Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Spoločne strážme i zveľaďujme bohatstvo našej diecézy

Slávenie 27. Dňa zasväteného života - sobota 4. týž./A
homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše
v Kostole sv. Anny v Rožňave 4.2.2023

Drahí bratia a sestry, Bohu zasvätení, tu prítomní drahí bratia a sestry!

Svätý Otec sv. Ján Pavol II. v roku 1997 zaviedol slávenie Dňa zasväteného života. Pred dvoma rokmi bolo 25. výročie od vzniku týchto dní - stretávaní zasvätených v diecézach s biskupmi. Pandémia koronavírusu nám vtedy nedovolila stretnúť sa. Teším sa, že dnes môžeme, práve tu v Rožňave – v centre diecézy - aj keď nie v katedrále, predsa uskutočniť toto tak vzácne a milé stretnutie. Stretnutie s diecéznym biskupom, lebo tu je „srdce“ diecézy, partikulárnej Cirkvi, v ktorej žijeme a pôsobíme. Dôvodom stretnutia v Rožňave je však aj 20. výročie návštevy sv. Jána Pavla II. v Rožňave (13. 9. 2003). Možno detailom je to, že mám na sebe rúcho - ornát, v ktorom slúžil svätú omšu Svätý Otec Ján Pavol II. pred dvadsiatimi rokmi tu v Rožňave, na Podrákoši a pri sv. omši bude použitý aj kalich z tejto pamätnej sv. omše. Aby sme si aj takto pripomínali túto nezabudnuteľnú udalosť. 

Stretávame sa v roku, v ktorom v našej diecéze prežívame Rok sviatostí krstu, birmovania a keď pamätáme aj na tých, ktorí hľadajú Boha. Zároveň sa môžeme zamýšľať aj sami nad sebou, ako Pán Boh „kypril pôdu“ v každom jednom z nás, v našej duši - krstom, svätou spoveďou, Eucharistiou, birmovkou. Uvedomujeme si, že už tam boli semienka nášho povolania ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu, alebo v prípade kňazov rehoľníkov tam boli oboje. Verím, že tieto stretávania obohacujú zasvätených novými impulzami, ktoré treba preniesť do svojho vnútra, do svojho srdca, do prostredia, v ktorom každý pôsobí. Aj spoločná modlitba fatimskej soboty, ktorá predchádzala svätej omši, hlavne spoločné slávenie svätej omše, počúvanie Božieho Slova, to všetko nech je tým, čo v nás nanovo vzbudí potrebnú silu, energiu ďakovať Pánovi za dar povolania a zároveň slúžiť tam, kde sme postavení, kde sme poslaní. 

Dovolím si povedať, že „čerstvou, osviežujúcou vodou“ pre naše povolanie, pre každého jedného z nás sú aj slová Svätého Otca Františka, ktoré vo štvrtok 2. februára (2023) predniesol v Kinšase v Kongu. Prišiel do krajiny, ktorá má asi 100 miliónov obyvateľov, z ktorých 40 miliónov je katolíkov. Krajina je bohatá, ale zároveň chudobná. Bohatá preto, lebo má prírodné zdroje, nerastné bohatstvo, ale „supy“ z celého sveta sa tam zlietavajú, drancujú krajinu, ľudí štvú proti sebe, aby sa navzájom zabíjali a tak táto krajina prechádzala a prechádza rôznymi skúškami života. Do tejto situácie prichádza Svätý Otec František a hovorí o obrovských výzvach, ktoré by mohli napomôcť prekonávaniu všetkých zranení, pochádzajúcich zo ziel, ktoré  Kongo sužovali. Hovorí o obrovských výzvach pre túto krajinu, ale dovolím si povedať, že tieto slová, ktoré predniesol tam, pre tamojšiu situáciu, sú veľmi aktuálne aj pre nás. Pretože ak sme krajinou, ktorá sa hrdí cyrilo-metodskou tradíciou a kresťanskými koreňmi, tak si všimnime, koľko „supov“ sa tu zlietava, len aby sa toto všetko udusilo a ubilo. Je potrebné, aby každý jeden z nás cítil zodpovednosť za stav, v ktorom sa nachádza naša krajina a za možný vývoj, v zmysle – čo môžem ja, čo môžeme my urobiť -  samozrejme, vždy v jednote s Bohom. Preto Svätý Otec hovorí o Božej vernosti, že Boh nás neopúšťa ani v takýchto ťažkých skúškach života, a cituje slová Izaiáša proroka: „...urobím cestu na púšti a rieky na pustatine“ (Iz 43,19). Teda aj tam, na pustatine - čo sa zdá nemožné - odrazu bude vlaha a nový život.

