.  Išli sme z Košíc smerom na Prešov a prechádzali cez kopec, ktorý sa po košicky volá „Chvála Bohu“; dnes ho mnohí poznajú skôr pod menom „Zelený Dvor“. Ako sme tak sedeli v aute a  cesta napredovala, odrazu mi povie: „Vieš čo, zasvietime svetlá, nech nás vidia.“ Naozaj často, keď som prechádzal týmto kopcom,  spomínal som si  na to, ako vtedy zahlásil, že treba zasvietiť  svetlá, aby nás bolo vidno. Viete, priznám sa celkom otvorene, že až po rokoch, až po rokoch mi došlo, že v týchto slovách  je vlastne obsiahnutá nádherná výzva zo Svätého evanjelia: „Tak nech svieti vaše svetlo, aby ho ľudia videli, aby ľudia videli vaše dobré skutky; ale aby oslavovali nie vás, ale Otca, ktorý je na nebesiach!“ Teda ako je potrebné, aby aj naše svetlo neustále svietilo a aby cez toto svetlo boli oslovovaní ďalší ľudia a oslavovali Otca. Vieme veľmi dobre, že dnes je povinné počas celého dňa mať zapnuté svetlá na autách. To by nám všetkým mohlo a malo pripomínať povinnosť svietiť neustále v tomto svete. Ale svietiť svetlom Božích skutkov, svetlom dobrého príkladu. Ale nie preto, aby bola na nás upriamená pozornosť, nie preto, aby vynikala naša osoba, ale aby bol oslavovaný Ten, ktorý nám dal život a ktorý nás postavil do tohto sveta a v ňom do našich jedinečných situácií.

Áno, páter Vincent mnohých oslovil svojim svetlom – ako kňaz, ako rehoľník; možno v niektorých podnietil, či posilnil kňazské povolanie; možno u rodného brata, možno u terajšieho otca provinciála, ktorý pochádza z farnosti kde kedysi otec Vincent pôsobil. Tu prítomní bratia kňazi, ktorí ste boli v seminári v čase, keď on tam bol špirituálom, iste s láskou  a vďakou spomínate na neho; stali ste sa jeho priateľmi a on vašim. Koľké rehoľné sestry by ste dokázali rozprávať o svetle, ktorým vás oslovil, osvietil. Viedol laikov, spovedal, dával duchovné cvičenia za predchádzajúceho času, aj za novodobých časov. Málokto vie; o tom sa nehovorí; že to bol on, ktorý ako prvý, otvoril otázku kňazského seminára v Košiciach a dovtedy dobiedzal, pokiaľ sa proces s obnovou seminára nerozbehol. Áno, až potom sa proces rozbehol. Stál pri zrode aj iných aktivít v Košickej arcidiecéze, ktoré dodnes bežia, považujú sa za samozrejmé, ale on stál pri ich  začiatkoch. Pri obnove kňazského seminára v Košiciach vedel, že tam treba aj vyučovať, a tak sa dal na štúdium filozofie na Pápežskej akadémii v Krakowe, kde dosiahol licenciát z filozofie. Aj mňa prehovoril, dokonca tam aj osobne odviedol,  aby som tiež začal a absolvoval tieto štúdia. 

Milí bratia a sestry, milí bratia kňazi, každý sme ho poznali zo svojej strany. Možno viac a  lepšie by ho poznali jeho rehoľní  spolubratia, jeho rodný brat, rodina, otec provinciál, mnohí, ktorí ho poznali ako misionára; spolužiaci, ktorí ste tu, tí, ktorí patríte do vincentskej rodiny. Musím však ešte niečo spomenúť. Jeho kuchárske umenie! Na to sa veru nepatrí zabudnúť, to treba tiež povedať. Aj takto slúžil, robil radosť.

Milí bratia a sestry, hovoril som príliš osobne, alebo skôr svetsky o jeho aktivitách? Kto však dobre rozumie týmto slovám, a kto ho takto poznal, vie, že to všetko by nemalo takú oslovujúcu silu, keby to nevychádzalo z hĺbky jeho duchovného života. Jemu blízki to iste potvrdia. Preto aj v tejto chvíli, keď stojíme pri jeho rakve, vyslovujem spolu s vami, a všetci spoločne vyslovujme smerom k nebu nádhernú prosbu. Prosbu, ktorá prýšti z nádeje: za skoré prijatie otca Vincenta do plnosti večnej blaženosti. Ale vysielajme k nebu tiež prosbu a nádej, aby sa z jeho odumretého života zrodili  nové duchovné povolania; jednak pre spoločnosť vincentínov, ale aj pre našu Rožňavskú diecézu. Prečo? Znova to poviem možno nadľahčene, ale je to pravda. Viete veľmi dobre, milí spolubratia, zvlášť vincentíni, že zdravotný stav pátra Vincenta pred časom bol už veľmi nedobrý. No keď prišiel do Rožňavskej diecézy, poslúžiac si slovami Izaiáša proroka to vyjadrím tak, že „jeho sily sa obnovili ako orlovi“ a naplno začal nanovo slúžiť tu, v tejto farnosti: príkladom, obetou, službou, duchovným životom. Tak sa zrodilo a posilnilo niečo naozaj krásne, Božie.

Milý otec Vincent, je predvečer slávnosti Všetkých svätých. Pozajtra je spomienka všetkých verných zosnulých. Také je poradie slávenia sviatkov Božích verných, ktorí nás predišli do večnosti. Ale poradie v živote je opačné. Najprv treba umrieť. Až potom možno byť svätým? Ale to neznamená, že celý náš život nie je prípravou na plné spoločenstvo so všetkými svätými! Práve naopak, ak nevyužijeme čas pozemského života, do plného spoločenstva všetkých svätých sa nedostaneme. Spomeňte si, na tie nádherné chvíle pohrebu svätého pápeža Jána Pavla II., na ktorý podľa údajov prišlo do Ríma asi 3,5 milióna ľudí. Pamätáme si, ako sa tam hemžili transparenty, na ktorých bolo napísané: „Santo subito!“ „Už svätý!“ Azda sa Ján Pavol II. stal svätý, keď umrel? Alebo v deň pohrebu? Nie! Celý jeho život bol svedectvom života svätosti!

Páter Vincent, ďakujeme Pánovi za tvoj život, za tvoju službu, svetlo, i príklad obetavosti. Ďakujeme aj za tvoj príklad mariánskej úcty, za tvoju radosť zo zasvätenia Rožňavskej diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie! Za radosť s akou si aj ty šíril úctu k Rožňavskej Panne Márii, keď sme poslali jej obrazy do celej diecézy!

Milí bratia a sestry, celkom jednoduché a ľahko zapamätateľné praktické vyústenie z toho všetkého, bude: keď budeme zapínať svetlá na aute, alebo ich uvidíme rozsvietené na iných autách, spomeňme si, že je to povinnosť nielen pre šoférov, aby svietili, aby boli dobre viditeľní; ale aj pre nás všetkých je povinnosť byť svetlom. Svetlom, aby oní oslavovali Otca, ktorý je na nebesiach. Páter Vincent, i tvojim životom zasväteného kňaza nech je oslávený Otec! A to práve v tomto roku, keď si pripomíname 450 rokov od smrti sv. Stanislava Kostku. Nebol to tvoj patrón, ale mal krásne heslo: „Narodil som sa pre väčšie veci!“ Aj ty si nám ukazoval, že si sa nielen narodil, ale aj žil pre väčšie veci, pre Božie veci, pre Božie kráľovstvo. My ti za to ďakujeme. Ďakujeme, že si nás tomu učil. Nech sa tak stane v živote každého jedného z nás, aby sme aj my  v ostatnej chvíli nášho života mohli počuť to krásne: „Poď môj verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána. Bol si verný nad málom, teraz ti otváram plnosť Božieho kráľovstva. Amen.  

FOTOGRAFIE nájdete tu. VIDEOZÁZNAM nájdete tu.

1 2 3 4 5 6 7 8 9 >