My sme povolaní byť týmto znamením tam, kde sme a uskutočňovať a žiť túto nádej, o ktorej hovorí Izaiáš prorok. Povzbudzuje nás všetkých: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám ty si môj. Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe“ (Iz 43, 1-2). Drahí bratia a sestry, aj v tej najťažšej skúške života, a to pripomína vo svojej reči Svätý Otec František, Pán nás nenechá samých, ale „vždy bude po našom boku, útočiskom a posilou v ťažkostiach.“ Prostredníctvom nás, „chce aj dnes Pán pomazať svoj ľud olejom útechy a nádeje“. Prostredníctvom nás - každého jedného. Pamätajme, pamätajme na toto ohromné povzbudenie vychádzajúce zo Svätého Písma, ktoré nám Svätý Otec, tak nádherne pripomenul. Zároveň však vo svojej reči aj ukazuje, čoho sa treba chrániť, aby sme neprišli možno o Božiu blízkosť a o Božiu silu a aby sme sa chránili - ako hovorí – „duchovnej priemernosti, svetského pohodlia a povrchnosti“.

Pri prvom pokušení, ktoré nazýva duchovnou vlažnosťou, poukazuje na Sviatok Obetovania Pána. Na kresťanskom Východe sa tento sviatok nazýva Sviatok stretnutia. Preto Svätý Otec zdôrazňuje dôležitosť nášho osobného stretávania sa s Pánom v modlitbe – kvôli prehlbovaniu osobného vzťahu s Pánom. Povie celkom jednoducho to, čo celá kresťanská tradícia opakuje: „Nezabúdajme, že tajomstvom všetkého je modlitba.“ Teda nie silné štruktúry, nie niektoré možno „atrakcie“, výmysly. Modlitba. „Pretože služba a apoštolát nie sú v prvom rade našou vlastnou prácou a nezávisia len od ľudských prostriedkov... Preto by som sa chcel podeliť o niekoľko rád“, pokračuje Svätý Otec, „predovšetkým zachovajme vieru v určité liturgické rytmy modlitby, ktoré charakterizujú deň - od svätej omše až po breviár. Každodenné slávenie Eucharistie je srdcom kňazského a rehoľného života. Liturgia hodín nám umožňuje modliť sa s Cirkvou pravidelne: nikdy ju nezanedbávajme. A nezanedbávajme ani svätú spoveď: vždy potrebujeme odpustenie, aby sme mohli rozdávať milosrdenstvo.“ Nádherná kombinácia myšlienok! Pri svätej spovedi sa napĺňame Božím milosrdenstvom a až potom ho môžeme rozdávať. „Nemo dat quod non habet“ – „nemôže dať, kto nemá“. „Ďalšia rada: ako vieme, nemôžeme sa obmedziť na rituálne odriekanie modlitieb, ale musíme si každý deň vyhradiť intenzívny čas na modlitbu, aby sme boli srdce pri srdci s Pánom: dlhšia chvíľa adorácie, rozjímanie o Slove, posvätný ruženec, dôverné stretnutie s Tým, ktorého milujeme nadovšetko.“ A uprostred všetkých svojich činností, aktivít, pamätajme na „modlitbu srdca“. Teda to osobné - čo môže byť aj v adorácii, v strelných modlitbách, v ďalších prejavoch pred Pánom, keď mu znova a znova v ktorejkoľvek chvíli dňa a činnosti vyjadrujeme svoj prejav vďačnosti, lásky za Jeho dobrotu, za Jeho milosrdenstvo. „Nikdy sa neunavujme vzývať Pannu Máriu, našu Matku a učme sa od nej kontemplovať a nasledovať Ježiša.“

Druhým pokušením je pohodlnosť, „pokušenie svetského pohodlia“, ktoré neobchádza nikoho z nás. Svätý Otec hovorí o tom, že „veci si viac-menej zariadime“, tak ako sa hovorí - to už dodávam ja – „na svoju ruku“, „a ideme ďalej zotrvačnosťou, hľadajúc vlastné pohodlie a vlečúc sa bez nadšenia. Takto však strácame jadro misie, ktorou je opustiť územie svojho ja a ísť v ústrety bratom a sestrám, aby sme v mene Boha uplatňovali umenie byť nablízku.“ Celkom nás opantáva svetskosť. Ale „svetskosť je spojená s veľkým rizikom, najmä v kontexte chudoby a utrpenia.“ Ak zasväteného opantá svetskosť, môže aj „zneužiť úlohu“, ktorá mu je zverená a to kvôli tomu, aby sa naplnili jeho potreby a zabezpečil si nejaké pohodlie, komfort a tak sa môže venovať, ako poukazuje Svätý Otec, snahe o „vlastný výnosný biznis“. Ak toto Svätý Otec povedal, asi vedel prečo, lebo aj to sa deje! Ďalej  pokračuje: „Ako krásne je namiesto toho mať jasné úmysly a nekompromitovať sa peniazmi, radostne prijímať evanjeliovú chudobu a pracovať po boku chudobných. Aké je krásne byť príkladom v tom, ako žijeme celibát, ktorý je znamením úplnej odovzdanosti Božiemu kráľovstvu! Naopak, nech sa nestane, že tie zlozvyky, ktoré by sme chceli odstrániť u druhých a v spoločnosti, sú zakorenené v nás. Dávajme si prosím, pozor na svetské pohodlie.“ Je pravdou, že mnohé veci, ktoré ako kňazi, ako zasvätení potrebujeme druhému pripomenúť - možno sami s tým zápasíme a veľakrát je to tak. Ale ak sme pokorní pred Pánom, vieme to aj pokorne podať, lebo vieme, že v prvom rade sa to týka nás – konkrétny krátkodobý alebo dlhodobejší zlozvyk.

Treťou výzvou je prekonať pokušenie povrchnosti. „Je potrebné, aby boli kňazi a rehoľníci pripravení, vyškolení a zapálení pre evanjelium.“ Predsa do rúk nám bol vložený obrovský dar nášho povolania a poslania. Avšak je treba pamätať, aby sme sa o tento dar neustále starali, teda aby sme sa formovali. Ľudia nepotrebujú nejakých úradníkov, ľudí, ktorí sú odtrhnutí od iných, ale tým, že rozjímame o Božom Slove, zostávame otvorení výzvam našej doby a dokážeme ich pomenovať a hľadať aj nové riešenia. Ďalšia veta, ktorú tu vsunul Svätý Otec, je veľmi dôležitá: „Preto formácia duchovných nie je voliteľným doplnkom.“ Lebo s tým sa stretávame - permanentná formácia - má byť, nemá byť? Svätý Otec povie: „to nie je voliteľný doplnok“, to má byť normálnosť duchovného života - neustále rásť, formovať sa na ceste, na ktorú nás pozval Pán. Všetkým týmto výzvam, ktoré prichádzajú, nech sme kdekoľvek, musíme čeliť ako svedkovia Božej lásky, vtedy bude naša služba účinná - ak bude svedectvo. „Pán prostredníctvom Izaiáša hovorí: „Kto z nich toto zvestuje? Vy ste mi svedkami...“ (Iz 43, 9.10).“ Teda „nestačia slová a úmysly: na prvom mieste hovorí samotný vlastný život.“

Svätý Otec vyjadruje obrovskú vďaku všetkým zasväteným a toto rád spomínam, lebo slová vďaky treba vysloviť každému z vás - za svedectvo... Ale zároveň „potrebujeme mladých ľudí, ktorí povedia Pánovi „áno“, potrebujeme viac kňazov, rehoľníkov, ktorí svojím životom nechajú zažiariť jeho krásu“, Božiu krásu. Aby ste boli bratmi a sestrami všetkých, ku ktorým ste poslaní, aby sa tak stalo, „buďte nimi predovšetkým medzi sebou“. Lebo niekedy práve to býva najťažšie. „Vita communis onus“ - spoločný život je bremeno - ako v manželstve, tak v spoločenstve. Ale ak chceme byť bratmi a sestrami iným, Svätý Otec nás povzbudzuje: takto sa možno aj premáhať, aj vychovávať v tom spoločenstve, v ktorom sme. Vysloví veľmi výstižnú vetu: „Jedno príslovie hovorí: vietor nezlomí to, čo sa vie ohýbať.“ Samozrejme to môže navodiť aj negatívny pohľad na toto vyjadrenie, lebo poznáme „klzkých“ ľudí, ktorí sa vždy vedia ohnúť „ako treba“ a prispôsobiť danej situácii. Ale keď Svätý Otec hovorí vetu: „Vietor nezlomí to, čo sa vie ohýbať“, myslí tým, že zasvätený, ktorý sa celý život formuje, nech by fúkal akýkoľvek vietor nepriazne, nezlomí ho, lebo je formovaný Bohom. Teda Svätý Otec dokáže ponúknuť pozitívny pohľad na negatívne znejúce príslovie. Byť poddajný v Božích rukách a neustále sa nechať formovať. Lebo „vietor“ konfliktu a rozdelenia fúka prudko, ale takýchto Božích ľudí nedokáže zlomiť, lebo sú naplnení Božou láskou.

Drahí bratia a sestry, ďakujem za vás, za vašu prítomnosť tu, v diecéze. Aj za aktuálne spoločné synodálne kráčanie, ktoré je aktuálne kráčaním celej Cirkvi.  Ďakujem za rok, ktorý prežívame v diecéze ako Rok krstu, birmovky a pamätáme na hľadajúcich Boha, keď sa spoločne modlievame za terajších i nových kňazov, za synodu. Keď sa spájame skrze Rožňavskú novénu, nielen tu v centre diecézy, ale je ponúknutá možnosť v každom jednom kostole, v každom jednom chráme diecézy sa zjednocovať v modlitbe; pri púti zvlášť na Úhornej, maďarskí veriaci  v Bôrke. Skúste si, prosím vás, vyskladať svoj program spoločenstva tak, aby ste podporili svojou prítomnosťou, zaangažovanosťou aj tieto hlavné podujatia v diecéze. Vopred úprimná vďaka. Áno, ďakujem - azda myšlienkou dnešného evanjelia - že ste prišli na toto osamelé miesto oddýchnuť si, načerpať Božiu energiu i odovzdať energiu svojho spoločenstva ostatným zasväteným a prítomným, aby sme aj naďalej pracovali v jednote. Nech veriaci nášho diecézneho košiara vždy vidia i cítia vo vás blízkych spolupracovníkov pastiera diecézy. Jasne to povedal pisateľ Listu Hebrejom v dnešnom prvom čítaní: „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo“ (Hebr 13, 17). V ďalších vetách toho istého prvého čítania prichádza aj dôsledok: „A Boh pokoja, ktorý pre krv večnej zmluvy vzkriesil z mŕtvych veľkého pastiera oviec, nášho Pána Ježiša, nech vás utvrdí v každom dobre, aby ste plnili jeho vôľu; a nech v nás vykoná, čo sa jemu páči, skrze Ježiša  Krista. Jemu nech je sláva na veky vekov“ (Hebr 13, 20-21). Amen.

1 2 3 4 5 6 7 >